Karol Dakar

20.4.

Ráno trávim na dvorcoch, forma už je späť. Vyhrávam oba sety štvorhry 6:5. Set tu hrajú iba do šesť, potom sa strieda. Potom odohrám ešte jednu dvojhru na betóne, jeden z mladších členov klubu ma vyzýva. Starí páni sedia v kresielkach a betónové dvorce sú voľné. Chvíľu sa rozohrávame, potom začíname hrať. Konečne môžem hrať svoju hru a nemusím nikoho nechať udrieť si do loptičky. Chyby sú iba mojimi chybami, robím ich málo a súpera posielam dole s kanárom. Jednoznačne sa potvrdzuje, že na sieti nevedia hrať a moja útočná hra je preňho neprekonateľnou prekážkou. Veľa lôpt iba dvíha a chce prehodiť, lenže mi tak nahráva na smeč. Žiaľ, asi si už so mnou nezahrá. Dostal to príliš  kruto. Potom som si preveril možnosť kúpania. Keď som tu bol minule sám, poprechádzal som sa po celom areáli, zisťoval som, čo všetko tam je.  Okrem telocvične som objavil aj malý bazén. Mohol mať tak 20 metrov, ale to na plávanie stačí. Môj partner mi potvrdil, že kúpalisko čoskoro otvoria, ako hosť sa budem môcť ísť kúpať. To ma potešilo, len som chcel vedieť, kedy. Ešte vraj nie je dosť teplo. To ma obveselilo,  teploty boli okolo 40 stupňov a že vraj nie dosť teplo.

Podvečer ma čakalo iné prekvapenie. Už som si myslel, že sa nič mimoriadne nestane. Veľkonočná nedeľa bola pokojná, každý si robil svoje. Izby na poschodí sa vyprázdnili, mohli sme sa porozhadzovať. Pobalil som si svoje veci a prehodil si izby. Nasťahoval som sa do tej po Žvachulovi  a Slávkovi.  Mohol som ísť aj do tých na poschodí, ale hoci boli útulnejšie a lepšie zariadené, bolo tam viac komárov a slabší tlak vody. Len som musel prekonať smrad po cigaretách, pretože chalanmi hosť hulili. Poprehadzoval som si  nábytok podľa vlastných predstáv. Pancierovú skriňu do bývalej kuchynky, posteľ doprostred miestnosti, z obidvoch strán nočné stolíky, jednu posteľ som nechal odniesť. Televízor na ľadničku oproti posteli, aby som ho mohol pozerať priamo z nej. Teraz mi už nemusela vadiť tenká stena, lebo v dome sme zostali bývať iba traja a všetci sme boli skôr tichých pováh. Najmä Kohoutek, ktorý dosť trpel útokmi starého. Stával sa z neho pomaly samotár, do večierkov sa nezapájal. Dokonca som dospel k názoru, že je ešte väčší držgroš ako ja, lebo ani neprispieval na spoločné akcie. A práve dnes ma v tom prekvapil. Asi pod vplyvom získanej slobody ma vystriehol na chodbe, či sa nezastavím na kus reči. Prečo nie? Veď  budeme v budúcnosti úzko spolupracovať, musíme k sebe nejako nájsť cestu. Vošiel som teda k nemu na izbu, posadil sa do kresielka. A čakal, čo sa bude diať. Zdeno otvoril skriňu plnú zásob, mnohé ešte z domova, vytiahol odtiaľ fľašku rumu a pepsi, vraj by sme si mohli dať.  Čakal som sťažnosti a ponosy, ale toto nie. Nakoniec sme strávili niekoľko príjemných hodín, (nie preto, lebo sme pri tom  pili,  nie som alkoholik),  porozprával mi  veľa o sebe, čo mi umožnilo ho lepšie spoznať. Zistil som, že hoci má svoje chyby, ako každý, je to v podstate dobrý chlapík a bude sa to s ním dať vydržať.