22.3.
Ráno sme vstávali skoro, mali sme kúpenú vyhliadkovú jazdu po meste. Autobus mal čakať neďaleko hotela. Rýchlo sme sa naraňajkovali a vyrazili sme. Autobus bol nachystaný. Ale znovu sme sa presvedčili, že to, čo je dobré pre Indov, nie je dobré pre nás. Mali sme tri lístky, ale sedadlá sú také úzke, že u nás by tam sedeli iba dvaja. Aj okná sú malé, ledva sa dajú otvoriť. Na sebe mám nové šortky, ktoré sme si včera kúpili na trhu. Natlačení sedíme na prvom sedadle za vodičom, aspoň máme viac miesta pre nohy. Autobus je plný, čo ma dosť udivilo, nečakal som taký záujem.
Štartujeme. Nech ten výlet skončil akokoľvek, jedno mu treba uznať, to by sme to iným spôsobom neboli stihli. Zaviedli nás na také miesta, kam by sme sa sami iste neboli vybrali, a boli by sme ľutovali. Bola to síce strašná štrapácia, terigať sa prepchatým autobusom v tom dusne a sparne, ale v konečnom rátaní stála za to. Okrem zastávky v Akváriu, ktoré sme videli včera, preto sme presedeli celý čas pri našom známom predavačovi malinoviek, sme sa previezli Marine Drive, nábrežnou estakádou, pozreli sme si moderné budovy, navštívili Ghándiho park, hinduistický kostol, rezerváciu v Deer Parku, skalné chrámy v Kanheri, palác princa Waleského, previezli sa na Juhu Beach a nočnými uličkami.
Prehliadka začína pri Gataway of India, to však už poznáme, preto sa o výklad sprievodcu ani veľmi nezaujímame, odtiaľ sa ide k palácu princa z Walesu. Dnes je tam múzeum. Tu treba síce zaplatiť vstupné, ale čo je horšie, dnu sa nesmie s fotoaparátmi. Treba ich odložiť v stráženom priestore, za úschovu sa tiež platí. Preto dnu nejdem. Pozorujem radšej ruch na ulici. Ten je tiež dosť zaujímavý. Odmietam pouličných predavačov s upomienkovými predmetmi, prechádzam sa hore dole, keď tu moju pozornosť upútava skupinka domorodcov. Niekoľkí sú sklonení a ostatní tvoria hlúčik a niečo uprene sledujú. Neďaleko stoja dvaja belosi a vyzerá to tak, akoby ich činnosť mala zaujať. Zastavujem sa a sústreďujem pozornosť. Nájdem vhodné miesto a už vidím, o čo sa jedná. Hrajú sa škrupinky. Jeden okoloidúci sa pri skupinke zastavuje a zapája sa do hry. To tých dvoch prinúti zbystriť pozornosť. Kru pier zamieša trojicu mištičiek, ten, ktorý stavil, ukazuje na jednu a vyhráva, povzbudený staví ešte raz, zasa začína kolotoč, opäť je úspešný. Poznám systém hry a vidím, že skupinka pracuje úspešne, dvaja turisti sa dali zatiahnuť do hry, náhodný okoloidúci sa vzďaľuje. Viem, že je to volavka, ktorá naaranžovanou výhrou prilákala, tých, na ktorých si skupinka urobila zálusk. Je veľká pravdepodobnosť, že turistov poriadne ošklbú. Keďže so o tejto hre už čosi počul a viem, ako ich dobehnúť, rád by som to skúsil. Spravím pár krokov, aby som upútal pozornosť na seba, možno sa ma pokúsia zapojiť, ale nestalo sa tak. V tomto okamžiku majú obeť a nie sú im vítaní žiadni svedkovia, nezbadal som ani odkiaľ sa tu vzali, zrazu stále predo mnou traja domorodci, jeden na Inda výnimočne fyzicky vyspelý, nenápadne vytvorili hradbu medzi mnou a skupinkou a jeden z nich ma dôrazne upozorňuje, aby som pokračoval v chôdzi a stratil sa odtiaľ. Zaváhal som, ale vedľa zastavuje auto, v ktorom sedia ďalší a pozerajú smerom k nám. Je to dobre organizovaná skupina profesionálnych hráčov, mafia v pravej podobe, lepšie si nič nezačínať. Obraciam sa teda naspäť k múzeu a vidím, že obaja turisti už stavili a vyhrali.
Neviem, či vedia, že vyhrajú ešte raz a potom to už s nimi pôjde dolu kopcom. Škrupinkári obyčajne nechajú svoju obeť dva krát vyhrať, potom sa to strieda jedna k jednej až nakoniec obeť prehrá nie len to, čo vyhrala, ale aj to , čo pôvodne do hry nechcela dať. Ak má zmysel pre vášeň a skúša počkať na svoje šťastie, o ktorom si myslí, že ho iba opustilo, lebo ho na začiatku hry mal.
