22.2. Uplynul teda mesiac a život sa zabehol do koľají, ktoré síce ešte neboli ideálne, ale mali sme dosť času ich zmeniť. Bolo treba dovybaviť izby. Nemali namontované AC prístroje, teda klimatizáciu. Zatiaľ to síce nevadilo, v noci bolo skôr zima, stále sme sa zakrývali dekami, len pred pár dňami sme prestali používať ohrievač. Nevedel som si teda predstaviť, načo by mi bola klimatizácia. Moje skúsenosti s ňou sa obmedzovali na pár jázd s Maruti, kde bola namontovaná, ale vydržala pracovať iba asi hodinu. Zariadenie v podstate vyrábalo studený vzduch. Od skutočnej klimatizácie to malo ďaleko. Kohoutka som upozorňoval, že je lepšie si v aute otvoriť okno, ako na seba nechať fúkať ľadový vietor, ale bolo to hádzanie hrachu. Sedel vpredu a nadstavoval klapky, aby ho prúd zasiahol čo najviac. Prestal som ho presvedčovať, lebo stroj vydržal naozaj iba chvíľu, ja som uprednostňoval systém vyrovnania sa s okolitou teplotou. Teda som si nevedel predstaviť ani , ako by to mohlo byť užitočné v izbe. Veď aj v Mansingu som klimatizáciu používal minimálne. Tu som mal steny v tieni po celý deň, tak som neočakával vysoké teploty. Ale chalani, ktorí už žili v podobných podmienkach, na nej proste trvali, bez nej sa nebude dať prežiť. Domáci ju zháňali.
Nás viac trápil problém nášho jedla. O stravu sme mali síce postarané, ale o problémoch s ňou som sa už zmienil. Bolo treba zariadiť si alternatívu vlastného varenia. Behali sme po obchodoch, ale taký ako v Dillí sme zatiaľ nenašli. Zásoby konzerv sa minuli. Hlavne Žvachula so Slávkom v tejto oblasti podnikli množstvo krokov. Úloha dňa bolo pozháňať mäso.
Určitú nádej sme vkladali do najstaršieho zo šoférov, moslima Mahmeda, ktorý býval v Džajpúre, mohol teda poskytnúť informácie. Ten vzhľadom na svoje náboženstvo pristal na to, že nám zoženie hovädzie mäso, ktoré nemohol zohnať z rovnakých dôvodov P.D. Ten nám prezradil, kde kupuje kurence a baraninu. O bravčovom sme len predpokladali, že sa dá zohnať, poverili sme tým šoférov. Mali získať aspoň informáciu, kde sa predáva. Dnes sa tento problém mal konečne vyriešiť. Doobeda sme mali na pláne ísť do mäsovej tržnice a poobede preveriť hlášky o predajni bravčového. Sadli sme teda do auta traja, Peter, Miro a ja, pridal sa P.D. a zaviezli sme sa ku Adžmer gate do Pink Town. Tam sme auto odstavili a vošli do bočnej uličky. Už množstvo múch a typický zápach prezrádzal, že tu niekde je bitúnok. Na ploche pred jedným domom ležali klietky plné bielych sliepok. Okolo postávali kupujúci. Stačilo ukázať si prstom na tú, ktorá sa vám páčila a predavač ju vybral a stratil sa v dome, za malú chvíľu ste sliepku mali späť, zarezanú , vypitvanú a stiahnutú z kože. To bol jediný a rýchly spôsob, ako sa striasť peria. Tento spôsob nákupu však zabezpečoval čerstvosť potravín. Vošli sme do budovy. Po krátkej chodbe, do ktorej ústili miestnosti výseku sliepok, sme prešli na akýsi vnútorný dvor, kde sa predávalo ostatné mäso, baranina a kozina. Jednotliví predavači mali kusy mäsa zavesené na hákoch, alebo položené na stoloch poprikrývané novinami alebo handrami. Múch tu bolo neúrekom. Bolo mi hneď jasné, že ak si takéto mäso kúpim, budem do musieť dobre umyť a veľmi starostlivo uvariť, alebo inak tepelne spracovať. Smaženie rezňov to asi nebude. Polky zvierat viseli s kopytami a chvostmi, aby prípadný záujemca poznal, že si kupuje barana a nie psa.
