Udalosti posledných dní nás trochu znervóznili a priniesli neistotu. O vzťahoch s Pakistanom sme už vedeli, už pri prílete nás upozornili na hranicu medzi štátmi v Džajpúre nám PD občas čítal noviny, vraj: “ Dnes bol na hranici kľud, iba traja mŕtvi…“ No útok na turistov v Kašmíre prekročil čiaru. Je možné, že vznikne tretie ohnisko vojnových problémov.
No skúsim sa vrátiť k našim záležitostiam.
5.5.
Nastalo ráno. Sme nachystaní na cestu. Starý sa rozhodol, že nás na stanice odvedie, ale nedarí sa mu to. Je po rozlúčkovom večierku mimo prevádzky. Po raňajkách sa lúčime s Čitorou. Tá každému zavesila, podľa miestneho zvyku, na krk veniec z kvetov. Podali sme si ruky a vyniesli batožinu do áut. Teda iba Peter, lebo jeho auto tu je, ale moje nie. Starý Singh asi dosiahol svoje a preč z Džajpúru nejde, musíme auto otvoriť náhradným kľúčom a naložiť sa zatiaľ bez vodiča. Keď dorazil Slávek, bolo vidieť, že po včerajšku ešte nie je vo svojej koži. Oči má mútne, ťažko rozpráva. Ako zodpovedný za autá však dvíha telefón a snaží sa nájsť náhradu. Ale pokým sa mu to podarí, stoja pred Čitoru všetky autá. Všetci sú netrpezliví, lebo už aj tak meškáme a oni sa chcú dostať dnes do Džodpúru. Preto ich nechávame, nech vyrazia, my sa už nejako dopravíme. Nechali nás teda tu, čakáme. Behom pol hodiny prišiel mladý chlapec, bude to nový šofér. Nasadol a vyrazili sme. Je to poriadny indický vodič, lebo za hodinu dobiehame ostatných. Miluje rýchlosť, stačí pár pokynov a Kohoutek nadskakuje na zadnom sedadle ako ja predtým. Mladému som len vysvetlil, že pri predbiehaní treba preradiť na nižší prevodový stupeň. A už ide! Je dobrý, výborne prekonáva brzdiace hrboly. Škoda, že sme kolónu tak skoro dobehli, teraz sa musíme trepať na jej konci.
Do Beawaru prichádzame na obed, zastavujeme pred hotelom Vikrant. Ostatným len zamávame, pokračujú v jazde. My si dávame obed. Osvedčenú paradajkovú polievku a navratan pulav. Potom si objednávame izby. Nastáva dlhé dohadovanie. Nejaké voľné síce majú, ale väčšina z nich nám nevyhovuje. Chceme mať klimatizáciu, oni ponúkajú cooler, čo je vodný chladič. Požadujeme sprchy a WC, ale to majú len turecké. Nakoniec, horko-ťažko nájdeme v hoteli dve izby, v ktorých by sa dalo bývať, nasťahujeme sa do nich. Tá moja je malá kutica takmer bez okien. Ale má sprchu, ktorú hneď použijem. Veci si z kufrov nevykladám, pretože verím, že tu budem iba pár dní.
Uprostred toho zhonu ma pristaví šofér a pýta sa, kedy sa vraciame domov. Keď mu odpoviem, že už nikdy, zostane zdesený. On s preložením nesúhlasí, zoberie si vraj auto a ide späť do Džajpúru. Na to som mu odobral kľúče a povedal som mu, že môže ísť. Ja si telefonicky zabezpečím náhradu. Chvíľu sa ošíval, očividne sa mu predstava návratu autobusom nepáči, preto mení názor. Zostane dovtedy, kým ho niekto nepríde vystriedať. Pošlem ho teda, nech si ide nájsť tiež nocľah. My s Kohoutkom obchádzame okolie hotela. Neďaleko je autobusové nádražie, popred okná vedie hlavná cesta, vo vedľajšej uličke je trhovisko. Veľký kľud tu teda nebude. Ukladám sa k prvému spánku, ale bez tlmičov a tabletky to nejde. Bola to ťažká noc. V miestnosti je horúco, okná sa však bojím otvoriť, lebo by som mal izbu plnú komárov, preto trpím.
6.5.
Zobudil som sa dolámaný a nevyspatý. Po raňajkách ma pri aute čakajú dvaja vodiči, ten mladý a môj Sing. Veselo sa škerí. Vraj ho prehovorili, ale v nedeľu bude chodiť domov. Súhlasím, lebo v nedeľu ani ja nemám v úmysle robiť. Posielam mladého späť. Ale vykľulo sa šidlo z vreca. Čakal, že šoféra sem niekto dovezie a jeho zoberie späť , ale nie je to tak. Sing prišiel vlakom, on nech ide po vlastnej osi, ale vraj nemá peniaze. Dávam mu stovku, vraj mi ju vráti, ale ja som ju oželel, viem, že už ju nikdy neuvidím.
