12.2.
Po včerajšom výlete do Beawaru som už opäť v poriadku. Boli sme tam s Mirom skontrolovať zameranie, išli sme iba na otočku. Na obed sme sa zastavili v Adžmeri, pretože toto okresné mesto obyčajne obchádzame po diaľnici a chceli sme si ho pozrieť. Prvé oboznámenie je úspešné, mesto je na úrovni Džajpúru, teda budú tu dobré možnosti na strávenie voľného času. Z Beawaru to je iba 50 kilometrov. Ale ako vždy, po ceste ma poriadne prehnalo, už v Dudu som cítil, že to ma mňa ide, zvyšok cesty som presedel ako na ihlách. Ledva som to doma stihol. Večer som telefonoval domov, musel som vyskúšať nový telefón, ktorý pre nás zaviedli ako STD.
Je to veľké lákadlo, môžeme volať priamo z haly, bez počítadla, platiť sa bude neskôr, keď príde účet. Ale nemám pritom pocit súkromia, myslím, že to veľmi používať nebudem.
Teda po včerajšom výlete som už v poriadku, preto opäť vyrážame do ulíc. Tento krát v trojici, pridal sa k nám aj Miro. Vyštartovali sme rovnakou cestou, ako sme išli minule, len s tým rozdielom, že si chceme pozrieť stavby, ktoré sme objavili po ceste. Najprv veľký hotel, Rambagh Palace, vedľa ktorého by mal parkovať so svojim taxíkom otec nášho minulého sprievodcu. Po pár minútach chôdze stojíme pred bránami. Vlastný hotel je vlastne upravené sídlo maharadžu, kategória aspoň sedem hviezdičiek. Nocľah tam vraj stojí aj tisíc dolárov, v kúpeľniach sú zlaté kohútiky a podobne. Obchádzame celú stavbu. Je postavená v domorodom štýle. Má veľa altánkov a terás, obkľučujú ho pekné a udržiavané záhrady. Je tu tiež zopár hostí, ktorí posedávajú na terasách. My sa tvárime ako jedni z nich. Mám síce nepríjemný pocit, že nás niekto vyhodí, ale nestalo sa tak. Fotografujeme sa, prezeráme si zákutia. Narazili sme na krytý bazén. A nie hocijaký, úplnú európsku dvadsať päťku!
Ľutujeme, že nemáme plavky, servírka nás volá, aby sme išli dnu. Vyhovárame sa, že nabudúce. Zisťujeme, že neďaleko je dobre vybavená telocvičňa a orientačná tabula informuje aj o ceste k tenisovému dvorcu. To je niečo pre mňa. Prechádzame označeným chodníkom a naozaj, dvorec, aj keď betónový, je tam. Poneviera sa pri ňom atletický domorodec, ktorý okamžite k nám prichádza. Pýtam sa ho na možnosti zahrať si.
„Áno, pane, kedykoľvek!“ znela odpoveď.
„Ale ja tu nemám žiadneho partnera.“ vyslovil som poľutovanie.
„To nevadí, ja si s vami rád zahrám, je to moja práca. Stačí, keď mi oznámite kedy a budem vás čakať.“
To sa mi pozdávalo, zajtra bude nedeľa, snáď by to išlo. Navrhol som mu termín. Chlapík vytiahol linajkovaný zošit, pozrel doň a prikývol. Termín bol voľný. Stačí, aby som sa napísal a uviedol číslo izby. Skoro som povedal 422, čo bola moja izba v Mansingu, ale táto stavba nemala viac ako dva poschodia, teda ani také číslo. Všimol som si číslovanie v tomto hoteli a chvíľu som váhal, či nejakú neuviesť. Ale keby si to preveril a tam by bývala nejaká žena? Skúsil som to teda s polopravdou.
