Ďaleký skok
Ráno sa dobrodružná cesta začala. Batožina sa ocitla v mojich rukách iba na niekoľko nie veľmi dlhých okamžikov, keď som ju nakladal do auta. A aj to som mal pomocníkov. Vyrazili sme. Doslova. Brat sa rútil ulicami maximálnou možnou rýchlosťou, pretože aj on išiel do roboty, letisko je dosť za mestom a práve na opačnej strane, ako sú Lúky. Sekal to chvíľu po magistrále, potom v snahe vyhnúť sa stredu mesta, odbočil cez Podolí na druhý breh Vltavy, Malou Stranou a Strahovským tunelom do Ruzyňe a odtiaľ na letisko. Bolo to tak rýchle, ako to proste išlo, ale aj tak sme išli viac ako pol hodiny. Pred odbavovacou halou zastal , čo najbližšie ku vchodu, pomohol mi naložiť dva kufre a náplecnú tašku na vozík, stlačil mi pevne ruku, švagriná ma pobozkala a podala mi balíček čokolády, obaja zamávali, nasadli do auta a už ich nebolo.
Odtlačil som vozík dovnútra odbavovacích priestorov a začal postupovať tak, ako ma inštruovali deň predtým na Škodaexporte.
„Nájdite zamestnancov Austrien Airlines, budú pri odbavovacích pultoch Swissairu, spoznáte ich podľa modrých sák s drobnými prúžkami, ak len nezačali používať letnú rovnošatu.“
Rozhliadol som sa po množstve priehradok s nadpismi rôznych leteckých spoločností, Swissair som našiel celkom vľavo. Rakúska spoločnosť bola uprostred. Ale nik pri nej nebol.. Chvíľu som sa bezradne obzeral okolo seba, potom som zbadal ženu, ktorá bola oblečená tak, ako opisoval popis. Zopakoval som si v duchu pár slovíčok z nemčiny a odhodlal som sa ju osloviť. Ale na moje prekvapenie žena odpovedala plynulou češtinou, takže sme si okamžite porozumeli. Ako sa ukázalo neskôr, všetok pozemný personál zahraničných firiem tvoria domorodci. Pani ma upokojila, že let je v poriadku, práve ho začínajú odbavovať, aby som len chvíľu počkal pri niektorom pulte, pokým na mňa príde rad. Počkal som. Položil som batožinu na váhu, kufre nevážili ani povolených 20 kg, vyžiadal som si sedadlo pri okne pre let do Zürichu ako aj pre let do Dillí. Vybavili ma s úsmevom a veľmi rýchlo a ochotne. Proste profesionálne. Batožina opatrená potrebnými visačkami zmizla na bežiacom páse v tuneli a ja som sa odobral k pasovej kontrole Neviem, ako iným, ale mne sa pri styku s policajtmi vždy rýchlejšie rozbúcha srdce, veď nikdy si nemôžete byť istí, či predsa ste len niečo nevyviedli, alebo neurobili nejakú chybu. Poznáme, uniforma robí dôležitým. Približoval som sa k okienku, keď tu ma zadržal výstražný hlas:
„Neprekračujte bielu čiaru!“
Pozrel som na zem, bola tam a moja noha na nej. Potlačil som túžbu odpovedať ako Záhorák v tom vtipe a stiahol som sa späť. Radšej ich nerozpáliť, môže sa im nezdať podoba fotky a predlohy alebo niečo iné a narobia oštary , ako pri mojom poslednom lete z Prahy, keď hodinu kontrolovali moju totožnosť, lebo v preukaze som nemal fúzy a pod nosom áno. A to bola iba vnútroštátna linka! Zadržal som teda repliku, iba som si pomyslel svoje. Vyčkal na pokyn rukou a predložil pas. Chlapca za pultom však zaujímala aj letenka, vytiahol som je z vrecka a podal mu ju. Preštudoval ju, fotografiu i vízum, vrazil do pasu pečiatku, poprial šťastnú cestu a poslal ma preč. Prešiel som do čakárne. Do odletu zostávala viac ako hodina. Rozhliadal som sa okolo seba a snažil sa tipovať, ktorí poletia so mnou, pretože som vedel, že mám troch spolucestujúcich, ich mená som mal uvedené ma lístku, aby som im mohol odovzdať odkaz, lebo zabudli vybaviť na Škodaexporte nejakú maličkosť. Ale nikoho som nenašiel. Tak som študoval svetové ceny v stánkoch a reštauráciách, zabíjal čas do chvíle, keď vyhlásili nástup do lietadla. Presunuli nás do malej čakárne. Tu sme opäť čakali, pokým sme sa tam nezhromaždili všetci, potom sa za nami zatvorili sklenené dvere a otvoril sa východ z haly. Rampou sme prešli k pripravenému autobusu, ktorý nás zaviezol k neďaleko stojacemu lietadlu. Keďže som sa pokúsil o nejaký snímok, nastupoval som medzi poslednými. Keď som prišiel k svojmu sedadlu, miesto pri okienku 14A už bolo obsadené. Nenechal som si to ľúbiť. Vyškriabal svoju angličtinu a upozornil chlapíka, že mi sedí na mieste. Zatváril sa mierne nechápavo a tak som mu strčil pred nos palubný lístok a gestikuláciu naznačil , aby sedadlo uvoľnil. Naveľa pochopil a presadol si. Vtlačil som sa na svoje miesto. Môj sused bol dosť objemný, ani ja nie som nejaká cintľavka, takže sme veľa pohodlia nemali. Trochu ma zarazilo, že neporozumeli mojej angličtine, ktorú preverili na dvoch skúškach, ale povedal som si, že to môžu byť nejakí Hotentoti, ktorí tú reč nepoznajú a prestal som si ich všímať.
