26.1
Doobeda sme sa boli najprv naraňajkovať, potom sme sa s Mirom rozhodli ísť sa pozrieť na miestne oslavy. Trochu mi bolo ľúto, že neuvidím vojenskú prehliadku z Dillí, ale byť priamo na oslavách, to by mohlo byť viac. Vedeli sme, že paráda sa má odohrať na mestskom štadióne, ktorý sa nachádzal kdesi na juh od hotela. Predpokladali sme, že tam budú prúdiť davy a preto nemôžme zablúdiť. Vybrali sme sa proste hlavnou cestou na juh. Podľa orientačnej mapky, ktorú som si kúpil ešte v Dillí, by to mal byť kúsok, ale v skutočnosti to bola poriadna prechádzka. Možno viac ako päť kilometrov. Aj smerníkov bolo málo, lebo bol deň pracovného voľna , zrejme väčšina zostala doma. Prechádzali sme širokými ulicami, ďaleko výstavnejšími ako diaľnica, po ktorej sme prišli sem. Po oboch stranách veľa zelene, veľké kruhové námestie tvoril vlastne pekný park, domy v záhradách boli rôznych typov od prepychových víl až po klasické paláce. Čím viac sme sa vzďaľovali od hotela, tým sa na ceste ukazovalo viacej chodcov. A naozaj väčšina išla našim smerom. Po takmer hodine chôdze sme zbadali veľké priestranstvo, uprostred ktorého sa rozprestieral štadión. Davy prúdili k nemu uličkami vytvorenými z prenosných zábran, všetko dirigovali policajti.
Aj v okolí štadiónu sa zhromaždila malá armáda. To už boli nastúpené jednotky na slávnostnú prehliadku. Tento krát mal každý oddiel jednotnú uniformu, ale oddiely patrili k rôznym zbraniam, preto sa ich ošatenie výrazne líšilo. Nevyznal som sa , čo to boli za oddiely, preto som si ich nazval podľa seba. Klasickí pešiaci v hnedých uniformách s krátkymi nohavicami, gamaše a puškami s bodákmi, námorníci v bielom, poľní žandári s klobúkmi s perami, jazda na koňoch, vojaci s červenými turbanmi a mnohí iní. Samozrejme sme sa pokúsili urobiť nejaké fotografie. Najprv nenápadne, tak, aby zostali vojaci v pozadí, ale neskôr úplne otvorene, lebo domorodci majú pózovanie jednoducho veľmi radi. Vojaci bez náznaku akéhokoľvek nepriateľstva sa stavali vedľa nás a usmievali sa do objektívu. Teraz som ľutoval, že sa mi pokazil aparát. To by boli snímočky. Ale utešoval som sa, že taký sviatok je každý rok, tak čo som nestihol teraz, urobím nabudúce.
Potom sme sa vybrali nájsť si miesto na tribúne, Oficiálne pozvánky sme nemali, na hlavnú bol pre nás prístup nemožný. Museli sme ísť tam, kde všetci ostatní. Obsadzovanie tribún bola rutinná záležitosť. Proste sa otvoril prvý vchod a dnu sa vpúšťali diváci dovtedy, pokým v ňom bolo voľné miesto, potom sa brána zatvorila a činnosť začala v druhom sektore. Tak to ušlo dookola okolo celej tribúny. Nechali sme sa teda unášať davom. Pred vchodom na tribúnu bola urobená prenosná bariéra, tak že cez ňu mohol prejsť iba jeden človek. Tu policajti každého prekontrolovali, či nemá pri sebe zbraň. Jeden bol vybavený detektorom kovov, ostatní pracovali ručne. Ale išlo to šikovne, zrejme v tom mali veľkú prax. My sme sa do sektoru dostali medzi poslednými, ale miesto na sedenie sa našlo. Dokonca sme mali šťastie, vysoký múr obklopujúci štadión na nás vrhal tieň takmer po celý čas osláv. Po naplnení kapacity sa dlho čakalo na predstaviteľov vlády. Potom to vypuklo. Dá sa povedať, že priebeh bol obdobný, ako som videl včera v televízii, len parašutisti neskákali z lietadla, ale vznášali sa pripútaní na lane vlečenom terénnym automobilom. Oživením boli aj motorkári, ktorí prekonávali rôzne prekážky, medzi iným aj oheň. Strávili sme celkom dobrý poldeň.
