Karol Dakar

15.2.

Bežný život začína plynúť stereotypným spôsobom. Stále nie sú hotové kancelárie, pracujeme teda doma. Malými vyrušeniami sú len každodenné porady, ktoré vytrvalo zvoláva starý, prípadne služobné cesty na stanice.

Beawar je pomerne blízko, dá sa tam otočiť za jeden deň, viac problémov asi spôsobuje Abu Road,  lebo po ceste sú ešte dve stanice, Kót a Džodpúr, tam všade treba zabezpečiť ubytovanie a kancelárie.  Zostavy sa menia, ale Peter je na cestách najčastejšie. Právom,  veď Abu je jeho. Mne to celkom vyhovuje, lebo mám izbu sám pre seba. Aby som vytváral dojem zamestnanosti, začal som písať. Listy domov, prípadne reportáže, ktoré by som sa chcel pokúsiť uverejniť. Ide to cez net. Takže mám okolo seba plno papierov a pracujem. Vo chvíľkach oddychu si robím nákupy. Bežná činnosť, ale predsa človek nevie,  kedy sa môže niečo prihodiť. Ako aj včera.

Bolo už po pracovnej dobe, keď sme sa s Mirom vybrali  na tržisko. Nakúpiť nejakú zeleninu.  Vybral som si karfiol, paradajky a papriku, zopár zemiakov, aby som si  navaril na najbližšie dni. Dokúpil chlieb, vajíčka. Mal som toho za dve igelitky. Rovnako aj Miro. Oblečení sme boli len tak po domácky, šuštiaky, tričko. Už sme sa vracali domov, keď nás upútal hluk vychádzajúci z bočnej uličky.  V nej sa začala zhromažďovať skupina ľudí, pred domom stálo zopár hudobníkom a robili  kravál. Žiaľ, pri všetkej úcte k ich výkonom to neviem inakšie nazvať. Ako všetko, aj hudobná produkcia musí byť výrazná. Dobre počuteľná, proste kravál. Niekoľkí bubnovali, trúbili na trubkách, ostatní ich sprevádzali na rôznych píšťalách a hrkálkach. Samozrejme sme sa priblížili  na  bezpečnú vzdialenosť. Nevedeli sme ako na taký rušivý moment, ako je prítomnosť neveriacich cudzincov, na nich zapôsobí. Ale predpokladali sme, že si to všimnú, a nebude veľký problém dostať sa k informáciám, čo sa tu deje.  Postavili sme sa za chrbty skupinky mládeže, pretože s tými sme mali skúsenosť, že sú najzhovorčivejší. Netrvalo dlho a spozorovali sme, že si nás všimli.

„Svadba?“ spýtali sme sa.

„Áno.“

„Nebude vadiť, keď sa budeme chvíľu prizerať?“

„Určite nie.“

To nás uspokojilo. Opreli sme sa o múrik a čakali, čo sa bude diať. Po chvíli vyšiel z domu mládenec v obleku a pristúpil k nám. Predstavil sa ako ženíchov brat a vyjadril presvedčenie, že celá rodina bude poctená, ak sa zúčastníme svadobného obradu. Radi sme to prijali.  Už ako hostia sme kráčali  na konci sprievodu.

Ženích v striebornom turbane, ktorý dopĺňal oblek, vyšiel z domu a prevádzaný skupinou mladých mužov kráčal uličkou a vstúpil do jednej brány. My sme pomaly kráčali na konci zástupu. Väčšina zostala stáť pred bránou, ale „starejší“ (tak som si ho nazval, lebo riadil chod sprievodu) v červenom turbane nás volal, aby sme vstúpili dnu. Prešli sme teda priechodom na vnútorný dvor, potom pár schodíkmi  na druhé nádvorie, kde stál malý chrám. Tu nám naznačili, aby sme odložili tašky a topánky a vstúpili dnu. Trochu sme sa ošívali, lebo tohto obradu sa zjavne zúčastňovali iba blízki príbuzní, ale mávanie rukami neustávalo, nuž sme postúpili. O kabely a topánky som sa nebál. Miro, ktorý neustále nosil so sebou fotoaparát, dostal aj súhlas na fotografovanie.