Lietadlo vyrolovalo na dráhu, natúrovalo motory, pomaly za rozbehlo, naberalo rýchlosť, predné koleso sa odlepilo od zeme, potom zadné, zdvihlo nos a… ľahké raňajky sa ocitli prudko pritlačené na dno žalúdka. Stroj pod ostrým uhlom stúpal nahor, až mi zaľahlo v ušiach. Za chvíľu bolo v troch kilometroch a zvoľnilo stúpanie. Preglganím som si znížil tlak v ušiach a odstránil hluchotu. Odopol pásy a venoval sa letuške, ktorá začala roznášať občerstvenie. S počudovaním som zistil, že vedľa sediaci Hotentoti sa rozprávajú po česky.
Vyleteli sme za dobrej viditeľnosti, bolo zaujímavé pozorovať život na zemi z vtáčej perspektívy. Ale čoskoro sa objavili oblaky, ktoré zakryli celý výhľad, takže jediné čo som videl, bolo proti letiace lietadlo, inak len nekonečné biele more, zvlnené a ožiarené Slnkom. Pilot síce oznamoval miesta, nad ktorými sme leteli, ale nebolo ich vôbec vidieť. Nad miestom pristátia boli mraky takmer až po zem, tak som sa až bál, či sa pristáť podarí, ale zvládli sme to výborne. Opäť nasledoval prestup z lietadla do autobusov a cesta do odbavovacej haly. Zürišské letisko je jedno z najväčších v Európe a my sme vystúpili v hale B . Odlet do Indie sa mal uskutočniť z haly A, vchod 48.
Pred informačnou tabulou sa zhromaždila skupina zvedavcov, podľa reči Čechov. Prihovoril som sa im. Skupina zváračov Potrubí Praha išla na to isté miesto, čo ja. Lenže, pretože v Prahe sedeli dlho na pive, nestihli si potvrdiť letenky do Indie. Zaviedol som ich k odbavovaciemu pultu, vysvetlil im cestu, čo nebol problém, lebo je veľmi dobre značená tabulami a oznámil im, že ich počkám pri bráne 48. A nastúpil na cestu. Nastúpil takmer doslovne, lebo väčšinu cesty som sa viezol pohyblivými chodníkmi, po vlastných som len prechádzal úsek, ktorý bol v oprave, alebo prestupoval z pása na pás. Cesta to bola veľmi zaujímavá, z jednej strany som cez sklenenú stenu videl letiskovú plochu, na ktorej neustále pristávali a štartovali mašiny, z druhej sa striedali obchodíky , butiky a reštaurácie, lákajúce cestujúcich. Pás bežal pomerne rýchlo, bolo treba dávať pozor, aby ma na konci nezhodilo. Pred bránou 48 bolo ešte pusto, len pred halou stálo lietadlo, do ktorého nakladali kontajnery s potravinami. Tak toto bude ten stroj, MC 11.
Nevyzeral príliš veľký, Boening Jumbo pôsobil impozantnejším dojmom. Priestor sa pomaly zapĺňal cestujúcimi. Hlavne 17 potrubárov ho oživovalo hovorom. Objavovali sa aj exotickejší cestujúci, Indovia s turbanmi, zopár šikmookých Číňanov, či Japoncov, ktorí o chvíľu tvorili presilu, čakáreň sa napĺňala viac a viac.
