10.3.
V nedeľu ráno sa mi trochu blbo vstáva. Pobolieva ma hlava. Ale nie je sa čomu čudovať. Včerajší deň bol dosť náročný. Ráno na tenise sa mi veľmi darilo, hladko som vyhral oba sety 6:0 a 6:2. Lenže po obede prišli z Dillí noví kolegovia. A ako sa tu stáva pomaly zvykom, boli privítaní. Niečo doniesli z domu oni, niečo sme pridali my, večer som musel predčasne odísť do izby, inak by som zle skončil. Ale doniesli so sebou poštu. Úroda listov, ktorú som zasial, začína prinášať svoje ovocie. V priebehu mesiaca som rozposlal toľko listov, koľko som stihol napísať a poslal som ich každému, o kom som si myslel, že mi odpíše. No a ako prvá sa ohlásila Eva. Bol to vlastne prvý list , ktorý som tu dostal.
Napriek ťažkej noci, neváham a idem na tenis. Potrebujem sa dať do poriadku, lebo na dnes máme program, plánujeme si výlet. Na dvorec som vyrazil trochu skôr, chcel som tam byť ešte pred siedmou, aby som mal čas si trochu zatrénovať. Hráči prichádzajú po siedmej, preto o tri štvrte sú dvorce prázdne. Prechádzam na antukové ihrisko, kde je tréningová stena a zahajujem prípravu. Základné údery z oboch strán. Pred siedmou sa objavuje chlapec a zahajuje úpravu dvorcov. Prekvapene sledujem jeho počínanie. So zametaním sa nezdržuje, natiahne siete a začne lajnovať. Okamžite beriem fotoaparát, lebo taký spôsob treba zvečniť. Naberá vápno z kýbľa do dlaní a ručne! označuje čiary. Sklonený nasýpa biely prášok na pozostatky tých včerajších čiar a spätným chodom ich obnovuje. Už sa nečudujem, že sú také roztrasené.
Zatiaľ sa klub zapĺňa a ja len čakám, kto si ma zoberie do partie. Trochu sa obávam, že tí, ktorí so mnou včera prehrali, budú dnes dosť znechutení, ale našťastie prichádzajú hlaváči. Zdvorilo sa pozdravíme a pozývajú ma k nim. Lenže chlapci zatiaľ poprenášali kresielka z betónového dvorca na trávnik za plotom, potom odbiehajú do neďalekej budovy a vynášajú odtiaľ stĺpiky a sieť. My zatiaľ sedíme v kresielkach a debatujeme, oni postavili stĺpiky, natiahli sieť a zrazu sa trávnik mení na tenisový dvorec. Rozhliadnem sa okolo seba a naozaj, pri podrobnej prehliadke trávnika vidieť, že je strihaný a sú na ňom nalinajkované čiary. Trávnik je taký veľký, že by tu mohli byť aspoň štyri ihriská. Ale hrá sa iba na jednom, každý týždeň na inom, aby sa trávnik neponičil, takto majú stálu kvalitu. Do prvej štvorice sa nedostávam, ale v druhej ma nominácia nemíňa. Dopredu sa spoluhráčovi ospravedlňujem, že na tráve hrám po prvý krát v živote, teda vôbec neviem, ako mi to pôjde. Tenis na tráve poznám iba z televízie, a dobre som si zapamätal komentátorov, ktorí neúspechy našich tenistov veľmi často zdôvodňovali nezvykom na trávu.
Začal som podávať. Buchol som si loptičkou o zem a … nevyskočila mi do ruky, ako som čakal. Odraz mala asi o polovicu menší ako obyčajne. To bol vlastne celý rozdiel. Pohybovať sa dalo celkom dobre, ale na výmeny sa bolo treba prichystať starostlivejšie, musel som viac do kolien a čakať loptičky omnoho nižšie. Naozaj ideálny sa ukazuje systém podanie – volej, tu loptička na mojej polovičke nedopadne na povrch a nenarobí mi oštaru. Snažil som sa tento spôsob forsírovať, hral som, podľa mňa výborne, ale napriek tomu sme set prehrali 5:6.
Na moju svetovú premiéru nie zlý výsledok. Po skončení setu sa s partiou lúčim, hoci oni ešte nekončia. Na dnes sme sa dohodli, že vyrážame na výlet k jazeru, ktoré sme našli na mape niekoľko kilometrov za mestom.
Osprchoval som sa, nabalil nejaké jedlo, keksy a pomaranče, počkal na chalanov a mohli sme vyraziť. K dispozícii sme mali jedno auto, ale viezli sme sa v ňom štyria, veliteľa vozu robil Peter, lebo auto bolo jeho, riadil ho Džos, José, inak kresťan z Karnataky. Vzadu sme sa tlačili Kamil, Kohoutek a ja. Starý s Mirom mali úradné jednanie ohľadom zabezpečovania ubytovania. Doktor Ačaria ich pozval na pracovný obed. Kam, to sme nevedeli. Dr. Ačaria bol možno tým doktorom, ktorý nás zviezol na Opičí chrám, alebo s týmto úzko spolupracoval, alebo sa vynoril z neznáma, lenže čoskoro získal dobrú pozíciu, mal rozsiahle kontakty, vedel všeličo zabezpečiť, čoskoro sa stal pre Škodu nevyhnutný. Medzi nami, vyzeral ako malý mafián, aj sme mu tak niekedy hovorili. Úzke čierne fúziky mu pridávali skôr sicílsky výraz ako indický.