Na konci bolo boxy, kde sa predávali ryby, tu bol smrad najsilnejší. Predávali tu rôzne druhý rýb, či už na kusy alebo na váhu. Od celkom malých až po obrovské, ktorých mená som ani nepoznal. Ale boli to vraj morské ryby. V duchu som pochyboval, lebo more bolo asi 750 kilometrov ďaleko, ale prečo nie.
Poprezerali sme si celý trh, ale nič sme nekúpili. Ale aspoň sme vedeli, kde to je. Tento druh mäsa sme si mohli nechať nosiť P.D. Ale bravčové tu nebolo a ako Hinduista nemohol o hovädzom ani len počuť. Keby stará pani Čitora tušila, že sa chystáme doniesť si hovädzie, asi by sa vysťahovala z domu, alebo nás vyhodila.
Teda poobede sme sa vybrali dvoma autami na trh s bravčovým. Šoféri vraveli, že takéto mäso predávajú až na druhom konci mesta. Viezli sme sa M.I. Roadom až k akémusi kinu, ktoré bolo orientačným bodom, kde bolo treba odbočiť. Chvíľu sme sa motali ulicami, vypytovali okoloidúcich, križovali štvrť sem tam, kým sme narazili na správnu ulicu. Konečne prvé auto zastalo a Slávek so Zdenom vystupovali, docúvali sme s nim a tiež vystúpili. Naozaj povedľa cesty bolo postavených niekoľko šiatrov, či prístreškov z dreva a plátna, niekde predavač sedel iba na zemi a pred sebou mal niečo prikryté handrami. Naznačili sme, že to chceme vidieť.
Odtiahol špinavú handru. Ukázal svoj tovar. Bolo to mäso, ale..
Ležalo len tak na zemi, muchy po ňom pobehovali sem tam, vyzeralo všelijako len nie čerstvo. Okamžite ma prešla chuť. Prišli sme k druhému predajcovi, ten mal šiator, na stole drevená doska s množstvom zárezov, na stole poukladané kusy mäsa, ktoré tiež chránil handrami. Mäso vyzeralo trochu lepšie, bolo aspoň vidieť, že to je prasa, kusy boli vlastne polovičky a štvrtinky. Žvachula sa ako najlepší odborník z nás , vyjadril, že je to v poriadku. Ale predsa sme váhali. Vzhľadom na poobedňajší čas nebolo isté, ako dlho to tu leží. Preto sme sa prostredníctvom Mahmeda dohovorili, že prídeme si mäso kúpiť, ak budeme istí, že je čerstvé. Predavač prisľúbil, že zajtra ráno o deviatej bude zabíjať, ak chceme, môžme prísť. Mäso bude čerstvé a pripravené pre nás. Dohodli sme sa . Ponechali sme však túto činnosť na Zdena, ktorý tvrdil, že rozpozná prípadných parazitov ako sú svalovce a infikované mäso nedonesie.
Tak sa aj stalo, kúpil celé stehná a my sme si od neho odkúpili koľko, koľko sme potrebovali. Mäso nakrájali a dali na ľad. Keďže sme mali iba chladničku s výparníkom, mohli sme si odložiť mäso najviac na týždeň. Ale mohli sme ho mať. A mali. S varením boli trochu problémy, lebo sme mali iba elektrickú platničku, tú sme museli dávať do kúpeľne, lebo pri používaní sa tak rozpálila, že som ňou takmer podpálil stôl, musela mať pod sebou nehorľavú podložku. Preto som použil varič v kuchyni, ktorá nám tiež patrila. Použil som hrnce a riady domácej, lebo všetko to bolo kúpené za peniaze Škodaexportu. Stará pani na moje konanie pozerala s údesom, ale verila mi, že nerobím hovädzie, preto ma nechala. Guláš mal veľký úspech, rozváňal po celom dome a starý sa asi mýlne domnieval, že bude na večeru, pretože poobede mal výnimočne dobrú náladu. O to bol viac sklamaný, lebo sme ho zjedli na izbe.
Celá debata | RSS tejto debaty