15.3.
Uplynulý týždeň sa ukázal byť úspešný na listy z domova, dostal som ďalšie dva, od Janky a detí a od matky. Hneď píšem odpovede. Dobrá správa z domu, moje reportáže sa páčia, možno z nich niečo bude. Inak dochádzame už do roboty. Kancelárie sa vybavili nábytkom, teda už zarezávame. Teda nesedíme doma, ale ráno sa odvezieme autom na Office, ako sa to teraz volá, sedíme tam do obeda, ja píšem na písacom stroji, ktorý sa podarilo zohnať. Učíme sa pracovať s kopírkou a pod.
Obedňajšiu prestávku sme venovali prieskumu nášho odchodu do Bombaj. Vlak, na ktorý sme dostali lístky, neodchádza z hlavnej stanice, ale z iného nádražia. Potrebujeme teda zistiť, ako rýchlo sa tam dostaneme, ako vyzerá nástup do vlaku a iné detaily. Preto berieme auto a púšťame sa na juh. Stanica je kdesi cestou na Sanganer, dobrých desať kilometrov ďaleko, ale úspešne ju nachádzame. Prišli sme tam v čase, keď vlak má svoj odchod. Na stanici panuje čulý ruch. Vlak je pristavený a davy sa valia naň. Na nástupišti je jedna zaujímavosť. Súprava má zjavne pevne stanovenú skladbu, každý vagón stojí na svojom mieste, ktoré je označené tabuľkou na peróne. Ľahko teda vidíme, kde sa nachádza prvá trieda. Z hľadiska vlaku je to jeden z posledných vagónov, za lokomotívou je tretie a druhá trieda. Nastupujeme do vagóna l. triedy a dostávame ranu. Vnútri sú obyčajné kupé, v ktorých sedí aj desať domorodcov, miesto skiel to má plechy, okná sú nízko nad podlahou, na strope štyri ventilátory, sedadlá koženkové. Predstava mäkkého sedadla s bielou opierkou hlavy sa vyparuje. Prechádzame do druhých vagónov a dozvedáme sa pravdu o indických železniciach. To čomu oni hovoria prvá trieda je vlastne naša tretia, pretože sú ešte dve oddelenia s vyšším pohodlím. AC a l.AC. Teda klimatizovaná a klimatizovaná prvá. Tam to už vyzerá omnoho lepšie. Žiaľ vymeniť lístky nie je možné, vieme už dávno, že obe sú tiež vypredané. Uspokojuje nás poznatok, že tak ako na stanici, tak aj na vagóne sú vyvesené listiny s menami cestujúcich a im pridelenými miestami. Keďže za pár dní by sme mali ísť, kontrolujeme svoj vlak, sme tam uvedení.
Vraciame sa naspäť. Cestou do Office sme si už pred pár dňami všimli pútač, ktorý lákal do kaviarne u Vanchuru, čo sa číta u Vančuru. Poslali sme auto na obed a sami sme sa vybrali k Vančurovi sa najesť. Podnik sa nachádzal v bočnej uličke a dlho sme ho nevedeli objaviť, lebo sme si ho mýlili so senníkom. Celá budova bola postavená z dreva, mala slamenú strechu a steny z trstinových rohoží. Na reštauráciu to veru nevyzeralo. S istými pochybnosťami sme odhrnuli záves a vstúpili dnu. Tam bolo šesť stolíkov so stoličkami z umelej hmoty, barový pult a východ do záhrady. V podniku bolo málo návštevníkov, sedeli tam len dve dvojice, vždy chlapec a dievča. Zjavne slúžil miestnym zaľúbencom ako miesto na rande. Pozreli sme si jedálny lístok, ceny sa zdali veľmi dobré, polievky za 12, hlavné jedlo za 16 až 22 rupií. Malinovka za 7. Treba vyskúšať. Objednali sme si už známe jedlá, paradajkovú polievku a čínske cestoviny. Varili tam veľmi dobre, vždy, keď som mal voľno, som tam jedol. Kuchár mal len jednu chybu. Bol strašne pomalý. Ako-náhle mal chystať viac ako jednu porciu, trvalo mu to hodinu. Preto som tam potom chodil najradšej sám.
Poobede sme mali voľno. Vlastne sme pracovne nadväzovali kontakty s miestnou lepšou spoločnosťou. Dostali sme pozvanie na otvárací zápas v póle. Starý nakoniec zobral aj mňa, pretože dnes mal Slávek (naozaj) narodeniny, chystala sa oslava, nikomu sa veľmi nechcelo ísť. Mne sa to však hodilo. Nasadli sme do auta a odviezli sa do mne už známeho Polo klubu, kde sme auto odstavili na ceste vedúcej k hlavnej budove. Zaplatili sme vstupné 50 rupií a dostali možnosť posadiť sa na dolnej tribúne, Lístky do lóže stáli 100 Rs a na hlavnú tribúnu, ktorá bola nad nami sa mohlo ísť iba na pozvánky. Ale ani naša spoločnosť nebola zlá. Ako nás poinformovali, bola tam minimálne jedna maharadžova vnučka.
Pólo je šport pre Stredoeurópana neznámy. Nemá nič spoločného s vodným pólom. Dal by sa síce zaradiť do skupiny loptových hier, pretože sa hrá s loptou, ktorú treba dopraviť do brány, hrá sa na trávnatej ploche veľkej ako futbalové ihrisko, aj brána má asi také rozmery, ale hráči sú iba štyria, majú v rukách drevené kladivá na dlhej rúčke a to hlavné, sedia pri tom na koni. Je to proste nóbl anglický šport. Hrá sa na 4 štvrtiny, začiatok a koniec hry ohlasuje trubač. Kôň je na tento účel špeciálne trénovaný a chovaný, stojí celý majetok. Jazdci, dnes už prevažne aktívni vojaci, musia byť veľmi zruční. Veď trafiť malú loptu v plnom trysku a to tým správnym koncom a správnym smerom a neodraziť hlavu sebe ani spoluhráčom musí byť umenie. Pred zápasom sa predvádzali a rozcvičovali, elegantne a ladne krútili kladivom nad hlavou a potom v úklone nad šijou koňa triafali loptičku. Veľmi som ľutoval, že nemám video. Bola to harmónia koňa a človeka.
Neviem už ako zápas skončil, pravidlá som neodhalil, ale pozerať sa bolo na čo. V priebehu prestávok stevardi roznášali občerstvenie, ale ceny boli svetové. Preto sme radšej išli do priestoru hráčov pozrieť si kone. To, že tento šport je aj dosť tvrdý, ukázalo aj zranenie, ktoré ošetrovali jednému ponny. Zápas trval takmer dve hodiny, domov sme sa vrátili až pred večerou.
Práve včas, aby sme za mohli zapojiť do osláv Slávka. Tento krát tých ozajstných, lebo viaceré už oslavoval v Mansingu, kde ho už asi dobre poznali, aspoň raz do mesiaca mu hrali Happy birthday. Pribalili sme bo balíka svoje príspevky, zasadli do záhrady a zábava mohla začať. Napriek určitým prejavom ponorkovej choroby, keď sme si chvíľami liezli na nervy, sme strávili večer veľmi príjemne, sedeli a spievali až do polnoci. Vyhnal nás až silný vietor, ktorý začal fúkať. Vyzeralo to na dobrú búrku, ale nepršalo. Víchor sa prehnal po krajine a spôsobil veľké škody.
Celá debata | RSS tejto debaty