Vymotali sme sa teda z mesta a podľa mapy sme išli k jazeru. Cesta sa podobala našej poľnej, bola plná piesku a hliny, asfaltový koberec bol nízky a miestami porušený. Informačné tabule nám nič nehovorili, ale ako hovoril Džos ani veľmi nemali čo, museli sme sa na cestu niekoľkokrát spýtať. Ale asi po 40 minútach sme to našli. Údolie zovreté kopcami, bolo prehradené múrom a za ním sa rozprestierala veľká vodná plocha. Jazero bolo umelé a slúžilo ako zásobník vody pre mesto alebo polia okolo neho. Priehradný múr sa rozopieral medzi dva kopce, ale aj jeden breh bol vytvorený umelo, hrádza pokračovala ďalej, na nej bola malá elektráreň, v údolí pod ňou bol hotový raj. Toto miesto bolo veľmi dobre zásobené vodou po celý rok, nepoznali tu sucho, preto všetko bolo sýto zelené a zakvitnuté. Popod priehradu viedla cesta, všimli sme si reštauráciu, ale išli sme ďalej. Zrazu sa pred nami objavila brána a na nej nápis Rambagh hotel. Nás to nezastavilo, mohli sme byť hostia, aj keď by to niečo stálo, ale diéty sme dostali len nedávno, teda aký strach. Zaviezli sme sa pred hotel. Ale na naše prekvapenie tu už parkovalo jedno naše auto. Starého. Ako sme zistili, ten obed sa podával práve tu! No čo, aspoň ho pozdravíme, dali sme sa zaviesť do záhrady, kde pod slnečníkom sedela malá spoločnosť a popíjala pivo. Popoddávali sme si ruky, odmietli pozvanie ku stolu, nechceli sme rušiť, ale požiadali sme o súhlas využiť niektoré hotelové služby. Teda aspoň jednu. Okamžite sme zbadali , že na pláži , ak sa breh dá tak poeticky nazvať, kotví niekoľko člnov. Či by sme si nemohli jeden požičať a povoziť sa po jazere. Z nášho plánu okúpať sa zišlo ešte pri priehradnom múre, keď sme zbadali, aká je voda zarastená riasami a chaluhami. Lepšie by bolo tu chytať ryby. Dostali sme súhlas. Preto sme zišli po balvanoch ma breh, vybrali si jeden čln, ktorý by nás všetkých odniesol. Spustili sme ho na vodu. Chystali sme sa doň práve nastúpiť, keď niekto medzi rečou prehodil:
„Tu by mohli byť aj krokodíly!“
Na to zareagoval Kohoutek veľmi prekvapujúcim spôsobom.
„Viete chlapci, ja na člnkovanie ani veľmi nie som. Radšej sa budem opaľovať na skalách.“
A trepal sa z člna von. Pozrime sa naňho, on má tuším strach! Odrazili sme od brehu a križovali jazero hore dole, slnko pripaľovalo, vyzliekli sme košele, natreli sa opaľovacím krémom a špekulovali, ako Kohoutka doraziť. Nakoniec to nebolo také zložité. Potvrdíme historku o krokodílovi. A zdokumentujeme mu ju. Naaranžovali sme pár snímkov, kde Kamil zdesene pozerá kamsi do šachoriny, Peter mláti veslom do vody, vyzeralo to ako naozaj.
Inak zvierat tam bolo všelijakých, ale práve tento dravec nie, Mali sme možnosť sledovať volavky, divé kačky, kormorány loviace ryby, voly orajúce na brehu, ba i kúpeľ mladých žien z tábora na brehu jazera. Lenže pokým sme sa dostali tak blízko, aby sa dal urobiť dobrý snímok, boli už preč. Prezreli si koše na chytanie rýb, ktoré tam položili rybári, predierali sme sa neprehľadným rákosím, zamotávali veslá do vodných rastlín. Brázdili sme vlny jazera dobré dve hodiny. Bol už čas obeda, keď sme dorazili ku brehu a Kohoutkovi sme šetrne povedali, že bolo dobre, že s nami nešiel, pretože nás napadlo zopár jedincov, jeden z nich mal aspoň štyri metre!
Rozlúčili sme sa so spoločnosťou, zobli im pár hranoliek, ale naozaj sme nechceli zostať na obed. Viem, že Ačaria by to zaplatil, ale keď starý nemal toľko chochmesu, aby nás tam zavolal všetkých, nemalo význam sa mu tam strkať nasilu.
