30.3.
Ráno odchádzam na tenis, ale na moje veľké prekvapenie, klub je prázdny. Neprišiel nik. Využívam voľné dvorce a trénujem na stene, základné údery a voleje, potom na betóne podanie. Po hodine sa vraciam domov. Ulice sú po včerajších oslavách pusté. V noci bolo počuť streľbu a vidieť ohňostroje skoro do rána, teraz asi všetci vyspávajú. Ale nie všetci. Na križovatke pred nemocnicou na Tilak Marg stretávam skupinku chlapcov. Majú dobrú náladu a v rukách držia igelitové sláčiky. Zameriam na ne svoju pozornosť, vidím, že sú plné práškovej farby, každý má inú, žltá, červená, modrá, zelená, čierna, strieborná. No dokelu! Zbadali ma a smerujú si to rovno ku mne. Spomenul som si na výstrahu, že je lepšie nechodiť po uliciach, ale asi bude neskoro. Mládenci prichádzajú asi tak na tri metre odo mňa a ich úmysel je jasný, chcú ma zmaľovať doslova ako veľkonočné vajce. Tak to teda nie! Oboril som sa na nich a povedal im dôrazne nezdržujúc sa prekladaním do angličtiny:
„Len to skús na mňa hodiť, dostaneš takú jednu po papuli, že spadneš s prvým snehom!“
Ostré slová ich zarazili, jasné, že im nemohli rozumieť, ale tón bol presvedčivý. Nechali ma prejsť. S tou agresivitou to asi nebude také zlé. O tom sa môžem presvedčiť o pár desiatok metrov ďalej, už pri odbočke do našej ulici. Za mnou zastavuje skúter a z neho zoskakujú traja výrastkovia a farbami v rukách, hovorím im miernejšie:
„Go to the hell.!“
Pochopili, nasadli a už ich nebolo. Nepoškvrnený som sa dostal späť na hotel. Na izbe som v pohode, lebo na základe včerajších hovorov, viem, že mám list na ceste. .Z oddychu ma vyrušujú, starý zvoláva poradu. Došla informácia z republiky, že sú nejaké problémy s ukladaním dolárových úspor. O tom však už vieme, lebo viacerým sa peniaze na konte doteraz neobjavili. Chepos to zdôvodňuje problémami pri prevode peňazí medzi dvomi republikami. Odporúčajú nám, aby sme sa založili konto priamo v Brne alebo v Prahe, odkiaľ by sme si potom peniaze mohli pri návrate v hotovosti vybrať. Voláme preto všetci na účet Škody domov a dávame príslušné inštrukcie. Bavíme sa pritom na Ervínovi, ktorý sa z hotela dostal zmaľovaný. Údajne si ho tam vystriehol personál, v recepcii majú vaňu s vodou, hostí do nej proste hodia a na mokrého sypú farby. Na ňom vidieť, že to myslia vážne. Ervín však nedobrovoľný kúpeľ berie s humorom a prípadné možné nachladnutie lieči preventívne dávkami whisky. V priebehu popoludnia vidieť, že oslavy narastajú na intenzite. Každý okoloidúci hrá všetkými možnými farbami. U našej domácej sa stretáva rodina, vnúčatá sa bavia po svojom. Do kýbľov nachystali vodu, vybavili sa striekacími pištoľami, jeden striehne na okoloidúcich a polieva ich intenzívne vodou, v ktorej vopred rozpustili farbu. Každý dostáva zásah červeným prúdom. Znášajú to bez mihnutia oka. Do zábavy sa zapája najviac Ervín, oživuje dianie, vykrikuje, skáče a objíma sa so starým strážcom a našimi šoférmi. Tí priniesli džin, chcú nás pohostiť, preto pridávame fľašu whisky aoslava môže začať. Podvečer sa u domácej objavuje aj senior rodiny, starý pán. Na moje prekvapenie vo farbách vôbec nezaostáva za Ervínom, každý z domácich ho pri príchode posype práškom, on to každému vráti, sadnú si v záhrade, popíjajú čaj a nerušene sa bavia. Pochopil som, že to je proste taký zvyk, nie nebezpečný a vôbec už nie zákerný, kto nie je pomaľovaný, nemá asi dosť priateľov, alebo rodiny, proste nie je to vážená osoba. Ja sa za takú považujem, preto sa nechávam zafarbiť aj ja.
Celá debata | RSS tejto debaty