Na cesty!
Nadišiel posledný deň doma. Kufor a tašku som mal nabalenú už zvečera. Deň predtým som bol podpísať zmluvu, firma mi dokonca vyplatila zálohu na plat za január, toľko, čo v škole za celý mesiac, v robote mi tiež doúčtovali, čo bolo treba, takže som rodinu nenechával bez prostriedkov. Hodil som do seba raňajky, vyobjímal ženu a deti, nasadol do auta kolegu Laca a pokúsili sme sa odísť. Lenže v noci trochu prituhlo, auto bolo zamrznuté, naštartoval ho len s veľkými problémami, celú cestu som neustále oškraboval sklo, aby sme aspoň trochu videli pred seba. Z auta rovno do autobusu, ešte jedno zakývanie a aj Trnava zostáva za mnou. Na bratislavskom autobusovom nádraží stojí medzinárodná linka tiež na kraji, kde zastavujú aj medzimestské autobusy, takže prestup bol rýchly. Uložil som batožinu do kufra, pohodlne sa usadil v luxusnom autobuse a čakal na odchod. Zatiaľ normálne. Lenže v okamžiku , keď sa zatvorili dvere a autobus vyrazil na svoju cestu, zovrelo mi hrdlo, zrýchlil sa tep a zasiahla ma ťažká nostalgia. Kto to neprežil , neuverí. Počul som o pocitoch vysťahovaleckých rodín pri ceste do Ameriky, ako dlho a smutne hladia na vzďaľujúce sa pobrežie. Neveril som tomu, ba nevedel som si taký pocit ani predstaviť. A teraz bol tu!
Sám na ceste do sveta. Nik ma nevyprevádzal, z domu som odišiel akoby iba sem za roh. Teraz som sa viezol ulicami rodného mesta, pozeral na neznáme tváre a myslel na to , že sa možno nikdy nevrátim. Neodchádzal som na deň ani týždeň, predo mnou bolo 13 mesiacov a cesta dlhá 10000 kilometrov. Neznáme prostredie, plné všelijakých nástrah, cudzia krajina, o ktorej som vedel tak málo. Možno sa to bude zdať smiešne, ale hrdlo som mal celkom zovreté a do očí sa mi tlačili slzy. Vrýval som si do pamäte každý obraz a do srdca každý pocit tohto ťažkého okamžiku. Namojveru, som sa obzeral dovtedy, kým bolo vidieť vežu na Kamzíku…
Pochopil som tých vysťahovalcov. Ako sa asi museli cítiť oni, keď vedeli , že sa nikdy nevrátia… Ja som odchádzal v nádeji, že budem o 13 mesiacov doma… a bolo mi ťažko, preťažko… Sledoval som kraj okolo cesty a hovoril som si.: “Ešte stále som doma, toto stále je Slovensko…“ až pokým sa neobjavila Morava a neprešli sme cez most. Potom som už bol v cudzom štáte, ale predsa ešte doma, zachvátil ma čechoslovakizmus. Veď idem iba do Prahy za bratom.
Keď poobede autobus dorazil do Prahy, rýchlo som zašiel na Škodaexport, vyzdvihol si potrebné doklady, letenku a peniaze na cestu. Netrvalo to ani hodinku, ale batožina mi výrazne oťažela, to čo som doma vôbec necítil, sa stávalo neuveriteľne nepohodlné. Zdalo sa mi, že ruky mám kdesi pod kolenami. A to ma ešte čakala cesta metrom až na samý kraj a odtiaľ kus autobusom. Na zastávke metra som si už povedal dosť. MHD nie, radšej zatelefonujem, nech prídu pre mňa. Lenže ani to nebolo jednoduché. Odkedy som bol v Prahe posledný krát, premontovali väčšinu automatov na katričkové, a tú som nemal. Nakoniec sa nado mnou zľutoval jeden okoloidúci a predal mi svoju použitú, na ktorej mu zostalo niekoľko impulzov. Potom už cesta naozaj bola hračka. Prenocoval som u brata v obývačke.
Celá debata | RSS tejto debaty