Krátko pred dvanástou sa začal nástup. Ako prvých odbavili rodiny s malými deťmi. Potom začal nával. Poučený z prvého letu som sa dopredu netlačil. Veď miesto som mal rezervované. Po predložení palubnej karty a letenky som vstúpil do tunela, ktorý ma doviedol priamo do trupu lietadla. Bol som prekvapený jeho veľkosťou. Dvoma uličkami oddelených tam v jednom rade bolo desať sedadiel, štyri v prostriedku, po tri na krajoch. Opäť som mal miesto 14A, ale tento krát bolo voľné. Nezdržoval som sa s cudzími jazykmi.
„S dovolením!“ oslovil som muža na sedadle14B.
„Nech sa páči.“ odpovedal mi a bolo jasné, že mám opäť vedľa seba kolegu. Naozaj išiel na tú istú akciu ako ja. Tento krát to bol Slovák, cestovanie s ním mi spríjemnilo celú cestu, hoci na to tam bolo dosť iných vecí. Cez monitory pod plafónom v uličkách bežal film, (inak paródia na Robina Hooda, dosť som sa nasmial), cez slúchadlá som si mohol naladiť niektorý z hudobných kanálov podľa žánru, ktorý sa mi ľúbil, od vianočných kolied, cez folklór až po hardrock. K tomu pekný výhľad z okienka.
Presne o 12-tej sa lietadlo odpútalo od haly a narolovalo na dráhu, kde sa už radili stroje rôznych spoločností i veľkostí jeden za druhým, aby v krátkych intervaloch vystrelili k oblohe. Tak sa medzi nami a B747 ocitlo malé športové lietadlo, ale aj to odštartovalo so všetkou vážnosťou a pozornosťou. Štart bol presne rovnaký ako v Prahe. Zatlačenie tiel do sedadiel, zdvihnutie nosa a cez oblaky v ústrety Slnku. Tento krát sme si to hasili trochu vyššie, letová hladina bola 10 km. Cestovná rýchlosť sa vzhľadom na zem pohybovala okolo 980 km/h, ba chvíľu sme išli aj viac. Na monitore sa striedavo ukazovali informácie o lete, výška, rýchlosť, čas letu, predpokladané pristátie, občas vystriedané mapkou s označením polohy a smeru a dráhy letu. Z tejto výšky bolo pekne vidieť končiare Álp, zasnežené a vystupujúce z oblakov. Leteli sme smerom na východ, teda domov. Bol som zvedavý, či sa nad oblakmi neukážu vrcholky Tatier. Ale nestalo sa tak. Na Rakúskom sme zatočili viac na juh a leteli ponad Balaton. Tatry boli dosť ďaleko a oblačnosť vysoká, takže nebolo vidieť nič. Ale, napadlo ma, letíme k najvyšším horám sveta, k Himalájam, To by bolo niečo, zazrieť ich.
Spomenul som si na rôzne knižky o himalájskych tigroch a končiaroch ako Nanga Parbat, Čo Oju, Makalu a samozrejme Čomolungma. To by bolo ono. Keď sa už tam trepem, mal by som si stanoviť ciele. Jeden som už mal, zarobiť si, ten ma tam dohnal, druhý bol jasný, zdokonaliť sa v angličtine, a tretí, zatiaľ bližšie nešpecifikovaný, prežiť dobrodružstvo. Teraz som mal osem hodín na to, aby som si tento tretí bod spresnil.
- vidieť Tádž Mahal
- okúpať sa v oceáne
- zazrieť Himaláje a urobiť si v nich výškový rekord.
Spomenul som si tiež na názov anglického filmu z indického prostredia, na „Vzdialené vrcholky hôr“. To je ten správny pojem. Vyšliapnuť aspoň do 4000 metrov. Pozrieť sa na svet z väčšej výšky, ako je možné z najvysšieho miesta v Európe.
Zatiaľ, čo som tak rozmýšľal, lietadlo otočilo ešte viac na juh. Oblaky sa síce začali trochu trhať, ale zo zeme sme prakticky nič nevideli, preleteli sme Bospor bez toho, aby som videl kúsok mora. Keďže sme leteli na východ, teda od Slnka, stmievalo sa rýchle, nad Tureckom už bolo šero. Tu už oblačnosť nebola, mohli sme vidieť hornatý kraj, ale zasa svetla bolo čoraz menej a menej. Zato sa objavil Mesiac, ktorý bol v splne. Nad Agranistanom už bola úplná tma a Kábul sa objavil ako koberec svetiel na obzore.
