29.3 Život sa po návrate vrátil do zabehaných koľají. Dni sa začali podobať jeden druhému, dni trávime v kanceláriách vo vládnej štvrti, zariaďujeme ich nábytkom, Sedláček urobil rozdelenie miestností, máme kde sedieť. Dokonca sme dostali počítač, skúšame s ním pracovať. Dávajú si naň veľký pozor, nainštalovaný systém Windows nie je síce moja doména, ale učil som prácu na počítačoch už pár rokov, tak som aspoň na tej istej úrovni, ako technik, čo ho obsluhuje. Za zmienku z tohto týždňa stojí len správa, že nám údajne zdvihli diéty, vraj na 35 dolárov. Z toho je možné odkladať na konto až 21. Správa nie je overená, ale všetci počítame, aký zisk by nám to prinieslo.
Jediné spestrenia života prináša víkend. Chodím na tenis a to prináša rozptýlenie. Na tento týždeň však pripadol jeden význačný indický sviatok. Akási oslava jari, Obdoba našej Veľkej noci. Škodaexport chystá bezpečnostné opatrenia, lebo vraj sa pri oslavách zvyknú konať výtržnosti. Preto za autá majú uschovať do uzavretých dvorov, ktoré budú strážené. Taký je pri kanceláriách. Pre vodičov to znamená malú nepríjemnosť. Po práci nás zavezú domov, potom autá na Hari Marg a odtiaľ peši na ubytovňu, ktorú sme im museli vydupať neďaleko nás. Aj to bol malý problém. Firma, ktorá nám prenajímala autá, v Indii vraj cudzie firmy nesmú vlastniť majetok, preto sme si všetko prenajímali, sa nepostarala o vodičov. Tvrdili, že majú spať v autách, alebo pod nimi, čo tu je bežná zvyklosť. Lenže s takým postupom starý oprávnene nesúhlasil. Auto nie je na bývanie, máme predstavu o tom, ako by vyzeral vnútrajšok, keby tam niekto dlhodobo spával. Okrem toho na reakciách vodiča bol závislý náš život. Nevyspatí šoféri tu spôsobujú množstvo ťažkých dopravných nehôd. Preto sme prinútili majiteľa, aby zariadil nocľaháreň v dome v bočnej uličke. Aspoň nocľaháreň, bola to jedna miestnosť s viacerými posteľami a vodovodom. Teda mohli sa vystrieť, umyť, prípadne si navariť jedlo. Myslím, že vodiči si tento fakt vedeli oceniť.
Teda v sobotu ráno odchádzam na tenis, stopy žiadnych osláv v meste nevidím, ale tie hlavné sú až v nedeľu, podobne ako u nás. Odohrám dva sety, ale podávam mizerný výkon. Nie som so sebou spokojný. Doobedie trávim v kancelárii. Na obed si robím gulášovú polievku. Po obede sa pokúšam volať Trnavu. Ale nikto to neberie. To ma prekvapuje, podľa výpočtov by doma malo byť tak desať, že by boli všetci na nákupoch? Skúsim neskôr. Na poobedie máme program. Džain nám zariadil účasť na miestnych oslavách. Sadáme preto do dvoch áut a vyrážame do mesta. Prechádzame cez Pink Town, odbočujeme do bočnej ulice a zastavujeme pred starým štadiónom. Je to iný, než ten, na ktorom sme sledovali oslavy Dňa republiky. Na parkovisku sa zhromažďuje pár autobusov, vidieť, že táto oslava je zameraná na turistov. Prechádzame na tribúnu, ktorá je zaplnená prevažne bielymi . Nachádzame si miesta, Džain