Osmelení úspechom sme sa odvážili do mesta aj poobede. Naša prvá prieskumná prechádzka sa ukázala smiešnou, proti tomu, čo sme si obzreli dnešný deň. Mesto je proste obrovské, má viac ako milión obyvateľov, niektoré štvrte sú riešené na veľkých plochách, staré mesto, Pink Town – Ružové mesto, zasa poskytuje opačný obraz. Okolo hlavných ulíc sa tiesnia domy natlačené na seba. Na uliciach vládne nepredstaviteľný ruch. Preto sa obmedzujeme na cestu tam po jednej strane ulice a o návrat po druhej strane. Zisťujeme, kde sú aké reštaurácie, obchody s potravinami, prípadne fotolaby. Hneď ich nachádzame niekoľko. Za triumf považujeme objavenie pizzerie, podobnej ako v Dillí, našli sme papiernictvo, banku a množstvo obchodov s klenotmi.
Práve k nim lákajú nenápadnou formou mnohí nadháňači. Prihovoria sa vám na ulici, sú schopní sa s vami porozprávať o všetkom, prejavia kamarátstvo a na revanš majú len jedno želanie, aby ste navštívili neďaleký obchod. Niekedy sa uspokoja s podaním vizitky, inokedy budú ťahať za rukáv. V tom horšom prípade za ruku. Práve toto bolo pre nás dosť nepríjemné. Predsa len pohľad na hygienu je tu iný ako u nás, nebol to príjemný pocit podávať si ruku s neznámym človekom, ktorý mohol rukami robiť čokoľvek. Strach z nákazy robil svoje. V prípade nadháňačov to síce nebolo také akútne, ale už pri prvom exkurze sme prišli na to, že mnohí domorodci túžia len potom, aby sa mohli dotknúť bieleho človeka.
Aj žobráci. Práve križovatka M.I.Road s Bhagawandas Road dostala meno žobrácka. Tu sa ich zhlukovali celé tucty a veľmi ťažko sa im unikalo. A vedeli byť dotieraví. Keď ste sa pristavili a nebodaj im niečo dali, bolo ešte horšie, objavovali sa ďalší a ďalší, boli schopní vás otrhať. Preto sme pri opätovných návratoch na tieto miesta postupovali veľmi opatrne a veľmi rýchlo, aby sme kritický bod prekonali.
Unavení a spotení sme sa podvečer vrátili na hotel. Január sa ešte neskončil, ale teploty už boli pre nás vysoké. Človek sa cítil ako v peknom auguste. Zrána trochu sviežo, ale poobede nad 30 stupňov. Slnko svietilo na bezoblačnej oblohe. Preto som sa rozhodol využiť služby hotela a chcel som sa ísť vykúpať. Nahodil som sa do plaviek, zviezol na prízemie a vybral hľadať bazén. Orientačné tabule ma k nemu bezpečne doviedli, ale stevard mi oznámil, že bazén je ešte zatvorený, sorry. Keď som tam už bol, nevzdám sa tak ľahko, mala tam byť aj sauna. Zase som blúdil chodbou, opäť úspešne. Vošiel som do malej recepcie. Sauna funguje, samozrejme, za stovku ju môžem využiť tak dlho, ako chcem spolu so všetkými službami fitcentra. Skúsil som to. Chvíľa v posilňovni, potom sauna, turecký kúpeľ, nakoniec perličkový bazén. Naozaj som si užil. Ledva som sa vyviezol do svojej izby. Nevyskúšal som len masáž a holiča. Lenže v izbe bolo veľmi horúco, v noci sa mi zle spalo, ráno som sa prebudil s bolením hlavy.
Celá debata | RSS tejto debaty