20.3
Nadišiel ten veľký deň. Miro z Dillí definitívne potvrdil, že s nami nemôže odcestovať, tak jeho miesto zaujal Kamil. Balíme si nejaké veci, niečo pod zub a dávame sa odviezť na stanicu. Nejdeme tam skoro, lebo už vieme, že miesta sú rezervované a nik by nám ich nemal obsadiť. Treba vysvetliť, prečo sú tu stanice dve a taký dôležitý vlak ako je Super Fast do Bombaja nejde z hlavnej. V Indii sú železnice dvoch rozchodov, podľa nášho normálna a úzkokoľajná. Trať z Dillí do Ahmedabádu je práve tá užšia. Normálna trať vedie z Dillí do Agry a potom na juh. Z Džajpúru je k tejto iba prípojka. Rôzne sú aj železničné spoločnosti, ktoré trate spravujú.
Preto stojíme na malom nádraží Durgapura, ktoré je ale prepchané čakajúcimi cestujúcimi. Hlavný dôvod je jasný, koľaje sú prázdne, vlak tu ešte nie je. Má meškanie. Trochu ma to prekvapilo, pretože z Džajpúru mal iba vyštartovať. Očakával som, že tu bude stáť, ako pri našej poslednej návšteve a my iba nasadneme. Takto musíme použiť čakáreň. Vchádzame do miestnosti a máme šťastie. Našli sa voľné miesta na lavičkách. Usadili sme sa, ale dlho sme tam nevydržali. Asi dva metre od nás leží na zemi postava, zjavne žena, zahalená celá šatkami, vyzerá, že spí. Vedľa nej sedí malé dieťa. Cumle si špinavý prst a hrá sa so šatami svojej matky, poťahuje jej závoj a zrazu jej ho stiahne z hlavy. Žena za zamrví a natiahne ruku, aby sa zakryla pred dobiedzajúcimi muchami. Trvalo to iba chvíľku, čo sme ju videli, ale stačilo nám. Koža na tvári a rukách červená, samá rana a chrasta, miestami zjazvená. Neviem iste, či to bolo malomocenstvo, ale tak nejako si postihnutého leprou predstavujem. Zhrození sme na seba pozreli, ako je možné, že takto postihnutí ľudia majú prístup do verejných priestorov, ale nerozmýšľali sme ani chvíľu a zmizli sme na perón. Postavili sa na miesto, kde by podľa tabuliek mal stáť náš vagón a čakali sme. Vonku už bola poriadna teplota. Vysoko nad tridsať. Bolo už pár minút po plánovanom odchode, keď dav zašumel, niečo sa bude diať. Zvedavo som hľadel smerom k mestu, lebo som čakal, že odtiaľ pristavujú súpravu. Ale bol som sklamaný, oni ju nepristavovali, ale prichádzala. Práve z opačnej strany prišiel vlak, ktorý tu už mal byť dve hodiny. Super Fast z Bombaj. Vlak zastal na peróne a začali sa z neho valiť cestujúci. Za okamžik to vyzeralo na nástupišti ako na bojisku. Jeden dav sa predieral druhým. Pár stovák sa ich ponáhľalo, aby sa dostali z vlaku čo najskôr domov, rovnaký počet sa snažil dostať sa na ich miesta. Jedni i druhí to napodiv prežili bez ujmy na zdraví.
