Karol Dakar

22.1.

Ráno som sa zobudil pomerne skoro a ľahko, asi to bol následok kávy vypitej ešte v lietadle. Dal som sa do poriadku, prebudil suseda a zišiel dole. Vrátnik v recepcii ma pozval na raňajky. Prijal som. Boli to kontinentálne raňajky. Hrianky zo sladkého chleba, maslo, džem, dve volské oká, čaj. Nie veľa pre dospelého chlapa. Ale muselo to stačiť. Keďže som už bol nachystaný na cestu do práce, vyšiel som po raňajkách von na ulicu. Naša ubytovňa bola naozaj v chudobnejšej štvrti . Ostatné domy boli iba jedno-poschodové, na námestí bol chudobný trávnik a niekoľkými stromami, vedľa hotela malé obchodíky. Podobne v bočných uličkách. Nestihol som si pozrieť toho veľa, lebo už sa prirútilo naše nočné auto.

Nastúpili sme a vyrazili. Síce trochu pomalšie ako v noci, ale to hlavne preto, že ruch na uliciach bol podstatne väčší . Maruti sa statočne prebíjalo dopredu, ale podobne sa správali desiatky iných dopravných prostriedkov. Vodič takmer neustále trúbil, prebiehal zľava doprava. Až tu som si všimol, že ide stále v protismere. Teda vľavo. Zmrazilo ma na okamžik, ale potom som si to uvedomil. Tak sa tu jazdí normálne, ale chvíľu mi to trvalo , než som si zvykol.. Opäť sme prešli do stredu mesta, išli širokými ulicami, lemovanými parkami a záhradami s luxusnými vilami.

„Čanakijapuri, ambasáda.“- prehovoril vodič.

Zastal na okraji cesty a naznačil, že máme vystúpiť. Prešli sme ku kovovej bráne, kde sedel strážca.

„Škodaexport.“ – oznámili sme mu. Kývol rukou a zdvihol telefón. Po chvíli sa z uličky tvorenej poschodovými vilkami vynoril akýsi chlapík, zamával strážcovi pred nosom akýmsi preukazom, ten stlačil gombík na stene a železné vráta sa potichu odsunuli. Vstúpili sme na pôdu veľvyslanectva. Hneď vpravo za vrátnicou som zbadal volejbalový a tenisový dvorec, čo nesmierne potešilo moje športové srdce, nenesiem si teda raketu zbytočne. Už len nájsť partnera a o zábavu cez voľný čas mám postarané.

„Poďte, musíme zájsť do školy.“ – súril nás sprievodca. Vošli sme do prvej budovy vedľa dvorcov a stúpali po schodoch na prvé poschodie. Tam prešli cez predsienku do veľkej miestnosti, kde stáli tri skupiny po troch stoloch. Pri nich pracovalo pár ľudí. Na jednej stene visela tabuľa. Preto tá škola. Z malej miestnosti vyšiel Paláček a privítal nás. Bol ešte chudší, než som si ho pamätal z konkurzu v Brne, tiež niekoľko zo sediacich v miestnosti sa mi zdalo známych, určite tam boli vtedy tiež.

„Hneď sa vám budem venovať, len si musím niečo vybaviť.“ – Povedal Paláček a stratil sa vo dverách, ktorými sme pred chvíľou vošli. Našiel som si voľné miesto a sledoval pracovnú činnosť. Zopár ich tam dierovalo akési papiere, iní múdro hľadeli do akýchsi plánov. Zjavne tam boli tri pracovné tímy. Tipoval som si, kto budú moji spolupracovníci. Pri dvoch z troch skupín sedeli starší bradatí chlapi. No s tými by som radšej nerobil, najsympatickejší mi bol ten tretí, síce tiež starší ako ja, ale pôsobil najlepším dojmom. Všetko tam boli muži v mojom veku, len zopár zjavne mladších a práve títo traja podstatne starší. Samozrejme, že po chvíli  ako šéf vypadol, pracovný ruch sa stíšil a potom úplne prestal, začalo spovedanie, odkiaľ sme, čo sme, kde sme a podobne. Na oplátku sa pochválili aj oni. Niektorí tu boli už od decembra, to znamená okamžite po prvom konkurze. Ale stavba sa ešte nezačala, zatiaľ celá skupina pôsobí v Dillí, jediná pracovná náplň je množenie a štúdium kontraktu. Čo je nudná a otrocká robota, lebo zmluva mala veľa dielov a kopírka bola iba jedna a keďže ju obsluhoval domorodec, viacej stála ako pracovala.

Debatovali sme takto asi pol hodiny, keď sa vrátil Paláček. Pozval ma na pohovor. Úvod bol mierne povedané šokujúci.