Vstúpili sme do predsienky chrámu, sledovali obrad, ktorý by som nazval odobierka. Ženích sa zjavne lúčil s rodičmi, dostával od nich i od mnícha akési požehnania, mazali mu niečo na čelo a zvonili na zvon. Do toho zneli spevy obradných melódií, výrazne odlišných od hluku vonku. Po obrade, ktorý trval vari pol hodinu, vyšli všetci späť na ulicu. Obuli sme sa, pozbierali kabely a išli za nimi v domnení, že už je koniec. Rozlúčili sme sa, ale oni, že nie. Svadba vraj ešte nezačala, teraz sa ide do domu nevesty, kde sa odohrá vlastný obrad. Sme naň vrele pozvaní. Skúsili sme sa vyhovárať, ale boli neodbytní. Ukázali sme teda na naše nákupy, s ktorými sa nám nechce tam trepať. Ani to ich nepresvedčilo. Autobus ešte neodchádza, máme čas sa vrátiť domov a veci si odložiť. Naša zvedavosť nám uľahčila rozhodovanie. Pristali sme. Pridelili nám jedného mladíka ako sprievodcu a spolu sme sa ponáhľali domov. Mali sme vari štvrť hodiny čas.  Hodil som nákupy do izby a rýchlo na seba nahádzal vhodnejšie oblečenie. Doniesol som si z domu jeden biely plátenný oblek, ktorý sa akurát hodil na túto príležitosť.  Zastavil som sa po Mira a už sme boli späť. Takmer poklusom sme sa vrátili na miesto, kde bol pristavený autobus. Teda mal byť. Už nebol. Celý sprievod odišiel a na nás nepočkal.

Nech, pomysleli sme si, vrátime sa domov. Ale o tom nechcel počuť nás sprievodca. Len nech chvíľu počkáme, on sa postará , aby sme sa tam dostali. Počkali sme. Naozaj neubehlo ani pár minút a už sa vrátil, vlastne prifrčal na motorke, skútri. Dvojmiestnom. Nech vraj nasadneme a on nás odvezie. Pozrel som naňho nedôverčivo, na tomto? Ale áno, bude to v poriadku. Nuž sme sa pousádzali. Ja, ako najväčší, som si sadol  na  koniec. Sedeli sme spolu s Mirom na jednej sedačke, na ktorej obyčajne sedia manželky a ženy. Tieto, mnohokrát celkom zadkaté ženy, sa posadia bokom, teda sedačka bola dosť dlhá. A zmestili sme sa, len to malo jednu chybu. Miro vpredu dosiahol nohami na opierky nôh, ale ja nie. Oporu som mal len pre ľavú, kde bolo široké stúpadlo. Pravou som márne hľadal miesto. Potom som čosi nahmatal. Ale to sa neľúbilo vodičovi. Stláčal som mu totiž štartovací pedál, preto som si musel pomôcť iným spôsobom. Chytil som si proste ponožku rukou a tak som sa niesol. Len som dúfal, že nejdeme ďaleko. Nie, ubezpečil ma vodič, je to iba kúsok. Naozaj po vari dvesto metoch sme odbočili. Ale moja radosť bola predčasná. To sme iba zašli na pumpu, dofúkať pneumatiky, lebo mojich 100 kilo bolo na vozítko moc. Opäť sme nasadli, keď tu som zacítil na tvári kvapku vody, opäť a znova. Neviem, kde sa tam vzal dážď, ale začal. Síce slabý, ale bol. Našťastie sme sa asi po 500 metroch opäť odbočili, ale to sme sa zastavili  pod prístreškom akejsi nemocnice len preto, aby sme sa schovali pred dažďom. Zostali sme tam 15 minút. Dážď ako rýchlo začal, tak aj skončil. Opäť sme nasadli, lenže teraz som už vedel svoje, ten oblek to odskáče. Zadné koleso bolo síce pod kapotou, ale okoloidúce vozidlá mi narobia dostatok hnedých bodiek.

