Karol Dakar

3.3.

Opäť vyrážame na cesty, my s Kohoutkom do Beawaru, ostatní až do Abu. Už začíname získavať základnú predstavu o možnostiach bývania. Zo služobných ciest sa sústreďujú informácie, večer sa diskutuje, kde sú aké podmienky. Tak aj ja mám vedomosti o tom, ako to asi vyzerá na staniciach.

Začnime v najvzdialenejšom Abu Roade. Tu sú zatiaľ  dosť veľké problémy. Ani nie tak s nájdením ubytovania. Neďaleko je totiž známe rekreačné a turistické stredisko Mont  Abu. Je tam postavených dosť kvalitných hotelov a penziónov, dalo by sa tam hneď presídliť, len to má jednu chybu. Stanica je od toho miesta vzdialená okolo 25 kilometrov a cesta na Mt.Abu je zlá. Mont znamená kopec, teda stredisko leží niekde vo vrchoch, cestu tvoria serpentíny a vozovka je vraj v dezolátnom stave. Preto cesta trvá vraj hodinu. V zmluve máme doložku, že ak cesta na pracovisko trvá viac ako dve hodiny denne, započítava sa do pracovnej doby. Peter by to nemal zlé, bývanie v zaujímavej oblasti,  možnosti turistiky, to ho láka najviac, lebo ho zaujíma horolezectvo, mesto je strediskom náboženského hnutia zaoberajúcim sa meditáciami, aj k tomu inklinuje. Ďaleko od Sedláčka. Samé výhody. Aj keď to posledné by tak neplatilo, lebo starý tam dole strašne rád chodí, okolie sa mu iste páči. Ale Abu je popisované ako raj, snáď každý Petrovi trochu závidí, že mal to šťastie.

Opačné meno si získal Kót. Veľmi rýchlo je synonymom pre Kamčatku. Vraj úplná pustina. Dedina Kót má vraj iba pár domov, je to úplná rovina, pustatina, kde sa nič nenachádza. V okruhu dvadsať kilometrov je iba jedno vhodné miesto na bývanie, akýsi Ranakpur, kde sa nachádza kláštor, pri ňom je pár hotelov, ale úrovňou ďaleko za našim štandardom. Jeden sa vybavuje, má vraj chatky v tvare šachových veží. Stanica Kót je aj svojim významom tiež na poslednom mieste. Tieto správy ma potešili,  keď si spomeniem, že práve tu som mal pracovať, to by som dopadol. Starý, keď mal zlú náladu, sa  každému vyhrážal, že ho preloží do Kótu. Tak si urobte vlastnú predstavu.

Je to zaujímavé, ale aj tretia stanica mala podobné problémy. Ani tu v blízkosti stanice nebol vhodný objekt na ubytovanie. Najbližšie vhodné zariadenie bolo tiež nejakých 20 kilometrov vzdialené. Bol to akýsi hotel, tento krát však chatky majú podobu chatrčí s doslova slamenou strechou. Ale nachádza sa na predmestí Džodpúru, veľkomesta, kde sú ďalšie a lepšie možnosti. Kamil to tu bude mať aspoň tak dobré ako v Džajpúre.

Dopravné problémy som nemal mať v Beaware, stanica iba tri kilometre od mesta, dalo by sa tam chodiť aj peši. Lenže to ubytovanie. Vasant hotel a dosť. Ale mali sme prísľub prenajatia domov. Teda vybrali sme sa na ich obhliadku. Vyrazili sme skoro ráno, aby sme sa vyhli horúčavám, ostatní ako vždy pokračujú na juh. Cesta ako obyčajne. Najprv na stanici, kde berieme chlapíka z LnT, ktorý nám ukazuje domy. Prvý, do ktorého nás zaviedol, bol šok. Budova mala dve spálne, príslušenstvo, dokonca aj halu, z ktorej by sa dala spraviť kancelária, ale bola celá v hroznom stave. Dvere boli pootvárané, pod strechou hniezdili vtáky, po miestnostiach sa preháňali zvieratá, dokonca sme pred vstupom museli vyháňať z domu dve prasce. Ako to tam bolo, to si hádam viete predstaviť. Preto sme sa nechali zaviesť do druhého. Ten bol rožný vo vedľajšej ulici, celkom sa mi pozdával, ale záchody mal len turecké, síce všetko bolo nové, ale majiteľ práve z tohto dôvodu nesúhlasil s novou prestavbou. A my sme takýto spôsob hygienických zariadení nechceli akceptovať. Nie sme majstri v čupení nad dierou.

Preto sme si prešli dvojicu domov, ktoré sprostredkovával pán Džain, ten zo svadby II,  stáli vedľa seba, boli to jeho vlastné. Bol ochotný ich zrekonštruovať. Ale podobne, ako ten predchádzajúci, úpravy by museli byť rozsiahle. Ale potrebovali sme ubytovanie pre viac ako dvadsať osôb, ktoré by mali prísť v priebehu niekoľkých mesiacov, preto sa s ním uzavrela zmluva. Dokedy, v akom rozsahu a za koľko budú domy pripravené. Ale ja som ešte stále nebol spokojný. Ale mali sme ešte jednu ponuku. Sprostredkovával ju nejaký Gargh z IOCL. Išli sme sa tam pozrieť. Čakal nás pred domom spolu s manželkou. Dom stál osamotene na lúke pri ceste, ohradený plotom, izolovaný od okolia. Boli v ňom tri spálne, dve z toho mali európske kúpeľne, dve kuchyne, jedáleň, halu a pivnicu. Jednu kuchyňa a spálňa sa nachádzala na poschodí, takže tvorila akoby samostatnú bytovú jednotku. Len bolo treba doniesť nábytok, namontovať AC a mohli sme sa sťahovať. Dom sa mi na prvý pohľad zapáčil. Oznámil som to starému. Tento je z nich najlepší, treba podpísať zmluvu a do dvoch týždňov sa tu dá bývať. Sedláček pokýval hlavou. Zdalo sa mi to vybavené. Ale…

Či  to už bol dôsledok osobnej nevraživosti, alebo boli v hre aj inakšie záujmy, neviem, ale s týmto domom som  a  sme mali najviac problémov.

A aby výpočet bol úplný, treba poznamenať, že aj v Džajpúre sa vybavovali druhé domy. Nakoľko to malo byť stredisko s veľkým počtom ubytovaných, päť izbová Čitora bola málo. Ja som poznal, pár nocí aj spal, u Karansov, jedno stretnutie sme mali v Čaman vile. Ale obytných priestorov tu muselo byť viac, lebo sme museli ubytovať okolo 50 ľudí.

Na obed sa s Kohoutkom vraciame späť do Džajpúru. A máme tri dni voľna. Okrem návštevy vedúcich z Dillí,  je tu pohoda. Starý sa vráti až v sobotu.