Príjemným prerušením pozorovania boli letušky, ktoré prakticky stále niečo nosili a vynukovali nás. Olovrant, večera, občerstvenie, káva, pivo a alkohol. Keďže väčšina z nás išla do krajiny neznámej, kde sme predpokladali nedostatok alkoholu, a tu bol kvalitný a zadarmo, mnohí sme to poriadne využili, niektorí až zneužili. Ja som prešiel na koňak s kolou, čo bola kombinácia pre personám čudná, ale povedali si náš zákazník, náš pán, nosili mi ho bez problémov.
Chvíľu pred pristátím nás kapitán upozornil:
„Práve prechádzame cez indickú hranicu!“
Vykukol som z okienka. Najprv nebolo vidieť nič, potom sa spod krídla vynorila osvetlená diaľnica. Trochu ma prekvapila tá žiara v hlbokej noci, ale potom sa aj mne rozjasnilo. To je práve tá hranica. Indicko pakistanské vzťahy nie sú na najlepšej úrovni, hranica je horúca. Osvetlená lomená čiara je vlastne územie nikoho. Miesto, kde vo dne v noci starostlivé oči sledujú pohyb nepriateľa.
Na monitore zablikla výstraha, pripútajte sa prosím, prestaňte fajčiť, pristávame. Motory stíšili hluk, stroj začal prudko klesať. Z desaťtisíc na necelých tritisíc. Zvedavo vykúkam von. Objavujú sa svetlá, lampy okolo ciest, svietiace okná domov. Klesáme stále ďalej, na 500 metrov, vidieť idúce autá, svetlá mesta neprestávajú. Koberec zastiera celý obzor. Približovací manéver trvá desať minút. Svetlá sa nestrácajú. Veď sa ani netreba tak veľmi čudovať, hlavné mesto Indie, Dillí, má desať miliónov obyvateľov, dvakrát viac ako celé Slovensko.
Zem sa priblížila takmer na dohmat, je možno rozpoznávať stromy, pod podvozkom sa mihnú modré signalizačné svetlá, potom červené. Objaví sa betónová plocha s bielymi pásmi, zapištia kolesá , vysunú klapky, motory cez brzdiace kolená zosilňujú brzdiaci účinok, dosadli sme.
Je 24.00. Presne podľa letového plánu.
Som v Indii.
Z lietadla vystupujeme pár minút po polnoci. Opäť tunelom do odbavovacej haly. Letisko sa zdá byť dosť veľké, stoja na ňom desiatky strojov, ale hala je podstatne menšia ako v Zürichu. Zostupujeme na prízemie, kde prebieha pasová kontrola. Hala je pomerne plná, ľudia sa ponáhľajú, aby mohli byť čo najskôr odbavení. Čakám chvíľu na skupinu chlapov z Potrubí Praha, ale tí tento krát vystúpili v poriadku a zjavne im pomôcť netreba. Koniec koncov, veď ani ja neviem, ako budem postupovať . Preto pozorne hľadím na cestujúcich, ktorí majú zrejmé skúsenosti na tomto letisku. Všetci sa rozdeľujú pred stolíky, či vlastne pulty s úradníkmi pasovej polície. Otvorených je šesť boxov, postavil som sa do toho , kde bol najkratší rad. Podobne ako v Prahe, aj tu je na zemi biely pás, pokiaľ môže cestujúci prísť. Odtiaľ na vyzvanie pristupuje ku kontrole. Úradníci sú rýchli, hlavne v tých prípadoch, keď odbavujú belochov. Viac to viazne v rade, ktorá je vyhradená pre domorodcov. Za pásom pultov sú dvere vedúce do veľkej haly, kde vidím zariadenia na vykladanie batožín. Pri dverách stoja dvaja vojaci, jeden má cez plece ležérne prehodený samopal, druhý drží pušku.
Pristúpil som k pultu. Podal úradníkovi vyplnený lístok z emigračného úradu, ktorý sme vyplnili ešte v lietadle podľa pokynov letušiek. Počerný chlap otvoril pas, mrkol na počítač, usmial sa a povedal:
„Bussines?“
„Yes.“ – odvetil dom.