„Je to ešte ďaleko?“

„Ale nie, už iba kúsok, hneď sme tam.“

Indický kúsok znamená aspoň desať kilometrov, prešli sme z Tilak marg cez celý Pink Town, druhou bránou vyšli z mesta a trepali sa ešte tri kilometre. Prepletali sme sa hustou premávkou, medzi kozami, kravami, bicyklami, trojkolkami ,autami  a ťavami. Pár krát som si myslel, že prídem o nohu. Cesta trvala dobrú pol hodinu, neviem, či si niekto vie predstaviť tie muky, čo som tam prežíval. Zosadol som z tandemu celý stŕpnutý.

Ale boli sme úspešní. Dobehli sme svadobčanov. Títo zrejme od mestskej brány išli v sprievode lemovanom svetlo nosičmi  peši. S veselými výkrikmi nás privítali a strčili do početnej skupiny tancujúcich mužov .

Vytiahli sme fotoaparáty a začali robiť obrázky. Kráčal som teda v sprievode a veľmi mi do spevu nebolo. Ale domorodci nás neustále nútili, aby sme radosť prežívali spolu s nimi. Neustále poskakovali s rukami nad hlavou, čomu oni hovorili tanec, a chceli, aby sme robili to isté. Vyhovoril som sa na vek a povinnosť fotografovať a nechal som mladšieho Mira nech zo seba robí opicu len on, ale raz som sa musel zapojiť aj ja, lebo inak by som ich asi  nahneval.

Skôr ma zaujímal koniec svadobného sprievodu, kde kráčali ženy. Tam sa ale nedalo dostať, ako náhle som trochu zaostal a priblížil sa k nim, aby som si obzrel nevestu, o ktorej som si myslel, že tam je, hneď ku mne prišlo zopár mladíkov a zdvorilo, ale rozhodne ma volali, aby som sa zapojil do zábavy mužov, lebo iba tí majú to právo na sobáši tancovať. Ženy nech sa držia v pozadí a bokom. Sprievod takto išiel ešte hodinu a prešiel pritom  aspoň päť kilometrov. Na čele voz so zosilňovačmi, reproduktormi a magnetofónom, ten hral šlágre, keď stíchli  hudobníci uprostred skupiny. Po obidvoch stranách kráčali nosiči svetiel, najaté ženy a deti, ktoré niesli lampáše, či neónové žiarivky a osvetľovali tak sprievod. Ženích sa niesol uprostred zástupu na slávnostne ozdobenom koni. Za ním už bol len oddiel žien. Stretli sme niekoľko podobných sprievodov, ktoré išli oproti nám. Hluku tam bolo neúrekom.

Po hodnej chvíli pochodu sme odbočili do bočnej uličky, prešli pár metrov a boli sme na mieste. Na veľkom priestranstve medzi domami stál  stan.  Obdĺžnikový pôdorys bol zaplnený stoličkami , ako v nejakom divadle, na konci stálo  pódium s dvomi  kreslami.

Mládenci nás tu usadili, že musíme chvíľu počkať, než sa celý sprievod  skonsoliduje. Naozaj nás po chvíli volali. Zaviedli nás do vedľajšieho dvora, kde už bola opäť sústredená celá rodina. Ženích stál na akomsi podstavci, oproti nemu sa postavila nevesta oblečená v šatoch červenej farby. Prevesili si navzájom na krk reťaz z kvetov, k tomu  ktosi  pridal  pár slov a bolo po obrade. Vrátili sme sa späť  do stanu. Hostitelia nás ponúkli občerstvením.  Prijali sme, lebo bolo už po deviatej. Doniesli nám šálku kávy.  Zakiaľ sme ju popíjali, vytvoril sa okolo nás hlúčik prevažne mladých ľudí, tak v stredoškolskom veku. A začala typická konverzácia. Kto, čo, odkiaľ, prečo, načo… Čím dlhšie sme tam sedeli, tým viac sa osmeľovali, začalo okukávanie a obchytávanie, hlavne zo strany detí. Začalo to byť otravné. Hlavne, keď mi začali štuchať do chrbta cez plátno stanu.

