11.5.
Aj nasledujúce dni sa počasie nemenilo, bolo teplejšie a teplejšie, poobede, či podvečer sa zatiahlo a oblaky hrozili búrkou. Zväčša sa však naše nádeje nesplnili. Počasie prinieslo len väčšie nepríjemnosti. V meste pred hroziacim víchrom pravidelne vypínali elektrinu. Dôvody boli jasné, podobne ako v Džajpúre, chceli zabrániť úrazom z popretŕhaného vedenia. Lenže potom sme v byte sedeli potme a bez možnosti pustiť si jediný ochladzovací prostriedok stropný ventilátor. Nemohli sme si ANO otvoriť okná, lebo vietor so sebou prinášal pozdrav z blízkej púšte. Miesto kvapiek vody sa z oblohy sypal drobučký piesok. Ten sme prirovnali k prenikavej radiácii, dostal sa všade. Darmo sme tesnili okná a dvere, bo skončení prívalu sme mohli upratovať celý byt. A boli dni, keď sme vyniesli aj dva kýble piesku. Treba však poznamenať, že indické domy majú dvere zásadne bez prahu a okná tiež nie vždy dobre priliehajú. Tak, keď sme zbadali čierne mraky na východnom obzore, ponáhľali sme sa domov a upchávali škáry. Koberce a handry prikladali pod dvere, závesy a záclony vtesnávali a privierali okennými krídlami. Ale aj tak bol vzduch plný prachu, dráždil v nose a škriabal v hrdle. Viete si predstaviť, ako bolo dusno v takto uzavretej miestnosti.
V týchto bojových podmienkach sa na nás začali prejavovať prvé príznaky ponorkovej choroby. Muším priznať, že spolunažívanie s Petrom mi robilo menšie problémy. Zdeno nebol zlý chlapec, ale na moju trochu samotársku povahu priveľa obľuboval spoločnosť. Venoval sa kondičnej kulturistike a Shakespearovskej angličtine. Už pri prvej prehliadke MD si robil plány, kde si zriadime posilňovňu. Nápad to nebol zlý, ale v takýchto teplotách cvičiť nebolo najpríjemnejším spôsobom trávenia času, človek sa pri tom spotil a vody nebolo vždy nadostač, aby sa mohol dôkladne umyť. A Zdenov vraj najúčinnejší cvik boli kľuky v stoji na rukách. To mne vyrážalo dych, lebo som bol schopný urobiť tak desať klasických. Ale objavujúce sa príznaky som dokázal pomerne ľahko odstrániť. Keď sa mi zdalo, že by sme si mohli začať znepríjemňovať život, proste som ho poslal na nákupy. Najprv mierne protestoval, chcel, aby sme chodili spolu, ale rýchlo som mu to vyhovoril. Mali sme na starosti tri domy, teda jeden musel byť ako dozor pri remeselníkoch, aby sa nestala znova nejaká nepríjemná príhoda a niekto musel aj variť. Keďže táto činnosť mi celkom dobre išla, on musel robiť zásoby a ja som ich spracovával.
Zistil som, že nakupuje celkom rád, aj keď to niekedy trochu prehnal. Napríklad, keď bol nakupovať kancelárske potreby. Doniesol plné dve krabice vecí, o ktorých nevyhnutnosti som zapochyboval, ja by som ich určite nekúpil, ale ukázalo sa, že niektoré sa nám celkom dobre hodili. Medzi tie prvé by som zaradil rezačku na lepiacu pásku. K tým druhým patrili „gumy“. Keď s istou dávkou pýchy vykladal na stôl nakúpené veci, objavili sa tam aj žlté kvádriky rôznych veľkostí zabalených v celofáne.
„A toto je čo?“ znela moja otázka.
„Gumy, priložili mi to ako pozornosť za to, že som u nich tak veľa nakúpil!“ odpovedal. Pokrčil som plecami a rozbalil jednu, že ju vyskúšam. Ale na naše prekvapenie negumovala, pretože bola z papiera. Hranolček bol totiž mini notes so samonalepovacími stránkami, ktoré sa výborne hodili na označovanie listov a dokumentácie. Zdeno pri nákupoch úspešne nadväzoval známosti s miestnym obyvateľstvom a v priebehu týždňa sa poznal s niekoľkými doktormi a advokátmi, dokonca priniesol niekoľko pozvaní na návštevu.