Čas vyhradený na prehliadku paláca uplynul, nuž opäť nastupujeme do autobusu. Ten zamieril k Marine Drive a zastavuje pri najnovších vežiakoch na nábreží, ktorým dominujú Oberoi Towers a Indian Airlines. Opäť zastávka, vychádzame na breh, cestujúci robia fotky. My sme v týchto končinách boli už včera, začíname ľutovať, že sme sa dali na jazdu nahovoriť, lebo zatiaľ sme videli viac miest známych ako neznámych. Ako na potvoru, opäť sa opakuje situácia z ulice pri múzeu, ale tento krát som vyhliadnutá obeť ja. Lenže hovorím si, keď som mal chuť sa zapojiť, vtedy ste ma nechceli, teraz zasa nechcem ja, ale trochu vám to oplatím. Ako si vykračujem po chodníku, pár metrov predo mnou sa zrazu vytvorí skupinka , jeden kladie na betón tri mištičky, ostatní ho obklopujú takmer nepriehľadne, len smerom ku mne je medzera, aby som mal dobrý výhľad. Jeden staví, mištičky sa roztancujú, prst ukazuje na prostrednú a pod ňou je gulička, vyhrávajúci berie peniaze, ostatní mu hovoria, nech hrá ďalej, teda sa všetko opakuje. Prejavujem záujem, ktosi sa mi postaví za chrbát a nenápadne ma vtláča do klbka. Jeho šance sú mizivé, nie je to gorila, ale drobný Ind. Na moju stovku nemá. Ešte chvíľku sa tvárim, že váham, potom sa otáčam a kráčam opačným smerom. Som zvedavý, čo budú robiť. Hra sa takmer okamžite zatavila. Skupinka sa rozpadla, ale takmer vzápätí sa tesne predo mnou vytvára druhá. Tlak na môj chrbát vzrástol, ale teraz sa im už otvorene vysmievam, naznačujem im všeobecne známym poklopkaním na čelo, že si ma neomotali okolo prsta. Vidieť na nich, že by radi dotiahli svoje úsilie do konca, ale skupina sa rozpadáva, po ceste prechádza hliadkové auto polície. Ale turistov tu je dosť a za pár minút už vidím nový hlúčik, v ktorom vynikajú slamené klobúky dvoch dám. Trpezlivosť ruže prináša.
Nastupujeme do autobusu a vyrážame do mesta. Chvíľu po magistrále, potom však odbočujeme a vnárame sa do mestských ulíc. Tie sa kľukatia a stúpame na najvyšší bod mesta, kde sú zaujímavé Ghándiho parky. Je to vlastne taká malá botanická záhrada so zoologickými motívmi. Veľa stromov a kríkov je sformovaných strihaním do podoby zvierat. Sú tu ťavy, slony, tigre, hady a čo ja viem ešte aké zvieratá. My radšej prechádzame do druhej časti, kde sú iné atrakcie. Hlavne dom-topánka. Betónová trojpodlažná stavba v tvare čižmy, je to síce hračka pre deti, ale vyzerá to zábavne. Akoby ste boli našli Guliverovu topánku. Z terás je krásny výhľad na celú Čovpati beach a Marine Drive. Na kvalitnú fotku by to chcelo teleskop. Odtiaľ si prezeráme ešte jeden hindský chrám a potom sa uberáme na sever. Náš cieľ je rezervácia levov a safari, kde sú najstaršie skalné chrámy v Bombaji.
