Karol Dakar

23.1.

Ráno vstávame pred piatou, aby sme sa stihli naraňajkovať a nachystať na cestu, autobus prišiel o pol šiestej. Nastupujeme ako prví, cestou sa zastavujeme ešte na jednej ubytovni, kde  priberáme spolucestujúcich a odchod je plánovaný o šiestej spred ambasády. Vodič je vyslúžilý vojak, vlastne celá cestovka, ktorej autobus patril, bola tvorená vojakmi, Sikkhami či Pandžábcami, ktorí neustále nosia farebné turbany. Museli to byť dobrí bojovníci, lebo odvahy mal náš šofér neúrekom. Po prvej skúsenosti na ceste z letiska som očakával rýchlu jazdu, ale predsa tento to dokázal prekonať. Ráno ulice boli ešte prázdne, tak išiel, čo sa dalo. Dillí je však veľké mesto a trvalo pol hodiny, kým sme sa dostali na okraj a prekročili hranicu. Áno, hranicu, Indiu tvoria jednotlivé štáty, tvoriace federáciu, či spolkový štát. Každý jeden má relatívnu samostatnosť, ktorá sa prejavuje navonok hlavne tak, že sa všade vyberajú dane, akási forma mýtneho. Pri prekročení hraníc štátu, kraja, okresu, či mesta  má  právo  miestna  správa  vyberať poplatky, čo v mnohých prípadoch plne využíva. Na týchto prechodoch sú nainštalované spomaľovače a rampy, kde príslušný financ peniaze vyberie. Kto nezaplatí, ďalej sa nedostane. Bokom sa väčšinou nedá, lebo aj tam sú budované prekážky, na niektorých hraniciach som videl celé barikády z kamenných balvanov.

Na takejto hranici sme teda zastali a vodič odišiel zaplatiť poplatky. Chvíľu bolo okolie pusté, ale onedlho sa z  tmy začali vynárať zababušené postavy. Predavači korálok, pohľadníc, či iných suvenírov obkľúčili autobus a strkali svoj tovar oknami dovnútra, došiel tiež zaklínač hadov s prúteným košíkom, ktorý si položil vedľa autobusu, kvokol si, odkryl vrchnák, vytiahol píšťalu a snažil sa donútiť stuhnuté plazy, aby predvádzali svoj tanec.  Keďže teplota vonku sa pohybovala okolo 10 stupňov, hadom sa vôbec  nechcelo, darmo ich ťahal za krk von. Neprejavili viacej útočnosti ako komáre. Jediné šťastie bolo, že predavači sa neodvážili dovnútra autobusu, hoci niektorí nakúkali otvorenými dvermi.  Väčšina z nás ale aj tak  spala a ruch v okolí  si  nevšímala. Keď sa vrátil vodič a zatvoril dvere, postavy sa opäť stratili v tme, rampa sa zdvihla a my sme opustili mesto.

Cesta, ktorá bola podľa označenia na mape diaľnicou, po  pár  kilometroch  stratila  právo  na  toto  meno. Z viacprúdovej komunikácie zostala obyčajná cesta s dvomi jazdnými prúdmi. Len val súbežne s ňou dával najavo, že vo výstavbe sa pokračuje. To dokumentovali tiež početné obchádzky, stavebné stroje, roztrúsené po ceste i vedľa nej. Doprava hustla, ale náš autobus nijako nespomalil svoj postup. Kde to bolo čo len trochu možné, išiel na plný plyn. Ak mu v ceste prekážalo nejaké pomalšie vozidlo, okamžite ho predbiehal, vynucujúc si prednosť neustálym trúbením. A klaksón mal teda poriadny, skoro ako lodná siréna. Osobné autá odbočovali vari aj do priekopy. Horšie to bolo s naloženými nákladnými vozidlami. Tie nedokázali vyvinúť takú rýchlosť, ale boli široké a predbiehali sa ťažko, nakoľko aj v protismere stále niekto bol.  Hrozivo vyzerajúce boli situácie, keď sa na rovnom úseku pokúšali predbiehať v rovnakom okamžiku dva protiidúce vozidlá. Keďže som sedel podľa vlastného zvyku, na druhom sedadle za vodičom, mal som o situácii na ceste dobrý prehľad, a veru nebolo mi v takom prípade všetko jedno. Náš vodič i protiidúci, obaja s naplno rozsvietenými diaľkovými svetlami, ruka na klaksóne, noha na plyne sa rútili stredom šesť metrovej cesty čelne proti sebe, skúšajúc, kto má pevnejšie nervy. Obaja ich mali pevné dosť,  tak vydržali do poslednej chvíľky, potom súčasne prudko strhli volant a vozidlá sa v plnej rýchlosti minuli možno o desať centimetrov, takýchto stretov bolo po celej ceste tam i späť neúrekom. Cez deň to ale bolo lepšie, lebo nepoužívali svetlomety.