Sadli sme teda do auta a odviezli sme sa späť na hrádzu. Stála tam reštaurácia, vyšli sme hore, boli to malé bungalovy, ale všetko bolo pozatvárané. Miesto slúžilo na pikniky, bolo si ho treba objednať vopred, ale ako všade aj tu bol otvorený bufet s chladenými nápojmi. Objednali sme si Limcu, dostali sme ju takú studenú, že po otvorení sa obsah zmenil na ľad, museli sme si ju zohrievať, aby sa vôbec dala piť. Preto sme sa vrátili naspäť na hrádzu. Ale naše auto tu nebolo, Džos sa tiež išiel niekam naobedovať.
Museli sme požiť prinesené zásoby. Vytiahol som igelitovú tašku, v ktorej som mal okrem opaľovacieho krému aj pomaranče a sáčik so sušienkami. Očistil som si jeden a zakusoval k nemu keksy, keď tu som zacítil buchnutie do pleca a voľačo mi ho vytrhlo z ruky. Neviem, kde sa tam vzal, stáli sme na hrádzi na moste, z jednej strany betónová stena a na druhej aspoň dvadsať metrová jama, ale bol tam. Na ceste sedel veľký opičiak s čiernou papuľou a v špinavej labe držal moju igelitku a vyťahoval z nej sušienky! To ma dopálilo! Skočil som k nemu a vytrhol mu keksy z ruky. Ty mi to žrať nebudeš! Opičiak vyceril zuby a vyskočil na múr a pustil sa k najbližšiemu stromu. V taške som mal ešte jeden pomaranč, nuž som myslel, či si ho nevybojujem naspäť. Postupoval som za ním, ale na strome mal jednoznačnú výhodu, usadil sa na najvyššom mieste a prehľadával kabelu.
„Bodaj by si sa tým krémom otrávil, alebo ťa prehnalo!“ – zanadával som mu a nechal ho tak. Stihol som si všimnúť, že som nebol jediná obeť. Pri druhom strome vykrikoval na hlúčik opíc domorodec, vedľa neho plakalo dievčatko. Opice na strome sa hrali s jej loptou. Vrátil som sa späť na hrádzu a hodil keksy do priekopy. Tam dole pobehovali ďalšie čierne opice. Možno sa všetkých tými špinavými labami nedotkol, ale kto by to riskoval? Bol som rád, že ma nimi nepoškriabal na pleci, keď cezo mňa skákal. Mohol by som prísť ku škaredej infekcii. Dobre som si všimol jeho dlhé polámané nechty zanesené špinou.
Keď sa nám vrátil vodič, nasadli sme a chceli sa vrátiť naspäť. Džos však ukazoval na ručičku v tankomeri. Tá sa blížila ku dnu. Mohli tam byť tak dva-tri litre. Málo na návrat do mesta. Cestou sem sme išli okolo jedného čerpadla, tam by sme mohli natankovať. Mohli, keby nebolo zatvorené. Museli sme teda s prázdnou nádržou pokračovať ďalej. Prešli sme ešte pár kilometrov, dostali sme sa až na hlavnú cestu, zamierili sme k najbližšiemu mestu, lebo pumpy sú v každej osade, ale nestačilo to. Zostali sme visieť uprostred pustiny. Nezostávalo nič inšie, len poslať vodiča, aby zohnal benzín. Našli sme starú fľašu a už bežal, my sme sa zatiaľ utiahli do tieňa a čakali. Po chvíli sme boli obkolesení domorodými deťmi. Aj s nimi to bolo ako s opicami, žiadne domy nebolo vidieť, ale deťom to netrvalo ani desať minút a už o nás vedeli. Dokonca okolo nás prešiel veselý sprievod žien, viedlo ich pár hudobníkov a celá skupina vari tridsiatich červeno odetých žien kráčalo mlčky za nimi, či to bol svadobný sprievod pochybujem, najskôr išlo o nejaký obrad.
Džosovi to netrvalo ani pol hodiny, keď sa vrátil, priviezol ho nejaký domorodec a mal aj päť litrov benzínu vo fľaši, tú si potom uschoval na horšie časy. Keďže auto nemalo ručnú AC pumpu, musel odmontovať z karburátora benzínový prívod a naťahať benzín ústami. Potom už mohol auto naštartovať. Pokračovali sme v ceste a tá nás doviedla do Amer Fordu, urobili sme zopár snímok, ale hore na hrad sa nám už nechcelo. Do Džajpúru sme sa vrátili opačnou stranou, než sme ho opustili. Vrátili sme sa práve na večeru, aj ostaní výletníci už boli doma. Miro rozprával zážitky z posedenia s Ačáriom a my sme si doberali Kohoutka s aligátorom. Samozrejme sa objavila fľaša whisky. Rýchlo som odtiaľ vypadol a radšej som išiel písať Eve odpoveď. Ak to takto pôjde ďalej, zvrhne sa celá kultúra na chľast a to mi veľmi nevoňalo. Netvrdím, že si nechám ruku odtrhnúť, ale každý deň?…V izbe sa však nedá dobre spať. Medzičasom začali pracovať na osadzovaní AC prístrojov, vybúrali nám okno a provizórne tam osadili preglejku. Zostáva okolo nej veľa otvorov a tými lietajú komáre. To bude pekelná noc. Preto otvory utesňujeme novinami a rýchlo zhasíname svetlo.
Celá debata | RSS tejto debaty