9. 5.
Je piatok. Treba podať hlásenie. Preto sa rozdeľujeme, ja odchádzam peši k telefónu a Kohoutka posielam do mesta zohnať pletivo proti komárom. Rozhodli sme sa, že si okná zabezpečíme sami, nebudeme čakať ani na Gargha ani na Škodu. Tá investícia sa nám vráti v podobe dobrého oddychu. Spojenie sa podarí okamžite, starý je nespokojný, ale čo mu mám hlásiť, keď na stavbe sa nerobí. Chce sa osobne prísť presvedčiť. Plánuje cestu do Abu na štvrtok, zastaví sa. Spokojný nie je ani s pripravenosťou domov, ale to nie som ani ja..
Vraciam sa do Modrého domu práve včas. Zdeno priniesol siete. Nastrihali sme si ich na potrebné veľkosti a pripináčikmi natiahli na okná. Tie sa síce otvárali smerom von, ale teraz mohli byť po celý deň otvorené, preto sme siete natiahli zvnútra. Potom som sa venoval vyhľadávaniu a likvidovaniu komárov. Pred obedom som si mohol povedať, že byt je čistý.
Po obede odchádzame na 21. Ohlásili sa montéri televízorov. Majú inštalovať sieť v druhom dome. Preto som sa usadil v obývačke a čakal. Nemeškali veľa. Otvoril som druhý barák a pustil si televíziu. Montéri prišli dvaja, jeden pracuje v kuchyni na streche, kde inštaluje konvektory, druhý naťahuje káble po miestnostiach. Po čase sa k nim pripája mladík stredoškolského veku, ktorý sem tam niečo podá, po čase sa pridáva k nám v obývačke, vie pomerne dobre anglicky, debatujeme o živote v Indii. Chvíľami odchádza k montérovi, za niekoľko minút sa vracia späť. Takto to beží viac ako hodinu, keď tu zrazu niekto klope na dvere. Otváram, stojí tam dievča od vedľa, z domu cez ulicu, a pýta sa či nám patrí aj vedľajší dom. Keď dostane súhlasnú odpoveď, jednoducho nám oznámi, že z domu práve niekto ukradol televízor. Akýsi mladík si ho prehodil cez plot, nasadol na bicykel a odišiel.
Vybehol som na ulicu, ale nikoho som nevidel. Pustil som a niekoľkými ulicami, ale musel by som mať veľké šťastie, aby som zlodeja dolapil. Mal časový náskok a išiel na bicykli. Vrátil som sa späť do domu. Čo robiť? Radíme sa s Kohoutkom, najlepšie bude zavolať políciu. Žiadame teda susedov, aby nám umožnili telefonovať, Zdeno odchádza, ale úspech je malý. Policajti nám odkázali, nech krádež prídeme osobne nahlásiť na stanicu. My však ani nevieme, kde je. Ale nakoniec nás napadá jediné riešenie. Celá vec predsa nie je naša starosť. Televízory sme ešte od nikoho neprevzali, patria montážnej firme, preto sme prinútili montéra, aby celú vec nahlásil svojmu zamestnávateľovi. Neveľmi sa mu to pozdávalo, ale urobil to. Zatiaľ upresňujeme s deťmi, ktoré zlodeja videli, jeho popis. Napodiv veľmi sa podobá práve tomu mladému pomocníkovi.
Za hodinu sa dostavil aj zástupca firmy, Ind v čiernom turbane, Pandžábec. Dobre rozumie, počúva naše vysvetlenie i podozrenie, ktoré sme vyslovili na montérovho pomocníka. Tu však vysvitne, že to nie je žiaden pomocník. Montér ho vraj vôbec nepozná a určite nie je jeho kolega. Šéf si vypočuje svedectvá detí a žiada nás, aby sme chvíľu počkali s návštevou polície. Má vraj s ňou vlastné skúsenosti, taký postup by bol veľmi zdĺhavý. Má nejaké svoje možnosti, ktoré by mohli úspech priniesť skôr. Žiada dve hodiny. Keďže zlodej je dávno preč, polícia sem aj tak nepríde, nemáme čo stratiť a súhlasíme. Pandžábec odchádza, mechanik pokračuje v práci, ale teraz sme si ho zvonku zamkli.
Pomaly sa stmieva, aj dohodnutý čas uplynul a nič sa nedeje. Je viac ako 15 minút po termíne, keď opäť niekto klope na dvere. Otváram vnútorné krídlo a vidím pred domom stáť niekoľko postáv v turbanoch. No nazdar, ak to je celá skupina zlodejov, druhé krídlo so sieťami proti komárom ich nezadrží. Inštrukcia pre prípad ohrozenia vraví, aby sme nekládli odpor, stačí prísť o majetok, netreba strácať aj život. Otváram aj druhé krídlo a pýtam sa ich, čo si želajú. Radi by sa so mnou zhovárali. Pozývam ich teda dnu. Vošli šiesti, dobre stavaní a živení, rôzneho veku, jeden z nich je celkom starý. Rozpoznávam aj šéfa firmy. Teda zlodeji to nie sú. Predstavujú sa, mená som si nezapamätal, ale jeden je spolumajiteľom firmy, ostatní sú ich rodina. Majitelia sú bratia, teda ostatní sú ich strýkovia, či otcovia.