Po dvoch hodinách šialenej jazdy sme sa zastavili na odpočinok v motoreste. Odbočili sme do ohradenej záhrady s niekoľkými pavilónmi. Stálo tu už zopár autobusov s turistami. Vystúpili sme ponaťahovať si kosti. Prezrel som si jedáleň, jedálny lístok. Názvy mi nič nehovorili, zato ceny áno. Boli o sto percent vyššie, ako tie v  reštaurácii v Dillí. Keďže som mal stravu so sebou, bol som celkom rád, že si tu nemusím nič kupovať. Radšej som obdivoval bohato rozkvitnuté stromy v záhrade, v konároch ktorých poletovali zelené papagáje.

Urobil som zopár snímkov. Zvedavo som pozoroval domorodého kaukliara, ktorý skupinke amerických turistov predvádzal medvedie tance. Starý medveď mal vytrhané zuby, povraz, ktorým bol spútaný, mal prevlečený cez nozdry, celkove pôsobil utýraným a zanedbaným dojmom. Bol to proste opotrebovaný výrobný prostriedok. Vystúpenie dopĺňali opičky, navlečené vo vestách a bubnujúce na bubienky, nechýbal ani klasický zaklínač hadov, ktorý za stovku sľuboval vidieť nevídaný západ kobry a munga. Či sa mu podarilo Američanov nahovoriť som sa nedozvedel, lebo sme sa pohli ďalej.

Pred obedom sme dorazili do Agry. Najprv sme sa zastavili v paláci Mogula Akbara, zvanému Červený palác. Mňa však viacej zaujímala Stará pevnosť, známa z poviedky Poklad z Agry, ale tá ležala mimo našej trasy, tak sme sa do nej nedostali. Hlavnú náplň tvorila návšteva najznámejšej stavby Indie, povestného mauzólea Tádž Mahal. Našli sme miesto na parkovanie v jednej uličke pred bránou komplexu a po zaplatení vstupného sme vošli dnu. Cena za mi nezdala veľmi vysoká, ale bola vyššia ako vstupné do iných objektov. Ale niekde sme sa stretli s cenami rovnakými, alebo aj vyššími. Zaujímavý bol zákaz používania videokamier. Aj hlavnú budovu bolo možné fotografovať iba po určitú čiaru, za ňou už bolo fotenie zakázané. Nad tým bdeli všadeprítomní policajti.  Ale zas nie veľmi starostlivo, lebo sa nám podarilo urobiť zopár snímkov aj dnu. Popisovať vlastnú stavbu sa proste nedá, na jednej strane je dobre známa, na strane druhej jej krása sa nedá vyjadriť slovami, jemnosť ornamentov, farebnosť, zlý vzduch v podzemí… Keďže stavba má náboženský význam, každý kto do nej vstúpi, sa musí vyzuť a nechať obuv pred vchodom. Mal som staršie sandále, tak som ich oželel, ľutoval som len biele ponožky, pretože celkom bosý som po studenom kameni nechcel chodiť. Po niekoľkohodinovej prechádzke stratili bielu farbu a už ju nikdy nenašli. Samozrejme aj tu sa turisti stali hlavným zdrojom obživy domorodcov. Hneď po vstupe sa prikmotrili ku skupinkám sprievodcovia ponúkajúci svoje služby.

Mňa taký jeden zastihol až pred vlastnou hrobkou. Najprv sa ma povypytoval odkiaľ som, čo som, potom mi prejavil svoje sympatie, keďže som taký skvelý chlapík, rád sa so mnou podelí o vedomosti o stavbe. A nechce  zato nič. Tak ma povláčil po miestnostiach, ukazoval šikmú vežu, svietil baterkou na ornamenty, aby vynikol ich zaujímavý lesk, vymenoval všetky drahokamy a polodrahokamy, ktorými bola stavba vyložená. Vcelku to bolo celkom zaujímavé. Keď sme vychádzali na posledné nádvorie, stratil dobré predsavzatie, oboznámil ma so svojou tragickou situáciou, akú veľkú rodinu musí živiť, koľko členov z nej je chorých a trpiacich a proste ma požiadal o láskavosť, aby som mu pomohol tieto útrapy prekonať. Päťsto rupií by mu veľmi pomohlo. Výška sumy ma prekvapila. Jednoznačne tu každého bieleho človeka považujú za veľkého boháča. Ale zasa som nebol až taký neskúsený a vedel som, že cenu treba zjednať.

