Karol Dakar

15-18.2.

Nedostal som sa k poznámkam, tak teraz si to trochu zopakujeme. Čo sa stalo cez víkend.

V piatok doobeda sa popri pracovných povinnostiach venujem hľadaniu tenisového dvorca. Podľa informácie z golfového ihriska sa tenis dá hrať v Džaj klube. Informoval som sa u P.D., kde sa tento nachádza. Malo to byť niekde blízko M.I..Road, teda ulice, po ktorej sme chodili najčastejšie. Preto hneď po porade vyrážam.  Odbočujem z bežnej trasy na Ašók road, ale klub nenachádzam, vraciam sa preto naspäť a skúšam to znova, tento krát blúdim každou uličkou, ktorá do Ašók road ústi. Po absolvovaní druhého okruhu mi trpezlivosť prináša ruže. Objavujem bránu zo zlatým nápisom Džaj klub. Vchádzam dnu kývnuc poloslepému strážcovi pri dverách. Viem, že ten ma nezastaví, moja farba kože je stále znakom privilégií. Prechádzam areálom a nachádzam to, čo zháňam, za nízkym plotom sú dva betónové dvorce a za nimi ďalšie antukové. Za ich základnými čiarami je trávnatá plocha pripomínajúca futbalové ihrisko, ale nevidím tam brány. Na antukovom ihrisku trénuje starší chlap domorodého chlapca. Chvíľu sa prizerám. Viem, že sa mi musí prihovoriť. A naozaj sa tak stalo. Prerušia hru a tréner pristupuje ku mne. Po výmene pozdravov sa pýtam priamo:

„Je možné, aby som si tu zahral tenis?“

„Áno, sir.“

„Kedy?“

„Ako vám to vyhovuje. A ako viete hrať.“

„Trochu viem. Koľko by to stálo.“

„To uvidíme, podľa toho ako hráte. Najprv vás musím vidieť hrať.“

„Čo tak dnes poobede o tretej?“

„To nie, je príliš teplo. Ale ak chcete, príďte po piatej, vtedy mám tréning, alebo zajtra ráno po siedmej.“

„Dobre, prídem!“

Dopadlo to lepšie, ako som očakával, nebolo treba presvedčovať ani uplácať. Rozhodol som sa, že prídem ihneď večer. Ale nepodarilo sa mi to. P.D. nám na večer nachystal kultúrny program, pozval miestnu bábkarskú skupinu, aby nám zahrali divadlo. Večer som strávil v záhrade a pozeral na marionety, ktoré stvárňovali príbeh, ktorému som vôbec nerozumel. Herci hovorili hindi. P.D. síce vysvetlil pointu, ale na skutočný zážitok to bolo málo. Aj tak hlavný cieľ divadelníkov, nebolo nás pobaviť, ale pokúsiť sa nám predať zopár bábok. Po skončení predstavenia boli ochotní predať celé divadlo. Musím priznať, že sme sa dali  nachytať. Predpokladali sme, že dostať sa k takýmto bábkam nie je bežne možné, preto sme si ich zopár kúpili. Aj ja jednu za stovku. Ale ako sa o pár dní ukázalo, predavači bábok sa vyskytovali na uliciach asi na treťom mieste, po žobrákoch a nadháňačoch. U jedného som si kúpil druhú figúrku do páru. Celý čas mi viseli na stene a dotvárali interiér izby. Ja som však netrpezlivo čakal na ráno.

Zobudil som sa pred pol siedmou, obliekol sa a potichu vykĺzol z domu. Prednými dvermi to nešlo, lebo pri nich spal, zababušený do koberca, starý plukovníkov sluha. Otvoril som si teda dvere do dvora, prehodil tašku s raketou a výstrojom cez plot, ktorý som preskočil a zmizol v tichej ulici. Cesta na dvorec mi trvala pol hodinu, teda toľko, čo som predpokladal, prišiel som tam presne. Na ihriskách však už panoval prekvapujúci ruch. Na betónových i antukových dvorcoch sa hralo. Tri ihriská boli obsadené štvorhrami, na poslednom si pinkali dvaja domorodci. Sledoval som ich spoza plota. Mal by som na nich stačiť. Hrali asi rovnako, ako naši rekreační hráči, a ja som patril v našej okresnej súťaži do dvadsiatky hráčov vo štvorhre. Mali aj naše chyby, trochu pri hre podvádzali, prešľapy, sporné auty a podobne. Získal ich ten, kto si ich vyhádal. Zbadal som, že dávali aj tretie podanie, hlavne ak prvé dve pokazili, ohlásil podávajúci, že nebol pripravený!!! Pozoroval som ich asi dvadsať minút a pevne veril,  že včerajší tréner sa objaví a dodrží slovo. Objavil sa a dodržal. Vyšiel z hlavnej budovy, podal mi ruku a zaviedol ma na posledný dvorec k tým dvom pinkajúcim si hráčom. Zavolal ďalšieho mladíka, ktorý si búchal o neďalekú stenu a mali sme si zahrať štvorhru.