Preto som navrhol, aby sme sa trochu prešli. Okolie bolo viac menej pusté, ale pred domom stále stál kôň so svojim pohoničom. Prejavili sme záujem o fotografovanie. Pohonič nám ponúkol viac, môžeme sa vyfotiť aj sediac na koni. Ja som v živote na koni nesedel, ale tento sa mi nezdal bujarý, tak som rád privolil. Najprv sa do sedla vyškriabal Miro. Podal mi svoj aparát a ja som mu spravil dve snímky. Boli to diapozitívy, bola poriadna tma, tak preto pre istotu dve. Potom som bol na rade ja. Naše extempore medzičasom privolalo peknú skupinu svadobných hostí, ktorí sa so záujmom prizerali. V duchu som zvažoval šance koňa. Mojich sto kilo mohla byť  preň veľká záťaž. Ale Ind ma ubezpečoval, že to vydrží. Tak som sa nechcel dať zahanbiť. Oprel som ľavú nohu do strmeňa a švihol pravou, aby som sa elegantne vyšvihol do sedla, ako som to videl v mnohých filmoch. Lenže…

Ozvalo sa krátke puknutie a už som ležal na zemi aj so strmeňom.  Kôň to vydržal, ale postroj nie. Ind bedákal, ale videl, že chyba bola v materiáli, tak sa snažil o nápravu,  podliezal koňovi popod brucho, čosi reparoval   a oznámil, že sa môžem opäť pokúsiť. Lenže tento krát z druhej strany, čo bolo pochopiteľné, lebo jeden strmeň ležal na zemi. Zabudol som na eleganciu. Najprv som opatrne vyskúšal, či sedlo vydrží moju záťaž. Nasunul som nohu a opatrne sa zdvihol. Tu sa podlomili nohy koňovi, museli mu priskočiť dvaja na pomoc, aby nepadol nabok. Keďže ako ľavák z pravej strany nasadať neviem, už to nemalo tú eleganciu, ale predsa som sa na chrbát vyteperil. Kôň sa chvíľu motal ako po troch borovičkách, ale potom našiel stabilitu a Miro mohol fotiť. Žiaľ táto unikátna snímka sa mi na ceste domov niekde stratila, isto by zaujímala čestné miesto.

Po prechádzke sme sa vrátili do stanu, tu stále sedela väčšina hostí a družne debatovala. Sadli  sme si na svoje miesta, lenže teraz som si vybral stoličku, ktorá sa nedotýkala steny, aby som od detí mal pokoj. Po krátkej debate sa nás hostitelia spýtali, či si nechceme niečo vypiť. No konečne, sme na svadbe a ešte sme si nedali ani pohárik! Jeden z mládencov sa stratil a v momente bol späť. Doniesol  nám  každému šálku kávy!

Prejavili sme záujem vedieť, čo robí mladomanžel. Vyhoveli nám a zaviedli nás do susedného domu, do miestnosti na prvom podlaží. Tu sedel ženích v svadobnom obleku na zemi, v ruke stískal miesto nevesty šabľu a bavil sa s kamarátmi. Prisadli sme si vedľa neho, nohy na turecký spôsob, s čím sme si získali ich sympatie. Opäť bežná procedúra s otázkami zakončená ponukou občerstvenia. Riskli sme to, tu snáď budú podávať niečo iné. Ale nie, už  tretí krát to bola šálka kávy. Keď zbadali naše zarazené tváre, zbadali, že niečo nie je v poriadku. V krátkosti sme im vysvetlili, že u nás sa na svadbe tancuje, pije a je.  U nich to však je inakšie. Tancuje sa iba v sprievode pred obradom a tú možnosť sme mali, pijú sa iba nealkoholické nápoje a keby sme chceli jesť, urobí im veľkú  radosť, ak sa zúčastníme na hostine. Vyviedli nás teda von z miestnosti, prešli sme do druhého domu a vyšli  na strechu.

Tu sedelo priamo na betóne množstvo hostí a jedli! Hneď ma prešla chuť!  Každý mal na zemi alebo na kolenách položený tanier z palmových listov. Pomedzi sediacich sa prechádzali kuchári a naberačkami im z kýbľov hádzali na list jedlo. Hostia nadšení naberali rukami ryžu a vytierali ňou akúsi omáčku. Ledva som zakryl zdesenie. Len toto nie! Rýchlo sme ďakovali a pratali sme sa preč. Aspoň na schodoch nám do ruky strčili svadobný koláč. Skúsil som ho, aby som nepohneval, či neurazil. Bol tvarohový, sladký a mastný. Ale dal sa zjesť. Ústup z jedálne sme kryli neskorým časom a prejavili sme túžbu sa vrátiť späť.