Udrel do pasu okrúhlu pečiatku, podal mi ho a bol som na indickej pôde. Vyšiel som do veľkej haly. Cestujúci z nášho lietadla stáli roztiahnutí okolo pásu uprostred miestnosti, ten však stále ešte stál. Rozhliadol som sa dookola. Sem-tam stáli skupinky ozbrojených mužov. Zarazilo ma, že sú veľmi nejednotne oblečení a vyzbrojení. Ale zjavne boli vo službe a nemali žiadne nepatričné úmysly, ako napríklad únos. Po chvíli sa pás rozbehol, ale dlho trvalo než sa objavili prvé kufre. Majiteľ, ktorý si kufor spoznal, si ho vylovil, naložil na vozík, pokiaľ sa mu ho podarilo získať, a čakal na ďalší. Ak druhý nemal, tlačil si ho smerom označeným EXIT. Lenže tie tam boli dva. Pri jednom sa pomaly vytvárala skupinka, pretože colné odbavenie trvalo dosť dlho. Hlavne domorodci, ovešaní množstvom krabíc a tašiek sa živo dohadovali so službou, mávali na seba kopou papierov , ich rozhovor pripomínal viac hádky.
Druhý východ bol z oboch strán lemovaný zelenými pásmi, na oboch koncoch stálo zopár vojakov. Za ním bolo vidno pulty cestovných kancelárií, ponúkajúcich ubytovanie, zájazdy a taxislužby. Lenže týmto východom zatiaľ nikto nevyšiel. Nad dverami bol ešte nejaký nápis, na ktorý som dobre zo svojho miesta nedovidel. Skôr než som ho stihol prečítať, objavil sa môj prvý kufor a po chvíli aj druhý. Hurá, batožinu som mal kompletne a prv ako mnohí, ktorí sa ponáhľali k pasovej kontrole a prešli ňou oveľa skôr ako ja. Naložil som si ich na vozík a potlačil som ho doprostred medzi oba východy. Nápis na tom zelenom hlásal DUTY FREE. GREEN ZONE. Čo som pochopil, ako pokyn pre tých, čo nemajú nič na preclenie. Teda aj pre mňa. Vstúpil som na zelený pás a po očku pozoroval vojakov, či k môjmu konaniu nebudú mať žiadne pripomienky. Nemali , tak som postupoval ďalej, vyšiel som do tretej haly, kde sa za kovovým zábradlím tlačilo množstvo ľudí. Zväčša domorodých. Mnohí držali nad hlavami tabuľky s rôznymi menami, druhí hlasno vyvolávali Taxi, taxi. Jeden držal tabuľku s nápisom Škodaexport. Zamieril som k nemu. Šedo vlasý beloch sa mi po česky prihovoril, predstavil sa ako zástupca firmy a spýtal sa ma na ostatných. Upokojil som ho, že sme dorazili všetci. Chcel som sa vrátiť späť do haly, aby som privolal ostatných a ukázal im správnu cestu, ale ako náhle som sa priblížil ku dverám, vojaci zareagovali, mávaním rúk mi dávali najavo, že to teda nie, keď som už vonku , tak dnu nesmiem. Preto som od dverí iba zavolal na svojho suseda z lietadla, aby ma nasledoval. Aj tohto si šedivý pán skontroloval podľa papiera, kývol akémusi drobnému Indovi, ktorý stál za mín a povedal:
„Toto je váš šofér, ktorý vás zavezie na ubytovňu, choďte za ním.“
Vytlačili sme vozíky von na čerstvý vzduch. Nestačil som sa ani zorientovať a už ku mne priskočilo niekoľko domorodcov, rôzneho veku od starcov až po celkom mladých chlapcov a trhali mi vozík z ruky. Nakoniec boj vyhral najsilnejší alebo najšikovnejší a s úsmevom ho tlačil pred sebou a volal Taxi, taxi. Ledva som ho zahaltoval, takmer som pritom zrazil starca zababušeného do starej deky s puškou prehodenou cez plece. Dokelu, kam sa pohnem, samý vojak. Toto bude teda dobrý policajný štát. Objavil sa aj náš šofér, prehodil pár nezrozumiteľných slov a obaja nosiči nás už poslušne nasledovali. Zamierili sme na parkovisko, kde chlapíci uložili batožinu do mini mikrobusu, maličkého vozítka, až som mal obavy, že sa doň zmestím. Keď sa zatvorili dvere batožinového priestoru, nosiči natiahli ruky a svorne povedali prvé zrozumiteľné slovo:
„Bakšiš, bakšiš!“
Vytiahol som jedinú drobnú mincu, ktorú som mal, strieborný štvrť dolár a podával som mu ju. Ale nosič sa stiahol a spresnil:
„Rupí, rupí.“
Dokelu, pomyslel som si, veď to , čo ti dávam, je takmer osem rupií, okrem toho ja indické rupie nemám, kde by som ich zobral?
