5.2. Ako bolo naplánované, bolo treba urobiť prieskum trasy. Naše osadenstvo sa rozšírilo o jedno auto a nového človeka. Ervín Stiegler pricestoval z JAR, skratkou cez Slovensko. Bývalý emigrant mal za sebou dlhý pobyt v Afrike, najlepšiu znalosť obchodnej a praktickej angličtiny, starý ho hneď poveril vedením jednaní, hoci bol stanovený ako dozor na Sanganeri, táto stanica mala ale najväčšie meškanie, bol prakticky voľný. Ubytoval sa v susednom Saket hoteli. Ale do partie dobre zapadol, nevyhýbal sa žiadnej práci, ani srande, ale neobišiel ani fľašu whisky. Spolu so Slávkom a starým bol hybnou silou každého večierka.
Vo štvrtok ráno sme teda vyrazili na veľkú plánovanú prehliadku trasy. Vyrazili sme na všetkých autách. Starý, Miro na prvom, Žvachula, Slávek a Peter na druhom a Kohoutek a ja na treťom. My sme bolo najmenej naložení, pretože sme sa mali z Beawaru vrátiť späť do Džajpúru, ostatní si mali prekontrolovať situáciu na staniciach v Kóte a Abu Roade. Prípadne preveriť možnosti ubytovania v blízkosti týchto miest. Do Abu to bolo 550 km, preto sa počítalo s ich návratom až za pár dní. Po raňajkách sme vyrazili. Posledný šofér pochádzal z Džajpúru, preto viedol kolónu. Vnorili sme sa do hustej dopravy. Ulice boli napchané dopravnými prostriedkami všetkých typov, od peších až po plne naložené kamióny. Spestrovali to všade prítomné kravy.
Prekonali sme niekoľko križovatiek, železničné priecestie. Konečne sme sa ocitli na výpadovke. Už som mal ako-také skúsenosti z cestovania, tak som bol prichystaný na najhoršie. Ale starý udržoval rýchlosť na až pomalých 80 km za hodinu, išlo sa celkom dobre. Mohli sme sa plne venovať sledovaniu okolia. Ja , ako služobne starší som sa usadil na zadnom sedadle dvojdverového Maruti, čo sa javilo ako pohodlnejšie, mal som pre seba viac miesta, ale vozidlo zadnou nápravou vyskakovalo vysoko do vzduchu na každom hrbolci, motor to má vpredu, po pár kilometroch som bol vytrasený ako Bystrica.
Krajina smerom na juhozápad sa otvorila do priestrannej roviny. Len sem-tam v intervale zhruba 50 kilometrov sa objavil typický červený kopec so stavbou kostola alebo hradu . S rovnakou pravidelnosťou sme videli pozostatky ťažkých dopravných nehôd. Na úseku 200 km sme ich zaznamenali sedem. Autá, hlavne nákladné, boli rozbité na prach. Pokiaľ sa takýto voz stretol s osobným, ten menší vyviazol s katastrofickými následkami. Prvú krátku zastávku sme si urobili po kilometroch v meste Dudu, kde sme museli tankovať jedno vozidlo. Džos, šofér, stratil uzáver z hrdla nádrže a niekto mu potiahol aj benzín. Kúpili sme druhý, na jeho náklady, dotankovali, na náklady Škodaexportu a pokračovali v ceste. Druhú , tento krát nútenú prestávku sme mali na železničnom priecestí v Kišhangári. Dlhé čakanie, vlak mal asi poriadne meškanie, sme si vyplnili prezeraním výrobkov z mramoru, toto mesto je známe jeho ťažbou a výrobkami. Boli to naozaj pekné kusy, ale do našich áut sme ich nemohli zobrať, bez rizika ich úplného zničenia.