Keď prechádzame popri zálive Mahin, sprievodca nás upozorňuje na stavbu letohrádku, ležiaceho v šírom mori. Vedie naň lávka a je plná ľudí. Je to stará panovnícka budova, akýsi letohrádok pre maharadžovu ženu. Nemáme čas, aby sme sa tam zastavili. Lebo nás ešte čaká expresná prehliadka letiska, cez ktoré sa iba prevezieme a potom dlhá cesta na sever, lebo safari je až na okraji mesta. Odkláňame sa od brehu a vchádzame do vnútrozemia. Na území rezervácie však narážame na neočakávanú prekážku, ktorá takmer ohrozila úspech našej expedície. Úzka cesta divočinou je zaprataná autami a autobusmi filmovej spoločnosti. Ako sa pomedzi ne prebíjame, je vidieť, že v poraste pri ceste sa natáča film. Polovička cestujúcich sa ocitá vo vytržení. Už som spomínal, že Indovia sú milovníci filmu. Teba ešte vysvetliť, že Bombaj je hlavným mestom indického filmového priemyslu, miestne štúdiá vyprodukujú ročne viac filmov ako Hollywood. Preto sa netreba čudovať, že cestujúci žiadajú urobiť mimoriadnu prestávku, aby si mohli pozrieť svojich miláčikov naživo v akcii. Po krátkom dohadovaní sa realizuje kompromis. Prestávka nebude, ale kto chce, môže tu zostať, autobus ich naloží pri spiatočnej ceste od chrámov. Okamžite sa v autobuse uvoľnilo. Na mieste zostala tu viac ako polovička pasažierov. My ostatní ozajstní turisti ideme pomaly ďalej. Je dobre vidieť postavený stanový tábor. Naň útočí skupina zarastených banditov, pár vojakov pod velením statočného dôstojníka hrdinsky odoláva. Do vravy zaznie krik režiséra, útočníci sa stiahnu a všetko začína odznova. Druhý útok už nevidíme, ale podľa koní na druhej strane cesty tušíme, že sa natáča asi rozhodujúca scéna filmu, ktorá ale dobre dopadne, lebo posily sú prichystané. Autobus sa vnára do húštin a šplhá sa cestou nahor. Je to tak strmé, až som prekvapený, že tam vylezie. Po pár zákrutách mu dochádza dych, ale to už sme na parkovisku, ďalej musíme po vlastných. Vychádzame dlhým schodiskom na plošinu pred prvý chrám. Stavby sú podľa informačnej tabule staré viac ako dve tisíc rokov a toto miesto je v Indii na prvom mieste v počte postavených chrámov. Ja som prešiel iba päť, ale údajne je ich tu viac ako sto, údolie sa tiahne ďalej. Je už popoludní, malinovky ma tlačia v bruchu, nachádzam jeden malý a opustený, ktorý podľa vône nahrádza WC. A je mi lepšie. Okrem nás troch je tu skupinka sprevádzajúceho starého kmeťa, ktorý mi výzorom pripomína môjho kolegu. Okuliare, tvár, brada. Celkom ako Dušan, len je starší a vlasy má biele.(ale tie už mal Dušan v tomto čase asi tiež, lebo po návrate mal ich už šedivé). Robíme si zábery obrovských skalných sôch a jeden turista vyfotí mojim aparátom aj mňa, aby som mal niečo na pamiatku. Rovnakú službu robím aj ja jemu. Tak mám aspoň jeden snímok mojich jednodňových šortiek. Včera som ich kúpil a zajtra ich zahodím, lebo sa v autobuse zachytím o sedadlo, roztrhnem ich tak, že nemám chuť ich opravovať. Aj tak budú špinavé a prepotené.
Vraciame sa po filmových fanúšikov, tým sa veľmi nechce, ale sprievodca vie, ako na nich. Oznamuje, že ďalšia zastávka je štvrť, kde bývajú hviezdy indického plátna, ak budeme mať šťastie, možno ich uvidíme na záhrade. Nastupujú a my môžme pokračovať. Sľub skutočne dodržali, prechádzame vilovou časťou, sprievodca ukazuje raz doprava, raz doľava, cestujúci sa presúvajú od jedného okna k druhému, skoro sa nám prevrátil autobus. Ja som žiadnu hviezdu nevidel. Aj keď stretnúť Alku Jagnik ? (poznámka pre neznalých indickej kinematografie v tom čase jedna z najpopulárnejších herečiek a speváčok). No to by snáď šlo. Prichádzame do mesta. Ďalšia zastávka je hlavný chrám. Vystupujeme na parkovisku. Potom kus peši až sa ocitáme na chrámovom dvore, odložiť obuv a môžme dnu. Stĺpová sála, vnútorný dvor, krásne maľby. Je to skvost. Ale práve bežia obrady, chrám je plný. Chvíľu teda sledujeme činnosť mníchov, spev a zapaľovanie vonných tyčiniek. Ale pri obrade sa nesmie fotografovať, prítomní policajti striehnu. Potajomky robím bez blesku zábery, ale po vyvolaní na nich nie je vidieť nič, len bodky lustrov. Vraciame sa k autobusu. Naši spolucestujúci sú viac veriaci, trvá im to dlhšie. Zotmelo sa. Čakáme pri autobuse, keď tu začujeme neindickú hudbu. Ozýva sa z neďalekej vily. Idem sa pozrieť bližšie a čo moje oči nevidia? V záhrade sa pri rytme popu natriasa skupina vari tridsiatich mladých ľudí v tanci disko. Podľa veku tak vysokoškoláci, niektoré dievčatá majú rifle. Je to určite skupina bohatých a pokrokových ľudí, lebo tak porušujú zaužívané konvencie.