Ihrisko za mi zdalo veľmi  hrboľaté, všimol som si, že čiary boli krivé, akoby roztrasené, obzeral som sa po lajnovačke, ale nikde som ju nezbadal. Tak som si povedal, že keď to vyhovuje im, nebudem sa robiť veľmi múdrym. Začali sme sa rozohrávať. Tenis som nehral viac ako tri mesiace, naposledy niekedy v októbri minulého roka, preto údery neboli najistejšie, ale mal som šťastie prvého dňa a takmer všetky údery sa mi darili. Začali sme teda hrať. Predpokladal som, že od môjho výkonu bude závisieť moja ďalšia budúcnosť na týchto dvorcoch, preto som hral, to čo som v tom okamžiku vedel najviac. Súperov sme porazili hladko 6:1.

Veľký problém im robila moja ľavá ruka. Ale ani protihráči nepatrili k najsilnejším. To boli dôvody môjho dobrého entré. Dostal som od trénera aj pozvanie na zajtrajšie ráno, skúšky som ešte neskončil.

Zbalil som sa a vrátil na Čitoru na raňajky, ktoré som  stihol, tak ako keby som nebol odišiel z domu. Len strážca sa čudoval, keď mi odomykal dvere.

Zatelefonoval som si domov, moje listy ešte neprišli, nuž som nadiktoval adresu. Účet som prenechal Škodaexportu. Večer som sa chcel dobre vyspať, aby som bol prichystaný na ďalšie zápasy, ale sa mi to veľmi nepodarilo. V noci sa oproti konala opäť svadba, bubnovanie a streľba mi dlho nedala zaspať.

Ráno som znovu potichu odišiel, lenže teraz hlavným vchodom, pretože strážca nespal tesne pri dverách, ale za recepčným pultom. Odomkol som si a zmizol, watchman sa prebudil a sledoval ma ospalým pohľadom. Nasledovala ostrá rozcvička chôdzou a o siedmej som bol opäť na ihrisku. Tento krát ma tréner už čakal, predstavil ma  inej skupine hráčov a poslal hrať štvorhru na betónový dvorec. Veci som si zložil na prútenom kresielku a nastúpil na zápas. Odohral som za sebou tri sety, pričom sa mi striedal ako partner, tak aj protihráči, ktorí pozorovali hru sediac okolo ihriska. Bolo vidno,  že toto sú už  lepší  hráči. Mali dobré podanie a prudký forhend. Moje skúsenosti v hre na betóne sa tiež rovnali nule, preto som sa znovu musel  rozohrávať.

Vyhral som 8:6, 6:1 a 6:4. Pri hre som objavil ich najväčšie slabinu, hra na sieti . Keď som sa tam dostal,  nestíhali mi vracať lopty, sami  hrali zo základnej čiary a na volej proste nedočiahli. Tréner bol spokojný, vyprášil som mu v priebehu dvoch dní štyri dvojice,  kvalitou som ich teda prevýšil.

„Môžete sem prísť hrať aj na budúce, myslím však, že vás nemám čo učiť. Preto nemusíte platiť za hodiny. Dovidenia.! „

A bolo to v suchu. Mal som prístup k dvorcom, získal som si dobré renomé. Tenis sa v klube hrával medzi siedmou a deviatou, takže to bolo pred pracovnou dobou, nik mi do toho nemohol kafrať.

Ale aj tak  skončil prvý mesiac pobytu v Indii príjemne.