Ponúkol som dvacku. Čo sa mi za polhodinové rozprávanie zdalo dosť. Pustil sa div nie do plaču, ale povolil na stovku, ešte sme sa chvíľu doťahovali, ale potom uvedomiac si, že mám vyše tri tisícky na mesiac, čo som doma mal pre celú rodinu, povolil som a dal  mu 50 Rs.  Veď čo, keď už dnes žiadneho zákazníka nechytí?

Plný dojmov som prišiel  k vstupu, kde na moje mierne prekvapenie, ležali nedotknuté moje sandály. Obul som sa a vracal k strednej bráne. Aj tu boli predavači suvenírov. Jeden z nich ma zaujal, predával totiž staré indické známky. Prebudila sa vo mne stará filatelistická vášeň. Keďže aj cena sa mi zdala prijateľná, (keď sa ozve vášeň,  každá  cena je prijateľná)  kúpil som si dva balíčky s 250 známkami. Spokojný som sa vrátil k autobusu a odložil som si v ňom svoje veci. Hlavne staré známky ma veľmi uspokojovali.

Plný pohody som prechádzal okolo autobusu, pozeral obchodíky, kúpil si chladenú malinovku (citronáda sa volala Limca) a čakal na ostatných. O chvíľku som tam už nebol sám, pristavila sa pri mne mladá v sárí oblečená žena. Začal tradičný rozhovor, odkiaľ som, čo…načo… atď.  Keď tu zrazu si ma prezrela od hlavy po päty, vraj som pekný a veľký chlap, či mi nie je smutno. Keby som chcel… vie o jednej izbe neďaleko. Musím sa priznať, že na jednej strane mi ten záujem lichotil, aj keď bolo hneď jasné, že ide o profesionálny záujem, ale na strane druhej… Keď som sa na ňu pozrel… Nie som rasista, ani  nijaký  iný extrémista, ale… bola malá, pôsobila špinavo a bola hnedá. Pripomínala mi naše Cigánky. Odmietol som.  Chytila ma za rukáv, zjavne chcela svoje argumenty ručne prízvukovať, musel som odskočiť a vytrhnúť sa jej z rúk a schovať do autobusu. Tam za mnou nešla, ale striehla dosť dlhý čas neďaleko, či si to predsa nerozmyslím. Na to , že som tu bol iba necelých 48 hodín, sa India prejavila z dosť rôznych strán. V autobuse bolo už  teplo a vypitú malinovku som mal hneď na košeli, teplota nad tridsať stupňov si robila svoje. Keď sme sa okolo tretej všetci zišli, bola košeľa už usušená.

Cestou späť nám vodič odporučil ešte jednu zastávku.  Má tu vraj jedného známeho, mohli by sme si pozrieť ukážky ručnej výroby. Keďže väčšina nebola proti, zastavili sme sa tam. Bol to obchod so suvenírmi. V niekoľkých miestnostiach naukladané látky, ručne maľované obrazy, kovotepecké výrobky a hlavne šperky. Majiteľ sa nám dušoval, že všetko je originálne ručná práca z drahých kovov a drahokamov. Ak by sme mali záujem , ukáže nám  aj svoj skvost. To už vzbudilo našu zvedavosť. Zaviedol nás do zadnej miestnosti, otvoril skrinku, vytiahol odtiaľ drevenú krabičku a z nej priezračný kus kameňa veľký ako slepačie vajce. Vraj čistý diamant, že sme to my, tak nám ho predá iba za 100 000 Rs. Úprimne som zapochyboval, čo vzbudilo v majiteľovi prejav nevôle. Jeho obchodnícku česť  na to, že hovorí pravdu. Nie som odborník na drahé kamene, ale ak by to bol diamant, bol by väčší ako KOH-I-NOR a mal by hodnotu niekoľko miliónov. Určite by si ho nenechával v obchode v obyčajnej škatuľke. Ale nech do nás vkladal akékoľvek nádeje, neuspel, nekúpili sme ten kameň. Niektorí nakúpili pár korálok, ale veľký osoh z nás nemal.

Čakala nás 199 kilometrov dlhá cesta domov. Nasadli opäť do autobusu. Cestou som urobil ešte zopár snímkov. Fotil som diapozitívy aparátom za pár stovák, ktorý som si kúpil pred mnohými rokmi.  A práve teraz nevydržal. Keď som si chcel zobrať lešenie z bambusových tyčí v aparáte niečo cvaklo a už som ho viac nenatiahol. Do Dillí sme sa vrátili opäť za tmy. Najprv sme porozvážali všetkých na ubytovne a až nakoniec sme išli my. Do postele som sa dostal až o pol jedenástej.