Pár takto odetých sme mohli vidieť aj v Džajpúre, stretnúť ich možno v Dillí, ale na vidieku a v menších mestách na to treba kus odvahy. A európsku diskotéku, to som nevidel nikdy predtým.
Nasadáme opäť do autobusu. Posledná zastávka Džuhu pláž. Najpopulárnejšia a najnavštevovanejšia pláž v meste. Neznalý pomerov sa trochu čudujeme, čo tam môžeme vidieť po tme, ale osadenstvo je nadšené, teda asi tam niečo bude. Z parkoviska treba prejsť rušnú cestu a zostúpiť na pláž. Mám však pocit, ako keby som prišiel niekam na hody. Na piesku sú postavené plošiny a na nich plno občerstvovacích stánkov. Možno si tu kúpiť malinovky, zmrzliny, zákusky, ale i jedlá z rýb a morských živočíchov, zeleniny a mnohé iné indické špeciality. Takéto stravovacie boxy sú roztrúsené po celom pobreží a žiaria mnohými farbami lámp. Elektrinou sa tu vôbec nešetrí. Bližšie k moru sa usadzujú predavači palmových orechov a pohoniči. Áno, pohoniči. Jedna z veľmi populárnych atrakcií je jazda na koni. Či už v sedle, alebo na vozoch. Preháňajú sa po pliesku a, mierne povedané, silne ho znečisťujú. Prichádzame celkom blízko k vode, až nám vlny omývajú nohy. Voda je teplá. Rozhodli sme sa, že zajtra sa sem ešte raz vrátime a pokúsime sa okúpať. Musím splniť jeden zo svojich cieľov. Ktovie, či sa niekedy inokedy k moru dostanem.
Znovu nastupujeme do autobusu. Už som trochu nervózny. Síce sme si zaplatili celodenný zájazd, ale pomaly to vyzeralo aj na celonočný. A to sme mali v pláne ísť do baru na pivo. Krátko po deviatej sme kompletní a vraciame sa k hotelu. Predtým nám sprievodca, či už zámerne alebo náhodou, možno cesta inokadiaľ neviedla, ukázal uličky lásky. Prechádzame stredom mesta, keď vidieť oživenie u cestujúcich, mnohí hľadia von oknom. Pozerám sa aj ja. Neviem meno toho miesta, ale je to väčšia štvrť, prechádzame cez ňu niekoľko minút. Nejdeme ani veľmi rýchlo, lebo ulice sú už prepchané, preto sme vystavení pokusom nadviazať kontakt. Po obidvoch stranách ulice sú početné bary, pred nimi postávajú ženy a dievčatá, zväčša pekne upravené a ľahko oblečené, mnohé v tradičných sárí, ale živôtiky majú celkom malé. Usmievajú sa na osádku autobusu, volajú a gestikulujú, je to jednoznačné. Tľapkanie otvorenej dlane na zovretú päsť dáva aj nehovoriacim hindí jasne najavo, čo ponúkajú. Autobus nezastavuje, úspech nemajú.
Pred hotel sa dostávame až o pol desiatej. Chalani dávajú prednosť ceste na izbu, preobliecť sa a osprchovať, ja navrhujem cestu rovno do baru. Som vyprahnutý a chcem využiť možnosť dať si ešte čapované. Neprinúti na ísť na hotel ani fakt, že pri vystupovaní z autobusu sa zachytávam vreckom šortiek o akýsi šrób a látka sa roztrhla. Je už tma, poškodenie nie je vidieť, preto sa lúčime. Oni na izbu, ja do krčmy. Prichádzam tam pár minút pred záverečnou. Ale mám smolu. V sobotu sa nečapuje. Môžem si dať iba fľaškové. Teda si sadám na naše včerajšie miesto a objednávam si jednu. Skôr než ju stiahnem, prichádzajú Kamil a Peter. Lenže to už je záverečná. Krčmár vie, čo má robiť. Spúšťa železné rolety do polovice a necháva zopár hostí konzumovať ďalej. Nás sa pýta, aké máme ešte želanie. Mali by sme záujem o nejaké jedlo. Aspoň omeletu. Vraj žiaden problém. Objednávame si rundu a čakáme. Zahliadol som pomocníka, ako vybieha z obchodu von, za pár minút je späť. Nesie chlieb a sáčik s vajíčkami. Je po záverečnej, sme v Indii, ale neverím, že podobnú vec by urobil krčmár niekde u nás. Dostávame dvojité porcie a zmizli v nás akoby nič. Na izbu sa vraciam spokojný a unavený.
Celá debata | RSS tejto debaty