Náš vagón zastal tam, kde to mal naplánované. Pristúpili sme k dverám. Nechali vystúpiť, ale skôr ako sme nasadli, dobehol sprievodca a požiadal nás, aby sme chvíľu počkali. Nastúpili upratovači a metlami vyhnali špinu z vagóna pod koľajnice. Máme možnosť preštudovať si rozdelenie miest. A problém je hneď tu. Napriek tomu, že sme lístky kupovali v jeden deň, ba dokonca máme lístok iba jeden ! naše miesta nie sú spolu, jedno je v inom kupé. Okamžite vyhľadávame sprievodcu, ktorý má na starosti prvú triedu, (podobne ako v Rusku, má každý vagón svojho sprievodcu), ale ten sa s nami odmieta baviť. Nasadáme teda do jedného kupé. Ukladáme si v ňom veci a opäť vyrážam za chlapíkom v bielej košeli, ktorý nás dosť nevrlo odbavil. Tento krát s ním vediem dôrazný dialóg a podarí sa mi ho presvedčiť. Začína veľká rošáda. Najprv sa nás vcelku nepochopiteľne snaží preložiť dvoch do kupé k jednému, ale ostatní majitelia miesteniek sa nechcú dať . Pri pobehovaní po vagóne si všimneme, že jedno dvojlôžkové kupé je uzamknuté. Nahováram ho teda, aby nás pustil tam, že my sa už nejako utrasieme. Kupé tu sú trochu odlišné od našich. Na sedenie majú buď 8 miest, alebo to malé má iba jednu lavicu pre 4. Ale keďže cesta do Bombaj trvá 17 hodín, kupé sa v noci mení na lôžka. U nás ich máme v kupé 6 ale oni iba 4. Teda v polovičnom iba dve. Ale vedeli by sme sa vyspať aj po sediačky, keby sme mali to malé iba pre seba. Ale to momentálne nie je možné, kupé je údajne rezervované. Zasa dohadovanie, tento krát s lepším výsledkom. Sprievodca sa snaží to jedno miesto prehodiť do nášho kupé. Darí sa. So širokým úsmevom mi už tretí krát prepisuje lístok až je to tak, ako sme si vlastne zaplatili a objednali. Všetci sme v jednom kupé. Máme jedno dolné a dve horné lôžka. Usádzame sa spokojnejšie. Už vlak môže vyraziť. Len nech príde ten štvrtý, alebo ani nemusí. Ale tu sa otvárajú dvere a dnu sa tlačí domorodá rodina, dvaja muži, žena a dve deti. Rozkladajú sa na sedadle oproti. Opäť zostávame v úžase. Skúsime presvedčiť chlapa, že je v nesprávnom kupé, ale on ukazuje lístok a presviedča nás, že má pravdu. Má. Opäť naháňame sprievodcu. To je predsa nezmysel, v kupé pre štyroch spiacich je teraz osem ľudí. Sprievodca najprv celú záležitosť odbaví ľahostajne, majú jeden lístok, nech sedia na svojom mieste koľko a koľkí chcú. Decká skáču po sedadle, kŕmia sa a pijú, pod nimi zostáva špina. Už sme sa s tým zmierili, ale asi sa niečo nepáčilo pre zmenu domorodcom, najskôr to, že ich žena má byť spolu s bielymi mužmi, sprievodca odvádza celú perepúť a vracia sa s osamelým chlapíkom. Ten si sadá do kúta, bosé nohy prekríži pod seba, vytiahne noviny, zapáli cigaretu a popol odklepáva pod seba. Za chvíľu je pod ním pekný svinčík.
Konečne sa vlak pohýna. Prechádzame cez Sanganer, vidíme rozrobenú stanicu, ktorá sa stala výkladnou skriňou Škodaexportu. Začalo sa na nej intenzívne pracovať. Okrem Štieglera ju riadil aj Tatara a Sedláček, predpokladalo sa, že kontroly z IOCL pôjdu hlavne sem, lebo to bolo blízko ich sídla. Je na nej vidno poriadny progres. Vyrážame do otvorenej krajiny. Pokým je vidno, sledujeme krajinu. Tá sa pestro mení. Kraj okolo Sawai Madhopúr je skôr púštny. Krajina vyzerá pustá, porastená iba kríkmi s ostňami, alebo snáď kaktusmi, ale predsa tu všade je život. Keď sa dobre zahladíme, vidíme pastiera oviec, skupinu žien pracujúcu na úbohom políčku, chlapa spiaceho v tieni, alebo aspoň nejaký dobytok. Územia, kde sa ľudia snažia o obrábanie pôdy, sú ohradené kamennými múrmi, uprostred nich je zelene viac, stoja tam domy a pulzuje život. Kde človek nedokáže uhájiť svoju pozíciu, to vyzerá opačne, túlavé zvieratá, hlavne dobytok, kravy a ťavy, spásajú všetko, čo sa im dostane do papule a zostáva za nimi skalnatá pustina. Videl som tam mnoho zborených múrov a zničených dedín, odkiaľ obyvateľov vyhnalo sucho. Územie som pre seba nazval Krajinou kamenných múrov. Vo vedľajšom kupé cestuje skupinka bielych turistov, mladých ľudí, zrejme Američanov, ktorí potulujú s ruksakom po krajine. Sedíme spolu na podlahe v chodbičke, pretože to je jediný spôsob ako sa dá pozerať von oknom. Sú vybavení kvalitným fotoaparátom a ten má veru práce dosť. Aj ja robím snímky, ale isto sa kvalitou ich nevyrovnajú, hlavne ich zoom je fantastický, objektív sa vysúva na niekoľko centimetrov a musí poriadne približovať. Je to parádna mašinka.