nám prináša občerstvenie, sme jeho hostia. Systém drobných služieb tu má pevné korene. Kto chce uzavrieť obchod, musí niečo pustiť. Čím väčší kšeft, čím vyšší hodnostári, tým väčšie všimné. Mám dojem, že zopár vedúcich pracovníkov na tomto celkom dobre profitovalo. Do konca môjho pobytu sa hovorilo o mnohých úplatkoch, ale nikdy sa nič nepotvrdilo. Ako by sa aj mohlo. Ale tento systém funguje v Indii aj bez nášho pričinenia, preto sme to na začiatku brali naozaj ako pozornosť, vlastne na našich postoch to nič inšie ani nemohlo byť. Teda popíjali sme malinovku a sledovali dianie na trávniku. Sviatok sa volal Festival slonov. Tí boli aj hlavnými aktérmi . Po slávnostnom nástupe maharadžovho sprievodu, tvoreného dlhým zástupom vojakov poobliekaných vo všelijakých uniformách, vyzbrojenými rôznymi historickými zbraňami, od oštepov a šabieľ, cez pušky až po kanóny, ktoré ťahali volské záprahy. Fuj, takto zneužívať posvätné zviera! Ale viezli sa aj na koňoch a ťavách, dokonca aj bieli sáhibovia mali zastúpenie, keď defiloval slon vybavený loveckou vežičkou, kde sedeli v tropických uniformách dvaja lovci. A striehli na tigra. Ten tu ale chýbal. Potom sprievod žien, nosiči pokladov a tak ďalej. Sprievod išiel skoro pol hodiny. Ten maharadža musel živiť kopu ľudí.
Potom začala vlastná súťaž. Osem slonov sa pretekalo v šprinte. Bežalo sa na vzdialenosť asi 80 metrov a uskutočnilo sa semifinále a finále. Niektoré jedince dosahovali celkom peknú rýchlosť, celkom bezpečne vyvrátili mylnú predstavu, že slon je pomalé zviera. Je síce pravda, že ten posledný mal viac tendenciu ísť pospiatky, ale pohonič sa veľmi snažil ho rozhýbať. Vo finále sa stretli štyria najrýchlejší a bežali o sto päť. Pohoniči sediaci na krkoch ich v rozpore s láskou ku zvieratám, ktorú hinduizmus propaguje, poháňali intenzívne tak krikom ako bodaním hrotu krátkeho oštepu do kože za ušami. Pre víťaza bola pripravená pekná finančná odmena. Ceny odovzdávali ministerka kultúry a športu Radžastánskej vlády.
Ako druhé číslo bol zápas vo futbale. Proti sebe nastúpili dve štvorčlenné družstvá. Hralo sa s veľkou loptou a modrí vyhrali dva nula. Slony opäť preukázali dobrú pohyblivosť a aj zručnosť, lebo do lopty naozaj kopali. Ale hrali aj hlavou a chobotom. A zničili pri tom iba jednu loptu, keď ju pri obrannom zákroku brankár zaľahol a rozpučil.
Tretia disciplína bola voľba kráľa krásy. Kandidáti prechádzali popred tribúnu slávnostne vyzdobení. Niesli nádherné postroje a zdobené sedlá, kly mali vykladané zlatom a drahokamami, aspoň to tak vyzeralo. Každý z nich vystrúhal pani ministerke peknú poklonu. Niektorí mali dokonca aj pomaľovanú kvetmi celú voľnú kožu. Vyhral to statný samec s odpílenými klami, dlhoročný favorit, ale na druhom mieste sa umiestnil mladý chlapec, ktorý sa súťaže so svojim slonom zúčastnil po prvý krát. Asi to favorit o rok nebude mať také ľahké.
