9.2.
Diéty nám vyplatili takmer o desať dní neskôr. Dostal som 2910 rupií, viac ako dosť. Do konca mesiaca s tým musím vydržať. Doobeda sa tvárim, že pracujem a píšem si reportáž, ktorú chcem poslať domov, možno mi ju niekto vytlačí v novinách. Po obede vyrážame s Petrom do mesta, doma nemala tiecť voda, tak bolo lepšie vypadnúť. Keďže staré mesto sme už dosť dobre poznali, vybrali sme sa smerom na východ. Tam sa na kopci vypínal nejaký hrad. Pustili sme sa k nemu po širokej ulici, keď, ako obyčajne, sa pri nás objavil mladý chalan. Na naše pomery stredoškolák. Nasledoval rituál oboznamovania. Opäť celkom náhodou nemal čo robiť, či by sme nemali záujem, robil by nám sprievodcu. Zdvorilo sme odmietli. Ale keby sme mali záujem, neďaleko má jeho otec, inak veľmi známy občan mesta, vlastný taxík.
Aj ten sme odmietli, radšej chodíme peši. Nevzdal sa. Ide vraj s nami. Nevšímali sme si jeho táranie a pokračovali ďalej. Ale on sa naozaj nemienil vzdať a nasledoval nás v pár metrovej vzdialenosti. Keďže prístup na hrad sme nenašli, pustili sme sa bočnými uličkami . Až sme prišli na okraj mesta. Našli sme tu výpadovku smerom na Agru. Už sme sa sklamaní chceli vrátiť, lebo sme nenašli žiadnu zaujímavosť, keď tu sa opäť ohlásil chlapec, že pár sto metrov je pekný palác a opičí chrám. Nech vraj ideme pokojne ďalej. Poštudovali sme mapu. Naozaj bol tam vyznačený nejaký objekt, ale vyzeralo to skôr na pár kilometrov. Kondične sme na tom boli dobre, teda sme vyrazili. Najprv sme sa dostali do akejsi opevnenej osady, ktorú sme si s hľadaným palácom pomýlili. Urobili sme pár fotiek, ale chlapec nás súril. Prešli sme ešte kilometer, keď sme našli to, čo sme hľadali.
Sisodia Palác sa volalo to sídlo a bol to letný dom manželky maharadžu. Vošli sme do komplexu budov. Dovnútra sme sa nedostali, ale aj prehliadka záhrad stála za to. Záhradná architektúra, fontány, strihané stromy, pekný trávnik, lavičky a altánky. Naozaj pohodlné miesto na oddych. Bolo tu aj zopár domorodých turistov, niektorí z nich vychádzali zadnou bránou a pokračovali kamsi do hôr. Náš sprievodca potvrdil, že práve tam je ten opičí palác. Vykročili sme opäť na cestu. Tá sa kľukatila a vystupovala na kopce, ktoré mesto obkľučujú. Išli sme už dosť dlhý čas a nikde nič. Dom, ktorý pripomínal náš sedliacky bol síce okupovaný opicami, ale nebol ten pravý. Práve, keď sme začali rozmýšľať, že sa vrátime, zastavilo pri nás auto, akýsi domorodec nás pozýval, že nás zvezie. Keď súhlasil s tým, že odvezie aj chlapca, nasadli sme. A urobili sme dobre, lebo nás čakal ešte pekný kus cesty. Muž, ktorý sa predstavil ako doktor, sa s nami príjemne bavil celú cestu. Samozrejme sme ho veľmi zaujímali, čo tu robíme. Nebol sklamaný, že nie sme americkí turisti, slovenskí experti boli preňho tiež dobrí. Aspoň tak, že keď sme vystupovali z auta, dal nám svoju vizitku s pozvaním na večeru, mali sme prísť o siedmej, najprv nech zavoláme, on nám pošle auto, aby sme nemuseli blúdiť. Poďakovali sme a prijali. Chceli sme spoznať, ako bývajú domorodci. Doktor išiel za pacientom a my sme sa vybrali do kláštora.