„Ale ja bývam v Mansing hoteli.“
Stevard ochladol, kurt je len pre hotelových hostí. V takom prípade je mu skutočne ľúto. Aspoň som sa spýtal, kde by sa tenis dal hrať. Odporúčal mi mestské kluby, hneď za križovatkou je jeden. Trochu sklamaní sme z hotela odišli. Pustili sme sa po ceste ďalej. Chceli sme sa dostať na hrad , kam sme sa nedostali minule. Išli sme teda ešte 15 minút, prešli dve rušné križovatky, keď sme sa ocitli pred zaujímavým bielym chrámom, hrad sa vypínal na kopci nad ním. Dúfali sme, že cesta hore bude viesť cez chrám, tak sme vstúpili najprv doň. Práve končila obedňajšia prestávka, zaplatili sme malé vstupné, nechali obuv na vyhradenom mieste a vošli do záhrad. Ako sme sa dozvedeli z informačných tabúl, tento komplex bol výnimočný. Volal sa Džantar Mahal a zasvätený bol všetkým náboženstvám na svete. Hlavne síce Krišnovi, ktorého socha bola v hlavnej sále, ale aj ostatné tu naozaj mali svoje miesto, dodnes mám fotografiu, keď stojím pred stĺpom kresťanstva. Potom prechádzame záhradami a hľadáme cestu na hrad. Sprievodca nás však informuje, že hore sa nik nedostane, pretože hrad používa maharadža ako svoje súkromné sídlo.
„Maharadža!?“ čudujeme sa, „Veď tí už v Indii nie sú!“
„Ale sú. Nemajú už tú moc, ale svoje miesto v spoločnosti majú. A stále patria k najbohatším ľuďom.“
Dozvedeli sme sa ešte pár zaujímavostí. Bývalý vládca krajiny so svojou blízkou rodinou obýva tento hrad, pracuje v diplomatických službách, pôsobí ako veľvyslanec v ktoromsi štáte, počas svojho pobytu doma má veľké práva, snáď väčšie ako guvernér štátu, lebo to je jeden z najbohatších ľudí v krajine. Síce, keď ho v 1947 znárodňovali, odviezli mu 27 nákladných áut zlata a drahokamov, ale vôbec neschudobnel, je stále majiteľom mnohých nehnuteľnosti, ako napríklad Rambagh hotela a iných. Na hrade teraz býva jeho žena a vnučky. Zoznámiť sa tak s nimi, by bolo celkom fajn, ale úplne nemožné. Sme spoločensky, hoci cudzinci, ďaleko za nimi.
Sklamaní sa teda vraciame späť na ubytovňu. Cestou sa ešte zastavujeme v Polo klube. Tu by podľa muža v Rambagh paláci mohlo byť možné zahrať si tenis. Vstupujeme dnu. Je tam pusto, pokladnica je opustená. Cesta vedie dovnútra, kde stojí osamelá budova.
„Veď toto je golfové ihrisko!“ vyhŕklo z Mira. Obzeráme sa a naozaj, po tráve sú roztrúsené tyčky s očíslovanými zástavkami. Z vyvýšených plošín sa loptičky odpaľujú. Na ceste sa objavujú nosiči s golfovým výstrojom a úradník, ktorý nám podáva informácie. Bolo by preňho potešením, keby sme si chceli zahrať golf. Nevadí, že to nevieme a nemáme výstroj. Úplne nám stačia rupie. Ak dáme 600 môžeme mať ihrisko na celý deň, za ďalšie poplatky si môžeme požičať výstroj, učiteľa i loptičky. Najlepšie bude prísť skoro ráno, pokým nie je veľká horúčava. Spočítali sme si to. Vyšlo to tak na tisícku. Keď dostaneme diéty a nebudeme vedieť, čo s nimi, prídeme sem. Ešte som sa spýtal na tenisové ihrisko. Žiaľ, u nich tá možnosť nie je, treba skúsiť Ašók klub alebo Džaj klub. Iba čiastočne spokojný sa vraciam do penziónu. Ale nádej, že sa dostanem k tenisu opäť ožila.
Celá debata | RSS tejto debaty