Okolo poludnia, po zhruba trojhodinovej jazde sme dorazili do Beawaru. Mesto vyzeralo byť na prvý pohľad dosť veľké, keď sme prechádzali stredom, našli sme aj hotel, v ktorom by sa dalo aj bývať, prešli sme trhoviskom, dokonca uvideli aj vežu gotického kostola, čo ma tu veľmi prekvapilo. Ale celkom sa mi moje nové pôsobisko pozdávalo. Jasné, že za Dillí a Džajpúrom zaostávalo, ale vyzeralo to naozaj nádejne. Len stanica, ktorá ležala asi tri kilometre za mestom, bola pustá. čakali nás tam predstavitelia IOCL, teda investora, i LnT, dodávatelia. Prezreli sme si ju a v podstate prevzali, celá bola ohradená múrom, vyrovnaná a nachádzali sa na nej pevné vytyčovacie body. Dotiahnutá bola aj elektrina. Len voda sa na stanici neťažila, bolo ju treba dovážať. Dodávatelia prisľúbili tento problém vyriešiť, ba ponúkli sa nám aj pomôcť pri hľadaní domov na prenájom, kde by sme mohli bývať. Pristali sme, lebo iste mali väčšie možnosti. Pre mňa zostal iba jeden problém. Zapracovať sa do angličtiny. Zistil som totiž, že keď sa pokúšam rýchlo zapojiť do rozhovoru, automaticky mi na jazyk prichádzajú nemecké slová. Nemčinu som v poslednom období používal častejšie, vlastne výlučne, pretože po anglicky som hovoril od strednej školy až na konkurzoch. Ale môj materialista, ako sme vznešene hovorili skladníkovi, bol v angličtine ako doma, tak bolo jasné, že začiatky prežijem.
Po necelej hodine strávenej na stavbe, sme sa rozdelili, dve autá pokračovali v ceste na trase, ja s Kohoutkom sme vyrazili na cestu späť. Zastavili sa na obede vo Vasant hoteli. Dali sme si osvedčenú paradajkovú polievku a ryžu, ktorá chuťou a zložením pripomínala ryžový nákyp. Teda dalo sa to jesť. Potom nasledoval návrat do Džajpúru. Teplota vonku už bývala poobede nad 30 stupňami, cesta teda nebola vôbec príjemná. Vrátil som sa s úplne premočeným chrbtom. Ale zostal som na izbe niekoľko dní sám, mohol som si dať do poriadku veci a hlavne seba, vykúpal som sa a odsedel si svoj čas na toalete, pretože ma po ceste poriadne prehnalo. Bolo to zaujímavé, ale stávalo sa mi to takmer pravidelne prvé tri mesiace po niekoľkohodinových cestách autom.
Opral som si veci, urobil drobné nákupy. Prechádzal sa po meste a neustále sa zdokonaľoval v orientácii. Po troch dňoch som už vedel naspamäť hlavné ťahy, poznal som orientačné body. Dalo by sa povedať, že mesto malo pravidelný sieťovitý pôdorys a dalo sa v ňom dobre orientovať. Našiel som obchod s papierom, kde som si kúpil album na známky, ako aj fotolab, kde mi rýchlo a dobre vyvolali filmy z Dillí. Tu som urobil aj prvú veľkú investíciu a kúpil si nový fotoaparát, miesto toho, čo sa mi pokazil. Cenovo to vyšlo asi na rovnako, ako keby som si ho kúpil doma. Predpokladal som, že tieto výrobky tu budú ďaleko lacnejšie. Ale aj tento aparát mal svoje muchy a musel som ho reklamovať a vymeniť. Ale výhoda častých návštev bola, že predavači ma spoznali, uvedomili si , že nie som náhodný turista, že zo mňa môže byť trvalý zákazník a začali mi poskytovať výhody, najmä pri tvorbe cien. Vyplatilo sa im to, pretože som potom viacerých kolegov zaviedol do tejto predajne a mohli mať z toho dobrý profit.
Takto som strávil celý víkend. V sobotu som sa pokúšal volať domov, ale hovor sa nedaril. Dovolal som sa asi na piaty krát, a bolo to podstatne drahšie ako z Dillí. Našli sme tiež obchod, kde načierno menia doláre. Tie moje pôvodné sa pomaly míňajú, diéty za tento mesiac ešte nevyplatili. Hoci sa tak má robiť podľa zmluvy vopred.
Celá debata | RSS tejto debaty