Preto nás sprievodca zaviedol na hlavnú ulicu, kde nám sľúbil zabezpečiť dopravný prostriedok, pretože svadba ešte nekončí a on tu musí ešte zostať. Odbehol do tmy. Chvíľu sme postávali, ale keďže sa nič nedialo, začali sme uvažovať o taxíku. Vtom sa blížilo akési auto. Vystúpil z neho náš mladík a povedal, že vodič nás zavezie rovno na hotel.

„Koľko za to?“ spýtal som sa.

„Fiftín!“ znela odpoveď.

„One, faiv?“ preveril som si.

„Jes, jes.“ znela odpoveď. Začali sme nastupovať prednými dvermi. Ale dnu sedelo plno žien a preto nás okamžite ťahali späť. Viedli nás k zadným dverám mikrobusu, kde bol malý, vari batožinový , priestor oddelený od ostatného auta drôteným pletivom. Cítil som sa ako v antone. Ale auto sa pohlo. Konečne na ceste do postele. Prešli sme mestom, teraz už prázdnejším a došli pred Saket hotel. Vystúpili sme. Šofér natŕčal ruku po peniaze. Podal som mu sľúbených 15 rupií. On však krútil hlavou a pýtal:

„Fifti, fifti.“, čo bolo 50. Zakrútil som hlavou. Dohoda znela inak, ale on nechcel popustiť, chvíľu sme sa dohadovali, ponúkal som 20, ale on si húdol svoje.

„Teda ti nedám nič.“ odchádzal som od auta. Za 50 rupii boli tri litre benzínu, alebo osem litrov nafty, čo by mu stačilo na sto kilometrov jazdy. Za taxík by sme neplatili viac ako dvacku. A bol by omnoho pohodlnejší. Ale Miro, či už mal mäkšie srdce alebo zbadal niečo v pohľade spolujazdca, dal tých požadovaných 50.

Do postele som sa dostal po polnoci, ale bohatší o množstvo zážitkov. Ďalšiu možnosť zúčastniť sa svadby som mal hneď vo štvrtok, teda na druhý deň. Aj keď nebola tak náročná, poučený som sa už tak intenzívne nezapojil, ale aspoň som mal príležitosť urobiť si zopár vlastných fotiek. Keď som sa poobede vracal z nákupu, zbadal som na priestranstve neďaleko našej ubytovne postavený stan. Aj jeho výzdoba jednoznačne  informovala o účele. Zároveň som upozornil Kohoutka, že bude svadba a ak chce, má možnosť sa jej zúčastniť. Spoliehal som sa na to, že nás určite niekto pozve. Takže večer, keď sa objavil svadobný sprievod, vybrali sme sa obaja ku stanu. Celý obrad som samozrejme nevidel, ale pozvania sme sa dočkali. Pohoda v stane bola však podstatne iná. Ženích a nevesta sedeli celý večer vedľa seba na pripravených kreslách a nechali sa fotografovať s jednotlivými hosťami. Vedľa nich hrala živá hudba a tancovala tanečnica. To aspoň trochu pripomínalo nejakú zábavu. Nechcel som na seba zbytočne upozorňovať, preto som požiadal jedného chlapca, aby mi urobil snímky novomanželov z blízka. Dúfam, že sa podaria. Zasadli sme v sále asi na hodinku, porobili snímky a večer som sa vytratil. Bolo to menej tragikomické, ako tá prvá. Mimochodom, zafŕkaný oblek som si musel nechať vyčistiť v čistiarni, našťastie aj takéto inštitúcie sme tu našli. A ešte jedno pozitívum, tá streľba, ktorá sa po nociach ozývala okolo hotela, nebola teroristického pôvodu. Na tejto svadbe som zistil, že jednou z možných zábav na svadbe, je púšťanie rakiet, ohňostrojov a delobuchov. Streľba bola teda rovnako nebezpečná ako tá naša na Silvestra.