„Pán inžinier, určite ste bol prekvapený, že ste dostal viac peňazí, ako ste očakával.“

To bola pravda. Na Škodaexporte mi dali okrem diét aj 200 dolárov na drobné výdaje.

„ Preto by ste mi  ich teraz mal dať.“

„ Tých dvesto ?“

„ Nie tie ostatné.“

„ To vás teda musím sklamať, pretože to sú všetky peniaze, ktoré mám,  okrem diét.!“

„ Vám nedali v Prahe nejaké peniaze pre nás?“

„ To veru nie!“

„ Tak mi ukážte poverovací list!“

To už bol menší problém, lebo ten som mal pripravený. Paláček ho chvíľu študoval a potom prehovoril:

„ Budeme musieť urobiť menšiu zmenu. Vás napísali do Kótu, ale to je malá stanička a ja nemám obsadené hlavné čerpačky. Tak vás preraďujem na Beawar. Musím ľuďmi obsadiť hlavná úseky.“

Potom som opäť stručne popísal svoju doterajšiu prax. Zjavne ho potešilo, že som stavebný inžinier, lebo ako sa ukázalo, tých tam nikdy nebolo dosť.

„  No a teraz vás predstavím vášmu šéfovi.“ – vyšli sme z kancelárie a prešli  ku strednej skupine stolov. Pri nej sedel najstarší muž v miestnosti, silne prešedivený bradáč.  Druhý,  môj  rovesník , mal  začínajúcu   plešinu a usilovne skladal listy kontraktu do kartónovej škatule. Zjavne patril k najúspešnejším rozmnožovateľom. Tretí , trochu starší a pehavý, nerobil nič.

„ Sedláček.“ – povedal prvý, keď mi podával ruku.

„Faragula, Kohoutek.“ predstavili sa ostatní.

To bol môj tým. Dosť na pauzovaný mariáš. Faragula mal byť vedúcim na stanici Abu Road, rovnakej ako ja v Beaware a Kohoutek materialistom u mňa. Sedláček ako šéf úseku mal riadiť nás ako aj tretiu stanicu úseku v Sanganeri. Celá úsek mal okolo 600 km. A bol prostredný.

Na juhu bola Kovačovič, ten najsympatickejší, jeho úsek začínal pri mori v Kandle a končil v Palanpure.

Severný úsek od Rewari až po Bathindu viedol druhý bradáč. Ale ako som uvidel hneď v úvode na sebe, systém škatule hýbte sa, sa veselo uplatňoval počas celej výstavby. Aby som mal čo robiť, pomáhal som Petrovi Faragulovi rozmnožovať kontrakt. To zaujímavejšie sa udialo cez obedňajšiu prestávku, keď našu partiu doplnil ešte jeden bradáč, tiež stavbár ako ja, ktorý mal robiť Sedláčkovi asistenta, Tatara. Keďže obidvaja tu už boli pár dní zaviedli ma na miesta, ktoré musí  každý poznať.

Aby ste mohli v Indii, alebo všade inde, žiť, potrebujete peniaze. Tie sa oficiálne menia v bankách. Ale veksel žije aj v Indii a je možné na čiernom trhu meniť aj v lepšom kurze. Zaviedli ma do jedného obchodu v miestnom nákupnom centre, mimochodom veľmi dobre vybavenom potravinami i drogériovým tovarom. Celkom som sa uspokojil, keď som videl, čo všetko ponúka. Cez mlieko a mliečne výrobky, malinovky, pivo (!), džúsy, syry, cestoviny, sáčkové polievky až po múku, cukor, ryžu a konzervy. A to i mäsové. Ak takto budú zásobené obchody všade, kam prídem, nemusím mať o svoje brucho strach.

Diskrétne sme nadhodili otázku zmeny peňazí. Obchodníkovi to nerobilo žiaden problém. Dal síce za dolár iba o dve rupie viac ako v banke, ale konečne som mal miestnu menu, okrem nej aj ubezpečenie, že v prípade potreby zamení aj rupie späť na doláre.

Potom sme zašli do neďalekej pizérie a dali si obed. S polievkou a kolou to vyšlo na 40 rupii. Prešli sme po bazáre, obzerali výklady, keď zrazu chalani kukli na hodinky, že už je čas volať domov. Časový posun medzi Dillí a Bratislavou je 4,5 hodiny. Doma teda bolo deväť. Vošli sme do ďalšieho obchodíka, ktorý mal vnútri telefónnu búdku s označením STD. V nej stačí vytočiť smerovacie číslo štátu (0042) , potom mesta (bez nuly) a domov. V prípade šťastia môžeš hneď hovoriť. Číselný ukazovateľ hneď informuje, koľko ťa to bude stáť. Samozrejme, že som to  musel skúsiť, aspoň doma nebudú mať strach, či náhodou so mnou nepadlo lietadlo.        Keď na mňa prišiel rad, vytáčal som podľa návodu, v slúchadle to chvíľu praskalo a šumelo, zrazu však počujem vyzváňací tón.