Potom robíme obchôdzku. Najprv Garghov dom. Ten sa mi pozdáva najviac, je pripravený alebo takmer pripravený, chýba len zariadenie. Čo tomu bráni?, pýtam sa Gargha. Stále nemá uzavretú zmluvu. To ma prekvapilo. Veď sú to už dva mesiace, čo som označil dom za dobrý a Sedláček sľúbil, že veci papierovo dotiahne. Ale nestalo sa tak. Myslím si, že úmyselne. Buď Gargh nezložil niekomu príslušné všimné, alebo mi niekto chce prekaziť dobré bývanie. Potom zháňame Džaina, ktorý chystá dva domy. Tieto ale nejavia skoro žiaden pokrok. Objavil sa tam nejaký nábytok, postele bez matracov, sedacia súprava a televízory, ale na kúpeľniach a WC sa nepracuje. Tieto domy, zaužívalo sa označenie 20 a 21, čo bolo ich poradové číslo, stáli vo vilovej štvrti, tvorili prakticky dvoj dom. Mali však jednu veľkú chybu. Vnútorný dvor bol odvodňovaný priamo kanálom na ulicu, čo umožnilo pohodlnú komunikáciu rôzneho zvieratstva dnu a von.
Zastavili sme sa na stanici. Dostali sme sa však iba k u vchodu. Ten bol samozrejme zamknutý. Od starého strážcu sme sa dozvedeli, že na stavbe sa už vyše mesiaca nerobí. Pretože nie sú projekty, LnT stiahlo svojich ľudí.
Pri návrate zo stavby sa opäť zastavujeme u Gargha, snažíme sa ho presvedčiť, aby urýchlil zariaďovanie domu. Je to možné, ale musím mu dať peniaze na nákupy a zariadiť podpísanie zmluvy. Čiastočne mu môžem vyhovieť, ale peňazí toľko nemám a ani moje právomoci tak ďaleko nesiahajú. Ale to druhé mu môžem umožniť. Dohodli sme sa, že ho pri ceste do Džajpúru zoberiem so sebou a celú záležitosť uzavrie priamo tam s Pěnkavom.
Vraciam sa na hotel, skoro bez nálady. Vyhliadka na ďalšiu noc v tej mojej izbe ma vôbec neláka. Ale aj tu nastáva zmena, pred hotelom čaká Džain, ktorý sa prišiel pozrieť na svoje domy a zasahuje na vedení hotela. Riaditeľ nám vymieňa izby. Keďže sa Džain zaviazal poskytnúť nám ubytovanie, čo ale nestihol dodržať, musí teraz preplácať hotelové izby. Napriek tomu som sa mohol presťahovať do tej najlepšej, akú v hoteli mali. Je na prvom poschodí na konci chodby, vchod má z otvorenej terasy, okrem manželskej dvoj postele je v nej sedací kút a kúpeľňa. Tri steny tvoria okná. Vyhliadnem z jedného z nich. To čo vidím ma však veľmi nepoteší. Vedie rovno na rušné námestie s autobusovým nádražím. Horšie však je, že okná nie sú vybavené sieťkami proti komárom. Vetrať teda nebudem môcť. Chýba aj klimatizácia. Túto chybu sa personál snaží odstrániť tak, že priniesli vodný chladič. Sú veľmi prekvapení, keď im bránim naliať doň vodu. Je mi jasné, že tak sa zníži jeho účinnosť, ale viem, že vlhkosť vzduchu mi pohodu nepridá, stačí keď to bude fungovať ako veľký ventilátor. Preniesol som si veci do svojho hlavného stanu. Podľa Džainových sľubov iba na pár dní. Mal som chuť sa s ním staviť, že to bude oveľa dlhšia doba, ale nechcelo sa mi viac doň zapárať.
Podvečer nás čakalo druhé prekvapenie. Prišiel Gargh, doniesol fľašku whisky a novinu, že nasťahovať sa môžeme hneď, ako do domu donesie nábytok, aj keby peniaze na zariadenie neboli. Dá nám vlastné. Na oslavu tejto udalosti sme alkohol vypili. V noci sa budím na dusno. Otváram okno, aby sa do miestnosti dostal čerstvý vzduch a námatkovo kontrolujem auto. Z okna mu trčia čiesi nohy. Je mi jasné, že šofér porušuje zákaz spania v aute. Budem ho musieť vykrstiť.
Celá debata | RSS tejto debaty