Ponúkam ich vodou, ako tu je zvykom a usádzam ich na kreslá. Najstarší prehovorí za všetkých. Majú vraj akúsi stopu, prišli nás poprosiť ešte o chvíľku strpenia, zlodeja aj s korisťou určite dolapia a všetko bude v poriadku. Súhlasíme. Sedíme tak ešte dvadsať minút, keď predo dvermi začujeme opäť hlasy. Tento krát prichádza ešte početnejšia skupina ľudí, ale sú v nej aj ženy. Dovnútra vchádza vari dvadsať osôb, jedna z nich drží v rukách ukradnutý televízor. Rozostavia sa po miestnosti a najstarší sa pýta, či to je ten náš televízor. Keď prisvedčíme, veľmi sa nám ospravedlňuje za spôsobené starosti a vracia nám prístroj. Prejavili sme svoje potešenie a ďakujeme mu za pomoc. Presvedčili sme sa, že sú aj rýchlejšie spôsoby cesty spravodlivosti, ako je polícia.
Ale tým sa celá záležitosť ešte nekončí. Nestihli sme ukončiť ani všetky zdvorilosti, keď vchádzajú ďalší traja. Jeden z nich je „pomocník“ , ktorý otočil ten televízor. Pýtajú sa nás, či to je ten zlodej. Opäť prisviedčame. Na to sa starý pán postaví, pristúpi k zlodejovi, povie mu niečo v domorodej reči a vylepí mu dve poriadne zauchá. Tento príklad nasledujú všetci prítomní v miestnosti a chlapec je bitý ako žito. Medzičasom nám majiteľ firmy vysvetľuje, že všetci prítomní sú vlastne jedna rodina, spolu so zlodejom, ktorý je synovcom jedného z nich, otec pracuje v Bombaji, syn tu chodí do školy. Má vraj dostatok peňazí a nemusel by kradnúť. Jeho čin poškodil meno celej rodiny, ktorá takto prišla demonštrovať svoj postoj a potrestať vinníka pred nami. Boli mu sudcami a katmi zároveň.
Mladík už kľačí na kolenách, ale fackovanie neprestáva. Nie je mi to príjemné, Kohoutek mu chce dokonca ísť na pomoc. Pre nás by pár faciek bolo dostatočným trestom, ale on ich dostáva už desiatky, a nie hocijakých, poniektorí z nich majú poctivých deväťdesiat kilo, sú bruchatí a udierajú naozaj. Musím ho zastaviť, lebo asi treba nechať priechod domácej spravodlivosti, rodina asi robí to, čo musí, aby napravila pošramotenú povesť. Mladík kolenačky nás odprosuje a sľubuje nápravu. Prijímame a odpúšťame. Ale ceremónia nekončí, prichádza montér a ten sa na mladíkovi vyvŕši zo všetkých najviac. Dáva mu tých zaúch zo desať, chlapec vstáva a vychádza z domu buchnátovaný celou rodinou. Taký záver sa mi nepozdáva, ale som ticho. Ja som presvedčený prinajmenšom o spoluvine montéra. Ak chlapec patril do majiteľovej rodiny, musel ho poznať. Aj samotný fakt, že televízor zmizol z miestnosti, do ktorej ešte neboli natiahnuté anténne vodiče, teda náhodný a terénu neznalý páchateľ nemohol predpokladať, že tam nejaký aparát bude, svedčí o tom, že ho niekto musel inštruovať. Taký, čo vedel, že tam prístroj je a že my tam tak skoro nepôjdeme, lebo miestnosť nebudeme kontrolovať, lebo nemáme prečo, keď anténa do nej privedená ešte nebola. Jednoznačne to ukazovalo na mechanika. ktorá svojou nesmiernou horlivosťou pri trestaní zachraňoval asi hlavne seba a zlodeja tĺkol aj preto, aby ho neprezradil. Ale výchovný cieľ to splnilo, chlapec dostal príučku na celý život, my máme všetok majetok a sme poučení, že nikoho cudzieho do domu nesmieme púšťať.
Uzamkli sme domy a vrátili sa do M.D Po ceste vidíme, že zo západu sa blížia čierne mraky a osvetľujú ich početné blesky. Zasiahne nás aj zopár kvapiek, ale búrka s dažďom neprišla. Strhol sa len vietor, ale povetrie sa ochladilo a v noci sa dalo dobre spať. V noci otravoval len jeden komár, ktorý unikol prenasledovaniu. Preto som na druhý deň uzatvoril okná zvonku a miestnosť vystriekal miestnym Biolitom, ktorý háveď v izbe definitívne vyničil.
Celá debata | RSS tejto debaty