„ Haló.“  – ozvali sa z domu.

„ Nazdar, tak ako sa máte?“

„ Ahoj! Odkiaľ voláš?!“ – čudovala sa manželka.

„Ešte si  neodletel?“

„ Prečo sa pýtaš? Volám z Indie. Len som chcel oznámiť, že som v poriadku dorazil.“

„ Počujem ťa, ako by si volal z Prahy. To je výborné.“

„ Zistil som, že telefonovať odtiaľto nie je žiaden problém, budem sa ohlasovať vždy takto v sobotu ráno. Je to rýchlejšie ako list.“

Prehodil som pár slov ešte s deťmi a prvý kontakt s domovom som mal za sebou. Stálo to stovku, čo vlastne ani nebolo tak veľa.

Po obede v kancelárii sa prihodila ešte jedna príjemná udalosť. Organizoval sa autobusový zájazd do Agry. Keďže vidieť Tádž Mahal bol jeden z mojich cieľov, ihneď som sa prihlásil. V sobotu bola pracovná doba kratšia, tak sme poobede po tretej opustili vyslanectvo. Predtým som si stihol zistiť  podmienky , za akých sa dá hrať tenis. Stačilo sa napísať do zoznamu, po zápase sa platí malý poplatok za dvorec. Rozpis bol pomerne plný, videl som, že o partnerov nebude núdza.

Po návrate na WHITE APPARTEMENTS, ako sa volala naša ubytovňa, sme sa spolu s mojim spolubývajúcim pustili do zlepšovania životných podmienok. Zohnali sme si druhú sadu posteľného prádla, teplovzdušný agregát, pretože v noci bolo dosť zima. Najviac problémov narobila zelená jašterička, ktorá behala po garníži. Hotelový personál ju skoro pol hodinu chytal, pokým ju dostal z izby von. Mne sa síce nezdala nebezpečná, ale domáci vraveli, že to nie je dobré. Potom sme vyrazili na obhliadku okolia. Ako sprievodcu sme si zobrali ďalšieho kolegu, ktorý tu už bol dlhší čas, mohol nám odovzdať cenné skúsenosti. Neďaleko ubytovne bol miestny trh. Množstvo drevených pultov, pevných i na kolesách, zasypaných rozličným tovarom. Nás samozrejme zaujímali hlavné potraviny. Tak sme zistili, že obchodík vedľa WA je otvorený 24 h denne a dostať v ňom všetky základné požívatiny. Druhá vec je poznať ceny a nenechať sa dobehnúť. Obchodník totiž zásadne navrhne cenu podstatne vyššiu, z ktorej potom je ochotný pri jednaní spustiť. Kto sa nejedná, stráca. Názorne nám to ukázal na kúpe pomarančov, keď sa mu cena 12 rupií za kilo zdala veľa a presadil si 2 rupie za kus. Dodnes mám však dojem, že keby sme si kúpili celé kilo, iste by tam tých pomarančov bolo viac ako šesť.

Prechádzali sme okolím, pozorovali ruch a neporiadok. Na tržisku nebol žiaden systém, predavači sa prekrikovali, smeti sa povaľovali na zemi, šupky, staré papiere sa motali medzi nohami, neustále ste museli dávať pozor , aby ste do niečoho nestupili. Pretože spoločnosť dopĺňali domáce zvieratá. Po uliciach sa prechádzali kozy, kravy a pár psov. Považoval som ich za domáce zvieratá,  hoci,  ako som zistil neskoršie,  väčšina  z nich nikomu nepatrila a boli to vlastne túlavé zvieratá. Živili sa práve odpadkami a zvyškami, ktoré našli na uliciach, podobne ako skupina ľudí zo dna spoločnosti, žobráci a bezdomovci, ktorí tiež nechýbali v mozaike mesta. Keďže sme ráno mali skoro vyraziť na prvý výlet, nezdržali sme sa vonku príliš dlho. Okolo siedmej už aj tak bola tma. Vrátili sme sa na izbu, chvíľu pozreli televízor, nachystal som si veci na ráno a uložili spať. Noc však už nebola taká pokojná, pretože na dvoj posteli bolo málo miesta, spolu nocľažník spal hlučným spánkom, tak sa k slovu dostali aj štuple do uší, ktoré som si prezieravo doniesol z domu.