17.4.
Na tento týždeň doma pripadla Veľká noc. V pondelok sa ale bude pracovať, lebo sviatok nie je uvedený v zmluve. Nepokoje opadli, mesto je bezpečné, len zosilnené policajné hliadku signalizujú, že sa niečo dialo. Ráno preto idem na tenis. Hoci som obidva sety na tráve prehral, zdalo sa mi, že už nehrám tak zle, mnohé údery boli dobré. Druhý set som hral so starým advokátom, má cez šesťdesiat. Výsledok 2:6 je úspechom, starý pán si veľmi pochvaľuje, vraj vždy bude mojim partnerom. A ak by som potreboval právnu pomoc, je mi k dispozícii. Ani o jedno nemám v skutočnosti záujem, ale tvárim sa prívetivo. Zahral som si dobre, veď som hral za dvoch.
Podvečer berieme autá a vyrážame na večeru. Tento krát nás nepozýva Ačaria, ale myšiaci. Bude za mestom, v skanzene, mestskej rezervácii, je tam možnosť si popozerať ako žili Indovia v minulosti. Vezieme sa teda za mesto. Prechádzame povedľa letiska. Pozornosť vzbudilo lietadlo, ktoré stojí zapichnuté nosom do zeme za pristávacou dráhou. Pilot nezvládol manéver a betónová plocha mu bola prikrátka, dopravné lietadlo teraz vyznačuje koniec dráhy. Pred dedinou odbočujeme z cesty do poľa a po pár kilometroch sme na mieste. Odstavná plocha, plot a brána. Náš hostiteľ platí vstupné. Vchádzame do areálu. Tu na veľkej ploche sú umiestnene pôvodné domorodé obydlia. V nich sú inštalované expozície tradičných výrob. Môžeme si pozrieť tkanie látok, prácu hrnčiarov a kováčov. Kto by mal záujem, môže sa povoziť na koni či ťavách, k dispozícii je aj slon. Prechádzame jednotlivými budovami, čoskoro nás bolia nohy. Sadám si na lavičku a ďalej sa mi nechce. Z diaľky sledujem vystúpenie bábkarov, hrajú zrejme tú istú hru, ktorú nám predvádzali na Čitore. Dedina za zapĺňa, je tu však väčšina domorodých návštevníkov. Dostávame pokyn, že je čas ísť na večeru. To ma trochu zarazilo, lebo reštauráciu som tu nikde nevidel. Vedú nás do okrúhlej budovy. Vnútri je udupaná hlinená dlážka, dookola poukladané stolíky na nízkych nožičkách. Domorodci sa pousádzali okolo nich na zemi. Vlastne na koberčekoch na nej položených. Naznačujú, že ich máme nasledovať. Je zábavné sledovať Sedláčka, ako zdesene sa tvári a preklína celý svet. Na stôl sa začína nosiť jedlo. Polievka v mištičkách z umelej hmoty je paradajková, teda nám už známa. To hlavné nasleduje bezprostredne po nej, palmové taniere. Rovnaké, aké sme videli na streche domu, keď z nich jedli svadobčania. Každý sme dostali jeden, na stôl sa doniesla misa ryže, varených zemiakov a massala. Nechali sme si lyžičky z polievky, lebo domorodci si jedlo naberajú rukami. Ako prílohu dostávame čapatí. Keby nebol neskorý večer a neboli sme hladní, hádam sa toho ani nedotkneme. Jedlá boli iste pripravované priamo tu v podmienkach rovnakých, ako sme videli pri prehliadke, o nejakej hygiene nemôže byť ani reč. Zmierený s prípadnými bolesťami brucha si nakladám. Po troche z každého jedla, ochutnávam, možno sa niečo z toho bude dať jesť. Hrachová omáčka mi vôbec nechutí, je skôr do kysla, syrové guličky sú klasicky pálivé, ale tie už tiež poznám, jedol som to už. Hodne to riedim ryžou a zajedám plackami z múky, potom sa to dá vydržať. Ale nedokážem to zjesť. Domorodá strava v prirodzenom prostredí si mňa ani ostatných nezískava. V duchu nadávam rovno so starým. Medzičasom sa zotmelo a celý priestor osvetľujú lampy, mohla by sa tam stráviť príjemná noc, ale máme po nálade, nasadáme do auta a ideme domov
Celá debata | RSS tejto debaty