Karol Dakar

21.4.

Je Veľkonočný pondelok, ale my ho trávime v robote. Termín výplaty opäť uplynul a my sme ju nedostali. Sú správy, že rupie nie sú, vraj budú len zálohy vo výške 2000.  Je síce pravda, že každý z nás má peňazí dosť, ale robíme krik, akoby sme boli všetci na suchu. Nech si nezvykajú.

Po obede sa nechám odviesť ku stanici a nakupujem mäsové konzervy, vajíčka a prílohy. Na obed si robím obloženú misu, aby to aspoň trochu pripomínalo domov. Pridáva sa aj Peter a Zdeno. Otvoríme pivo a tvárime sa, že sme doma. Aby som to ešte umocnil, tak si vytočím aj domáce číslo. Tam je polievačka v plnom prúde, práve máme nejakých kúpačov. Preto iba pár slov.

Tu nás najviac zaujíma termín odchodu na stanice. Pomaly by sme sa tam  mali  premiestniť. Ale dokumentácia stále nie je, bývanie tiež, nepokoje to určite neurýchlili. Práve problém ničnerobenia nám dosť vŕta hlavou.  Máme informácie, že z Prahy prichádzajú stále noví a noví pracovníci a tu prakticky nie je do čoho pichnúť. Technická dokumentácia je iba v zrode, hotové nie sú ani stavebné výkresy, v akom stave môžu byť potom výrobné a podľa čoho sa technológia objednávala?

Pritom vieme, že je tu už aj niekoľko desiatok zváračov. Veď ja sám som letel so skupinou potrubárov. Väčšina z nich býva kdesi na hoteli tu v meste a pretože sú bez práce, viac sa opíjajú a robia nepríjemnosti. Údajne je možnosť, že sa ako prvá rozbehne pokládka potrubia. Vraj aj rúry sa vozia odkiaľsi až z Mexika, nie sú ešte tu, tak aj to viazne.

Treba nechať, zorganizované to nie je ktovie ako. Asi bude pravdivý názor, že nástup pracovníkov musel byť hotový k určitému termínu, aby indická strana pustila peniaze.