V Sawai prepriahame. Je to veľký železničný uzol, trať je elektrifikovaná. Náš vagón pôvodne tretí od konca sa zrazu stáva tretí od čela a dostáva sa mu tej úcty, ako by sa očakávalo. Indická tretia trieda je už na konci súpravy, v staniciach ďaleko od nástupišťa, bufetov a vody. Otočení chrbtom k smeru jazdy, čo ja veľmi nemám rád, vyrážame na juh. Kraj po Kótu je opäť výrazne iný. Začíname križovať veľké rieky, v ktorých síce nie je teraz veľa vody, ale územie je predsa viac zavlažované a je to vidieť. Je tu ďaleko viac obrobenej pôdy, kraj je zelený a dediny pôsobia blahobytným dojmom. Je tu tiež množstvo vysokých stromov a kraj mi silne pripomína Slovensko, polia a lúky, potoky plné vody, dediny s kostolnými vežami, ako kdesi okolo Nitry a Levíc. Áno aj tu majú dediny kostoly, síce hindské, ale ich silueta pripomína naše, sú to vlastne pagody. Táto záhrada končí po Kóte. Toto mesto je tým, ktoré som si pôvodne našiel na mape, kde som si myslel, že budem pôsobiť. Je to veľkomesto. S vyspelým priemyslom. Na jeho južnom kraji tečie veľká rieka, hladina ktorej je početnými priehradami vysoko naplnená.
V Kóte využívame zastávku a chlapci si idú dokúpiť niečo na pitie. Ale ceny sú v bufete vysoké, liter vody za dvadsať. Nikomu sa nechcelo zjednávať.
Za Kótou sa vlak púšťa do kopcov. Trať sa kľukatí , prekonáva mostmi preryvy, občas nejaký tunel. Ale Slnko pomaly zapadá a začína sa stmievať. Chystáme sa pomaly na spánok. Sklopili sme horné lôžka. Sú plné prachu, snažíme sa ich starostlivo vyutierať. Z Čitory sme si doniesli prestieradlo a deku, upravujeme si kutloch. Mám pribalený aj vankúš z domu, lebo mám rád pod hlavou vysoko. Pod vankúš si kladiem tašku s vecami a dokladmi. Niektorí si ju dokonca aj priväzujú, možnosť, že nám batožinu niekto potiahne, je veľká. Snažíme sa uzavrieť kupé znútra, ale nedarí sa nám, sú tam západky, ale nedoliehajú. Vagón sa po celodennom pálení na Slnku rozpálil a začína v ňom byť neuveriteľne dusno. Tým, že sme zatvorili dvere, znížila sa možnosť prúdenia vzduchu a ten sa rýchlo prehrieva. K slovu sa dostávajú ventilátory na strope. Každý má jeden, snažíme sa ho nasmerovať tak, aby prúd vzduchu išiel priamo naňho. Tí na spodných ležadlách majú malú výhodu, pretože okná sú na ich úrovni, vzduch zvonku ich lepšie osviežuje. Tu hore sa človek cíti ako v peci. Vlak nadskakuje na koľajniciach, ventilátory škrípu a pískajú, vagón sa natriasa, podmienky na spanie veľmi nie sú. O polnoci, na stanici v Ratlame som ešte hore. Je jasné, že aj komáre, ktoré nalietali otvorenými oknami nám znepríjemňujú život. Na jednej strane sa snažím čo najviac pozakrývať, ale potom som mokrý ako myš, ventilátor ma ochladzuje, lebo sa odkopávam. V takom polospánku prežívam muky až do rána.
Celá debata | RSS tejto debaty