Prezývka opičí nebola celkom od veci, pretože tam v malých výbehoch chovali pár jedincov. Ale dole v lese ich divo žilo ďaleko viac. Kláštor bol posvätným miestom, kde sa na svojej ceste po Indii zastavil boh Krišna, ktorý tu vyčaroval prameň vody priamo zo skalnej steny. V tom prameni sa dodnes môžu očisťovať veriaci. Na ten účel boli postavené dva bazény, jeden pre mužov a druhý pre ženy. Chvíľu sme zvedavo pozorovali činnosť pútnikov, ktorí sa chystali na očistný kúpeľ, hlavne skupinku žien, kde sme predpokladali striptíz, pretože chlapi sa vyzliekali zo šiat. Ale boli sme sklamaní. ženy vošli do vody aj v šatoch a vodou si iba oblievali telo. Robil som si práve záber celkového pohľadu na chrám, keď sa mi zasekol film v novom aparáte a nešiel pretočiť ani dopredu ani späť. (aparát som potom musel vymeniť), zasa som prišiel o pár unikátnych záverov. Vystupovali sme strmými schodmi po skalnej stene, kde vraj je to miesto, kde sa Krišna uchýlil. Mních v žltých šatoch nás sprevádzal. Samozrejme sme sa opäť museli vyzuť. Izba, kde boh nocoval bola malá, ledva sme sa tam dostali a na miesto jeho odpočinku sme sa vôbec nezmestili, ešte , že to bol boh a nič mu nebolo nemožné. Hlavne tam bol veľmi zlý vzduch. Radšej sme vyšli von a pozreli si jeho rodokmeň a započúvali sa do zvukov spevov, ktoré na jeho oslavu musia znieť 24 hodín denne. Dvaja chlapci a starý mních tu za stáleho bubnovania spievali posvätné piesne.
Veľmi mi to pripomínalo spev, ktorý ma každé ráno budil v Mansing hoteli, pretože aj tam neďaleko bol hinduistický chrám. Spev bol melodický a dlho mi znel v ušiach, taký bol chytľavý. Dali sme spevákom malý dar, jasné, že boli nespokojní, očakávali za svoju snahu viac, ale nemal som chuť živiť zo svojich peňazí celý kláštor. Schody pokračovali dohora, tak sme sa obuli a stúpali vyššie a vyššie. Náš sprievodca sa opäť objavil pri nás. Ubezpečil nás, že to je najkratšia cesta späť do mesta. Verili sme mu, pretože prístupová cesta vytvárala oblúk a bolo to veľmi pravdepodobné, že sa vrátime neďaleko miesta, kde sme Džajpúr opustili, len trochu severnejšie. Prešli sme ešte okolo jednej svätyne a boli sme na hrebeni. Na ňom stála strážna veža s bránou, keď sme ju prešli, ukázal sa nám krásny výhľad. Celé mesto sme mali ako na dlani. V údolí pod nami za rozkladal Pink Town, naproti na pokračovaní hrebeňa, ktorý v takmer troch štvrtinách obkľučoval celé mesto, stála veľká pevnosť. Brána, v ktorej sme stáli, tvorila vonkajší hradobný systém . Cesta z nej klesala k mestskej bráne. Upokojení sme zostúpili dole. Chlapec nás opäť začal prosiť, aby sme ho nasledovali. Dole neďaleko brány je jeho dom a rodičia by sa veľmi hnevali, keby im nedoviedol takú vzácnu návštevu. Privolili sme. Prešli sme teda mestskou bránou a vošli do mesta. Podľa oblečenia mužov však bolo jasné, že sa nachádzame v moslimskej časti mesta. Naozaj, v uličke, do ktorej sme zabočili stála malá zelená mešita. Dom chlapcových rodičov bol oproti. Nachvíľku sa stratil, ide vraj upozorniť doma, že vedie návštevu. Po chvíli vyšiel z domu s dvomi staršími chlapmi, ktorých predstavil ako svojich strýkov, tí nás pekne pozývali dnu. Topánky sme nechali za dvermi a vstúpili do miestnosti, kde celá podlaha bola pokrytá kobercom, nábytok mal krátke nohy, pretože sa sedelo na zemi. Starší z mužov kývol rukou a chlapec odbehol. Za okamžik bol späť so šálkami a nádobou, z ktorej sa parilo. Či sa nám nebude páčiť čaj? Ukľudnení tým, že tekutina bola prevarená, sme privolili. Naliali do šálok hnedú tekutinu a podali nám ju. Privoňal som si. Nepôsobilo to zle, len farba bola trochu iná, než som očakával od čaju. Vyzeralo to skôr ako čierna káva so smotanou. Nebol som ďaleko od pravdy. V Indii sa čaj nevarí v o vode, ale v mlieku. Ochutnal som. Čaj bol presladený, ale chutil dobre, bol naozaj osviežujúci, horúce v takých teplotách pôsobilo opačným spôsobom.
