Karol Dakar

23.3.

Ráno vypraceme izby. Zaplatíme hotel, pretože podvečer máme spiatočný vlak. Máme v pláne sa ísť kúpať. Vychádzam pred hotel prvý, je čerstvo a príjemne, opäť bude pekný deň. Dávam si raňajky v reštaurácii na rohu a sledujem haváriu autobusu, ktorý prechádzal cez križovatku a ktosi mu nedal prednosť. Vodič vybehne na chodník, rinčí sklo. Chlapík,  ktorý nehodu zapríčinil, má ale smolu, na autobuse sa otvárajú zadné dvere a vyskakujú z neho nasrdení policajti s palicami v ruke, lapajú nešťastníka a dávajú mu poriadnu príučku. Smola, zraziť sa s policajným autobusom! Pokým sa najem, je tam tiež upratovacia čata a črepiny sú okamžite zlikvidované.

Vyšiel som z reštaurácie a korzujem hore-dolu, keď tu začujem hlas:

„Sir, bakšiš, bakšiš!“

Skoro som zabudol, že existujú žobráci. Jeden tu teraz stojí predo mnou, roztrhané šaty, biedny výzor, chudák najväčší z chudákov a žobroní:

„ Ek rupí, bred, plíz!“

Pýta rupiu na chlieb. No ja som po dobrých raňajkách, spokojný a dobre oblečený, je nedeľa, hovorím si, urob dobrý skutok. Ale nedaj mu peniaze, je hladný , kúp mu jesť.

„O.K. Bred.“

Kývnem mu, aby ma nasledoval, hneď vedľa je malá pekáreň, za rupiu mu tam kupujem malý sladký bochník. Keď je taký hladný, nech sa naje čohosi lepšieho ako sú čapatí. Ale žobrák ma porazil na celej čiare, vyliečil ma z dobročinnosti na dlhý čas. Siahol do vrecka, vytiahol plnú hrsť kovových mincí, vidím dvoj aj päť rupiovky a dáva si natrieť pečivo maslom, 100 g za 20 Rs. Bum! Poučenie? Never žiadnemu žobrákovi, tento mal pri sebe možno viac peňazí ako ja!

Berieme si taxík a za desiatku sa odvážame na stanicu BCT, hľadáme úschovňu batožín a odkladáme tam kabele. So sebou berieme len príručné s vecami na kúpanie. Prechádzame na druhú stranu cesty a za 4 rupie si kupujeme lístok na rýchlodráhu, ktorá nás má zaviezť na pláž. Podľa plánu zisťujeme, kde máme vystúpiť. Stanica sa volá Vile Parle. Vlak je pomerne prázdny, je nedeľa, ale predsa sa na nasledujúcich staniciach zapĺňa. Nachádzame miesto na sedenie, je to od nás odvaha(?) cestovať uprostred davu. Cesta prebehne bez incidentov, okrem žobrajúcich detí, ktoré nastúpili na jednej zo zastávok a otravujú cestujúcich, sa nič mimoriadne nevyskytlo. Zo stanice sa cez zopár uličiek dostávame na magistrálu a cez ňu na pláž. Nie sme na tom istom mieste ako včera, ale veľmi podobnom. Neďaleko je hotel Hollyday Inn, zisťujeme ubytovacie možnosti. Cena nie je pre naše peňaženky.

Schádzame na pláž. Vyberáme si miesto na lavičkách v blízkosti vody, otvárame parazól. Vyzliekame sa do plaviek. Jeden zostáva strážiť, dobrovoľne sa hlási Kamil a my s Petrom ideme do vody. More je rozbúrené, vlny udierajú do nôh, vidíme drobný piesok. Voda je kalná,  ale hádam čistá. Aj teraz na pláži pobehujú turisti na koňoch, ale tým sa do vody nechce. Vchádzame teda do mora, je plytké, treba ísť dosť ďaleko, aby sa dalo plávať. Voda je teplá, slaná, konečne sme v mori. Trávime takto celé dopoludnie, natierame sa poriadne krémom na opalovanie, lebo už mám skúsenosť z Rambagh Lake, že slnko dokáže poriadne spáliť. Smäd zaháňame kokosovým mliekom. U predavača orechov sme zjednali cenu na sedem za kus, dávame si po dva krát. Ten nožom šikovne okreše orech, vytvorí otvor, zasunie doň slamku a môžme piť. Dobré by bolo, keby orechy boli schladené, ale ležia celý deň na slnku, voda v nich je tiež teplá. Čakal som, že budú cítiť viac po kokose, ale ešte sú zelené a vrstvička, ktorú my doma konzumujeme, sa nevytvorila, len  je vnútri mäkký povlak, ktorý sa dá vyškriabať a ten vzdialene pripomína kokosovú múčku. Na obed sa ideme najesť do pripravených stánkov. Skúšame domorodú stravu, najedli sme sa dobre a lacno. Dal som si aj zákusok! Po obede však máme problém. Chceli by sme sa osprchovať a preobliecť. Nachádzame síce šatne s toaletami, ale vody v nich je málo a čistoty ešte menej. Vyskúšali sme tri, kým sme našli takú, čo nám vyhovuje. Potom už iba posedávame na pláži, či sa ponevierame hore dole, slnko pečie a veľa miest, kde by sa dalo schovať, tu nie je. Aj náš slnečník už je obsadený. Tie sa vlastne prenajímajú za poplatok, my sme mali iba šťastie, že doobeda tam majiteľ nebol. Poobede začína na pláži nával, prichádzajú celé skupiny, budú tu jesť a piť zrejme dlho do noci, ako sme mohli vidieť včera. O tretej nás to prestáva baviť. Odchádzame. Peši sa nám na stanicu rýchlodráhy nechce. Voláme teda taxík. Tých je tam dosť, ale maniere majú iné ako tie v meste.  Keď mu zadávame cieľ na Vile Parle, presviedča nás, že to je veľmi ďaleko, lepšie vraj bude ísť na Santa Cruz. Nezdá sa mi to, lebo peši to nebolo veľmi ďaleko, ale necháme sa presvedčiť. Vodič sa zapája do premávky a stále trkoce, že za dve stovky nás zavezie až do mesta, nesúhlasíme a trváme na stanici. Ten si hudie svoje. Teda mu dávame príkaz, aby zastavil, platíme mu sumu podľa taxametra a voláme si druhého. Ten nás bez problémov dovezie na zastávku rýchlodráhy a tá na BCT. Vyberáme si veci z úschovne a sadáme na lavičky do čakárne. Jeden z nás ostáva strážiť batožiny, ja, ostatní si idú nakúpiť ovocie a niečo na jedenie. Nakúpia aj mne. Do odchodu vlaku zostávajú dve hodiny, more času. Je tu síce poriadny nával, ale všadeprítomní policajti ma ukujňujú, nehrozí, že ma niekto olúpi. Viac problémov mám s malým čističom topánok, ktorý obchádza čakajúcich a chce si zarobiť. Vie pomerne dobre anglicky, ale napriek tomu mu len veľmi ťažko vysvetľujem, že moje plátenné tenisky nie sú vhodným objektom pre kefu a krém. Hlavne, keď obe sú čierne.