A po krátkej prestávke nasledoval hlavný bod programu. Hlásateľ vyzýval divákov , aby sa zapojili do poslednej disciplíny. Treba vraj dvadsať dobrovoľníkov. Ako čert pokušiteľ sa objavil pri mne Džain a nahováral ma, aby som sa zúčastnil. Najprv som chcel vedieť, či to nie je nejaký podraz, či si zo mňa nebudú robiť príliš veľkú prču, ale hovoril, že nie, ale že moje kilá by mohli byť pre mňa výhodou, potrebujú tam vraj silných chlapov. Na to sa tiež prihlásil aj Kohoutek, ktorý sa venoval posilňovaniu. Tak dobre pôjdeme obaja. Zišli sme na plochu. Pomaly sa tam schádzali siláci, samí bieli. Nejakí Američania, Angličania a pár napitých Holanďanov, bolo nás viac ako dvadsať. Hlásateľ ohlásil preteky. Preťahovanie lanom. Najprv som si myslel, že nás rozdelia do dvoch družstiev, ale mýlil som sa. My všetci sme boli jedným družstvom, náš súper sa prikolísal lenivým krokom. Bol to jeden z krásavcov. Zopár turistov, keď zbadalo, s kým sa má naťahovať, sa nenápadne stratilo, takže pokým navliekli slonovi popruhy a zapriahli doň lano, stálo nás tam už len 19. Preto sa mohol vrátiť Kohoutek, ktorý mal tú smolu, že ho poslali späť na tribúnu s tými nadpočetnými. Zostal som na ploche, hoci som vedel, že naše šance sú minimálne. Keby aj každý z nás vážil sto kilo, čo nebola pravda, dohromady sme mohli mať tak dve tony. Ucháň ich mal k dispozícii aspoň tri. Výsledok bol vopred jasný, ale hra je hra. Postavil som sa na koniec lana a sledoval ostatných, hlavne mladí Holanďania, dopovaní pivom sa zastrájali, jeden si dokonca priviazal lano okolo pása, mohutne si popľuli do dlaní a žiaril z nich optimizmus, ktorý o chvíľu nakazil takmer všetkých členov družstva. Postavili sme sa na čiaru a dostali pokyn na začatie. Sledoval som hlavne pohoniča. Chvíľu bol stav vyrovnaný, potom chlapi trochu cúvli, slon musel povoliť. Sledujem pozorne a vidím, ako pohonič bodaním dáva nejaké príkazy, slon opäť ustúpil o pár krokov. Tým mužov zachvátila eufória, podarí sa, ešte pár metrov a máme ho na čiare! Ďalšie bodnutie a slon vykročil. Márna je naša snaha! Zarývame podpätky do trávy, čo sa veľmi nedá, ale postup samozrejme nevieme zastaviť. Keď slon zrýchli, púšťam lano a uskakujem bokom. Dobre som urobil. Víťaz poklusom dosahuje vyznačenú métu vlečúc za sebou strapec bezmocných súperov. Slon vedie 1:0.
Znova na štartovej čiare. V družstve dochádza k výmene. Niektorí otrasení odchádzajú na tribúnu, odtiaľ prišli druhí. Zopár naozaj dobre živených, ktorí vytlačili ľahkovážnych mladíkov. Zasa sme sa sformovali. Ale úspech bol tento krát ešte menší. Slon hneď vyrazil dopredu a nedal nám žiadnu šancu. Skončili sme na čestnom druhom mieste, slon bol predposledný!
Nasleduje odmeňovanie, slon si odnáša palmu víťazstva a ja kovový pohár, ktorý preberám priamo z rúk ministerky. Červený nápis na ňom hlása Háthí festival 1994. Pózujem s ním pred aparátmi kolegov, aby som mal aj na tento okamžik pamiatku.
Po návrate na ubytovňu, opäť vytáčam číslo domov. Bezúspešne. Telefón vyzváňa, ale nik to neberie. Ako je to možné? Doma už je poobede, čo sa deje? Skúšam to večer, doma je po piatej, ale stále nič! Volám preto Marte, ktorá vozí moje deti do školy. Tá ma informuje, že deti spomínali, že majú ísť do Bratislavy. Svitlo mi. Je po Jozefovi, to každý rok chodíme gratulovať švagrovi. Celá rodina je teda tam. Našťastie mám aj toto číslo, preto volám znova. Aby som vystihol pravý okamžik, musím čakať do noci. Dovolal som sa, podebatil s rodinou a minul kopu peňazí. Ale každý hovor domov pôsobí ako balzam na dušu
Celá debata | RSS tejto debaty