Po pár slovách spoločenskej konverzácie sa domáci ponúkli, že nám ukážu niekoľko ich vlastných výrobkov, obidvaja sa živia brúsením drahých kameňov. Súhlasili sme, preto sme prešli do druhej miestnosti, opäť sa usadili na vlastných zadkoch a paráda mohla začať. Starec si nechal nosiť drevené šperkovnice jednu za druhou a nám pred očami defilovali drahokamy a polodrahokamy, aké som ani nepoznal. Zapamätal som si len zafíry, rubíny, tigrie oko a malachit. Starec svietil baterkou, ukazoval lesk a brúsenie, len akoby mimochodom poznamenal, že to všetko je napredaj. A vykľulo sa šidlo z vreca. Toto bolo to, čo mladý nadháňač celý deň sledoval, dostať nás sem do obchodu. Zaujal ma kúsok malachitu v tvare srdca, spýtal som sa, za čo by bol? Keby som ho chcel mať osadený v striebornom rámiku, vyšlo by to na dve stovky. Súhlasil som. Chcel som šperk poslať domov manželke. Aj Peter si vybral nejaké drobnosti. Obchodník bol spokojný, hlavne potom, keď sme spomenuli, že nie sme v Džajpúre sami a máme kopu priateľov, ktorí možno budú mať tiež záujem.
Boli dokonca ochotní nás zaviesť dovnútra mešity. Od mohamedánov som to neočakával, myslel som, že budú viac nepriateľskí v otázkach náboženstva. Ale oni mi vysvetlili, že väčšina radikálnych fundamentalistov už dávno opustila Indiu a býva v Pakistáne. Tí, čo tu zostali, žijú s mieri s ostatnými . Oni veria, že ani ich náboženský predstaviteľ nebude namietať, pokiaľ sa pred mešitou vyzujeme. To nám už bolo známe a privolili sme. Vstúpili sme do hlavnej sály. Prekvapila jednoduchou výzdobou, pozreli sme si korán, aspoň si myslím, že to bol, popozerali nástenné kresby a nápisy modlitieb, prekvapil ma hustý rozpis časov povinného modlenia.
Ale vraj nie všetky časy sú povinní dodržiavať každý deň. Vo všedný deň stačí ranná, obedňajšia a večerná modlitba. Hlavné hodiny odmeriavali čas v Mekke. Po prehliadke sme sa s našimi hostiteľmi rozlúčili a vybrali sa na cestu naspäť. Keďže nás nohy poriadne boleli, rozhodli sme sa použiť motorikšu. Tá nás odviezla spred brány až na Tilag marg.
Po chvíľke oddychu sme sa dali opäť do poriadku, lebo nás čakala večera s doktorom. V plánovanom čase som vytočil číslo z navštívenky. Na druhej strane sa ohlásil muž, ktorý nás poinformoval, že pán doktor nie je doma, nechali sme teda odkaz, aby nám po návrate zavolal. Že budeme čakať. A čakali sme. Pán doktor sa ohlásil až po deviatej. Ospravedlňoval sa, že bol zaneprázdnený, ale že nás očakáva. S ľútosťou sme mu museli oznámiť, že tak neskorý termín nám už nevyhovuje, len cesta nám zaberie hodinu, hlavne keď už zabudol, že nám sľúbil odvoz. Z návštevy v rodine nakoniec nebolo nič, ale aj tak to bol jeden únavný deň.
Celá debata | RSS tejto debaty