No a posledná zmena, ktorá sa odohrala, bola tá, že nás opustil šofér. Čierny Singh stále plakal za rodinou, až sa jedného rána rozhodol, nasadol na autobus a odcestoval do Džajpúru a my sme zostali bez vodiča. Musel som sa teda na túto funkciu preorientovať ja. Nebolo to ľahké, jazdí sa vľavo, dlho trvalo, než som si zvykol. Hlavne na prácu rúk. Lebo často som si v začiatkoch otváral dvere miesto prehadzovania rýchlostí. Rýchlostná páka síce je v prostriedku medzi sedadlami auta, ale vodičovo miesto je na pravej strane a rýchlosti sa prehadzujú ľavou rukou. Do mesta sme preto chodili hlavne peši, autom sme sa vozili iba pri ceste na stavbu. Tá sa totiž na moje prekvapenie rozbehla. My zvyknutí na visiacu zámku a slepého strážcu, sme tam prestali chodiť denne, bez vodiča sme tam išli iba raz a oni už nastúpili. Keďže potrebovali tiež niečo zarobiť, začali kopať požiarne nádrže podľa predbežného plánu.
Tým sa zmenil celý pracovný rozvrh. Začali sme dochádzať na stavbu. Ráno sme sa tam zaviezli, majster nechal priniesť stoličky a kresielka z kancelárie, postavil ich do tieňa vedľa plota a sadli sme si a sledovali robotníkov, ako kopú. Aby som bol úprimný, nezaujímali nás ani tak kopáči ako nosičky, Vyťaženú zeminu odnášal zástup žien. Ba možno povedať, že dievčat. Niektoré nemali ani 16 rokov. A niektoré z nich boli celkom chutné. Keď sa slnko prehuplo, preniesli sme svoje stanovište do tieňa vedľa budovy a pokračovali v pozorovaní. Dvojhodinovú obedňajšiu prestávku sme trávili v MD alebo na 21, podľa toho, či sme obed mali hotový, alebo som ho išiel iba pripravovať. Podľa stanoveného harmonogramu som podával hlásenia do Džajpúru. Tak som sa dozvedel aj o plánovanej ceste šéfa po staniciach.
Popri iných povinnostiach som časť času trávil na 21, aby robotníci mohli pokračovať v rekonštrukcii domov. Nebola to síce moja povinnosť, ale pokiaľ bola stavba zatvorená, aj tak som nemal veľmi čo robiť. Sedel som teda v obývačke, pustil som si televízor. Dvere do átria som si nechal otvorené, lebo tam bol relatívne najlepší vzduch. Dom mal tvar písmena L, kde dolná čiara bola obývačka s kúpeľňou, dlhá zvislá čiara, dve spálne a kuchyňa, malá zvislá čiaročka spálňa s druhým záchodom, zvyšok pravej strany tvorili oceľové posuvné vráta s otváravým krídlom bočného vstupu a celý útvar uzatvárala stena so schodmi, ktoré viedli na strechu, ktorá bola prakticky nad celým pôdorysom objektu okrem zhruba štvorca so stranou 3 metre, kade bol presvetlený vnútorný dvor. Keďže tadiaľto sa mohla dovnútra dostať voda bol celý priestor vybetónovaný a na odvedenie vody bežal popri stene malý kanálik. Ten podchádzal popod dvere a ústil do väčšieho zberného kanálu na ulici. Avšak miesto slova kanál, by bolo vhodnejšie použiť výraz žľab, pretože nebol zhora ničím krytý. Aby sa zabránilo prieniku krýs do kanálu, boli v ňom osadené pri prechode steny mreže. Lenže… posuvné vráta boli osadené na koľajnici, ktorá prebiehala nad úrovňou terénu asi tak sedem centimetrov. Málo miesta pre psov a prasce, ale mne bolo jasné, že potkany dovnútra preniknú, kedykoľvek sa im bude chcieť. A to nehovorím o komároch, ktorí mohli bez obmedzenia lietať cez otvory v streche. Aj to bol dôvod, pre ktorý som v tomto dome nechcel bývať
Takže sedím si pred televízorom, keď tu zrazu v kútiku oka zbadám nejaký pohyb. Pozriem sa na dvor, ale nikoho nevidím. Venujem sa opäť programu a zasa, niečo sa mi mihlo na okraji zorného poľa. Presunul som sa k jedálenskému stolu, ktorý sme mali postavený vedľa obývačky na dvore pod zastrešenou časťou. Tváril som sa akoby nič, ale sledoval som okolie. A už som našiel narušiteľa. Z kanálu v rohu miestnosti vykúka potkan. A vari dva metre vedľa druhý. Cieľom ich záujmu sú evidentne dvere do kuchyne. Tak to teda nie. Začala vojna. Ale netrvala dlho. Skončila remízou. Priestory kuchyne a izieb som jednoduchým zatvorením dvier udržal pod svojou kontrolou, dvor sa však stal doménou krysej rodinky. Ako som zistil, obývali ho traja potkani. Hlukom som ich síce vytlačil zakaždým na ulicu, ale časom podliezli dvere a už skúmali, ako sa dostať k potravinám.
Celá debata | RSS tejto debaty