„US dollars, I have no rupí.“
Ale nepomohlo. Takúto odmenu odmietal. Lenže ja som mu nemal čo dať, tak som nastúpil do auta , zabuchol dvere a to vyrazilo. Chlapík ešte čosi vykrikoval za nami, ale zrejme pochopil, že jeho šikovnosť mu bola nanič a urobil zlý kšeft.
Vodič vybehol z parkoviska a začalo niečo, čo mi hneď zahnalo driemoty. To, ako ma brat ráno viezol Prahou, bola prechádzka ružovou záhradou, proti tomu, ako sme išli teraz. Maličké Maruti sa hnalo ulicami, našťastie polo až celkom prázdnymi, rýchlosťou, ktorú by som od neho nikdy nečakal. Prešli sme niekoľkými svetelnými križovatkami, ale pokiaľ som stihol zaregistrovať, jeho postup nezastavili ani červené semafory, len mierne pribrzdil a pokračoval plnou rýchlosťou ďalej. Len raz zastavil, keď sa na zelenú blížilo nejaké auto, ktorého svetlá sa objavili na vedľajšej ulici. Okrem toho spomaľoval na miestach vtedy pre mňa prekvapujúcich, pretože inak kvalitná dvojprúdová cesta sa prejavovala trochu zlomyseľne, hrboľmi . Lenže, ako som uvidel ráno, neboli to výtlky alebo iné poruchy v povrchu cesty, ale úmyselné prekážky, tzv. spomalovače, ktoré miestna cestná polícia nachystala práve na takých vodičov, ako bol ten náš, aby ho donútila znížiť rýchlosť, pretože inak by asi dotĺkli seba i peších na prechodoch.
Nárazy odstredivej sily som vyrovnával rukami a nohami a vražedná cesta nočnými ulicami pokračovala. Prehnali sme sa niekoľkými štvrťami a zjavne sme sa dostali z centra do okrajovej časti, pretože cesta sa zúžila a domy sa javili menej výstavné. Odbočili sme z hlavnej, pár zákrut, potom malé námestíčko. Tu auto zastalo. Pred niekoľko poschodovým bielym domom. Vo dverách stál domorodec, ktorý na nás čakal. Privítal nás dobrou angličtinou. Oznámil nám, že izbu máme na druhom poschodí, ale batožinu si tam musíme vyniesť sami, že auto pre nás príde ráno o deviatej, že raňajky sa podávajú medzi siedmou a ôsmou, zvesil pritom kľuč zo skrinky v recepcii a vystupoval úzkym schodišťom pred nami. Na poschodí boli dvoje dvere. Jedny odomkol a vošiel do bytu, skôr by som povedal dvojgarsónky.
Bola tam predsieň a kuchyňa zároveň, z nej viedli dvoje dvere. Ukázal nám chladničku, v ktorej boli fľašky s pitnou vodou a nejaké potraviny, potom otvoril jedny dvere a to mala byť naša izba. Uprostred manželská dvojposteľ s nočnými stolíkmi na oboch stranách s prehodenou jednou plachtou a jednou dekou, stolík s dvomi kresielkami a televízor. Otvoril druhé dvere, za ktorými bola kúpeľňa a WC. Všetko vykachličkované. Čisté. Fajn. Prakticky od rána od šiestej som bol v jednom kuse v pohybe a teraz už boli dve po polnoci. Hneď som ho použil. Potom som si kufor položil na stolík, vybral z neho veci na spanie a rozhodli sme sa, že je najvyšší čas ísť do postele. Nebolo to jednoduché, pretože posteľná bielizeň bola iného rázu, než sme boli zvyknutí. Dvaja chlapi pod jedným prestieradlom?
Našťastie môj spolunoclažník, si zatiaľ, čo som bol na WC, prezrel celý byt a zistil, že v druhej izbe nik nespí. Predpokladali sme, že už sa dnes v noci asi neobjaví, preto sa presťahoval tam. Zhasil som a o chvíľu som už nevedel o svete, hoci obyčajne mi robí problémy spať v cudzom prostredí. Len pár myšlienok na domov a …
Celá debata | RSS tejto debaty