Zastavuje sa pri mne každú pol hodinu, proste pri každom okruhu  halou. Veselší zážitok mám z rozhovoru s dvomi dievčatami, ktoré sa ma snažia nabaliť. Začína to klasickým spôsobom, kto som, odkiaľ, ako, prečo..

Potom sa vyjadria, že obe sú bez záväzkov, či by som si niektorú nechcel zobrať za ženu. Tá staršia najprv ponúka seba. Som prekvapený, také niečo som vôbec nepovažoval za možné. Ani z môjho hľadiska, ani som si nemyslel, že by to vôbec v Indii bolo možné, ženy, okrem prostitútok, sa dosť strážia, svadby dohovárajú príbuzní. A tu teraz sedí na lavičke predo mnou jedna a dohadzuje sama seba. Odmietam ju. Hovorím, že som ženatý, čo je pravda. Ale nevzdáva sa, vraj ale asi  nie v Indii. V  Indii  nie. Tak prečo. Práve odchádzam, čakám na vlak. To jej nevadí, môže odísť so mnou. Odmietam aj takúto ponuku. Vytiahne ďalší tromf. Ak sa mi  nepáči ona, nech si zoberiem jej sestru. Dievča má tak šestnásť rokov. Pomaly sa dostávam do úzkych. Ale obe zrazu vstávajú a odchádzajú.  Aby som pravdu povedal, som trochu sklamaný.  Po troch mesiacoch bez ženy, sa mi v hlave preháňali všelijaké myšlienky. Ale predsa je to takto lepšie. Dievčatá sa stratili, neviem či sa vzdali dobrovoľne , alebo ich k tomu prinútila vojenská hliadka, ktorá vzápätí prešla okolo mňa.

O siedmej nastupujeme na vlak. Tento krát je na nástupišti včas, zato nás čakajú inakšie prekvapenia. Lístky máme v poriadku, dostávame svoje kupé, všetko prebieha hladko. Usádzame sa na miestach, keď prichádza sprievodca. Či máme záujem o večeru. O čo?! Vytreštili sme oči.

O večeru! Ak chceme, stačí si objednať, za 13 rupií sa vo vlaku môžeme najesť. Na noc si máme nafasovať proti zálohe posteľnú bielizeň. Nevychádzame z úžasu. Štvrtý spolucestujúci, vzdelaný a inteligentný človek, nám všetko objasňuje. Rovnaké služby nám mali ponúknuť aj pri ceste sem, pre prvú triedu to je samozrejmosť. Ale býva zvykom, že si cestujúci veci sám objedná. Zrejme iba zmätok zapríčinený meškaním a naša neznalosť spôsobili, že prvá cesta dole bola taká nepríjemná. Objednávame si teda jedlo, berieme si plachty, vankúš, chystáme si posteľ. Vyrážame presne. Za hodinku sa donáša aj strava. Je ohriata, servírovaná v hliníkových táckach uzavretých fóliou. Ako v lietadle. Sú tam tri čapatí, miska ryže, zeleninové massala, tvarohový koláč, akási polievka. Nie je toho veľa, ale na nasýtenie to stačí. Aj keď zelenina štípe, ako vždy. Nastavujeme ventilátory a ukladáme sa k spánku. Zaspávam pomerne dobre, aj keď sa v noci budím a regulujem si prílev studeného vzduchu. Možno sa mi spí lepšie aj preto, lebo som na dolnom lôžku.

Ráno sa budím pomerne dobre vyspatý. Horúčavu už takú necítim, ale to je tým, že sme opäť stovky kilometrov ďaleko od mora, je tu oveľa teplejšie, ale sucho, vlhkosť vzduchu sme nechali na juhu. Vnútrozemské klíma nám vyhovuje omnoho viac. Do Džajpúru sme dorazili presne, jediné, čo nám pokazilo náladu, bola správa, že Paláček sa dozvedel o našej ceste a údajne veľmi hromžil. Niekto mu to prezradil. Typovali sme na Chaloupského, ale ako sa ukázalo neskoršie, krivdili sme mu. To sa starý okamžite po našom odchode zaistil.