Karol Dakar

1.2.      Prípravy

               A bolo rozhodnuté. Zostávali už iba dotiahnuť nejaké detaily, ako podpísať pracovnú zmluvu, vybaviť pas, vízum, dohodnúť termín odchodu. S tým bol najväčší problém. Lebo oni stále chceli, aby som odletel okamžite,  ale ja som potreboval nejaký čas . Bolo pred Vianocami, mojimi narodeninami, blížil sa Nový rok. Proste 10.decembra som odcestovať nemohol. Lámali ma ako sa dalo, ale nepovolil som. Tak sme sa dohodli na termíne 10. január.

Ten vyhovoval obom stranám. Už som začal rozmýšľať nad tým čo si zoberiem, keď sa znovu ohlásil telefón. Opäť firma. Či by som nebol taký láskavý a nezaskočil do Brna, kde vraj už sú nachystané projekty stavby, ktorú som mal stavať. To som považoval za svoju pracovnú povinnosť. Potvrdil som svoj príchod s tým, že docestujem autobusom. Ale pán riaditeľ ma požiadal, či by som nemohol ísť autom, pretože to jeho je pokazené a on tam tiež potrebuje ísť a zobrať tam nejaké materiály. Cestu vraj uhradí. Ukecal ma.

Naložil som ho v Bratislave a po diaľnici do Brna to už bola hračka. Navigoval ma priamo pred budovu Cheposu, kde sa stretnutie malo konať. On vystúpil na piatom poschodí a ja som pokračoval na jedenáste, kde bola zasadačka. Vstúpil som dnu. Ľudí tam bolo dosť, hlavy sklonené nad papiermi, ale neboli to žiadne výkresy. Chlapík pri dverách ma privítal s výčitkou, že meškám. Konkurz vraj už začal.

„Aký konkurz? Ja už mám zmluvu a konkurz mám za sebou!“ ohradil som sa.

„To neplatí. Akciu robíme my a všetci musia absolvovať pohovory u nás. Ak máte záujem, nech sa páči, ale tí ostatní už hodinu pracujú.“

Čo som mal robiť? Sadol si na miesto a pozrel sa na vyfasované papiere. Preklad do angličtiny,  dopĺňanie textu. Stránky husto popísané. Našťastie si vyžadovali iba základné znalosti angličtiny, viac sa predpokladalo vyznanie sa v rodinných vzťahoch, pretože bolo treba odpovedať na otázky typu: „Brat manželky strýca tvojho deda ti je …?, pričom asi o desať otázok nižšie sa v texte vyskytovala otázka formulovaná v opačnom slede, takže stačilo len nájsť rovnaký príbuzenský sled a neznámy výraz sa dal dosadiť. Horšie výsledky boli pri počítači, pretože nás neinštruovali, ako sa so skúšobným programom pracuje a nevedeli sme, ako odstrániť prieklepy. Takže, ak v slovíčku to be ste omylom podržali klávesnicu s e trochu dlhšie napísalo to bee a už sa to nedalo opraviť a chyba bola na svete. Predpokladal som, že testy zvládnem dobre /na trojku/, aj tak bolo.

Obveselením boli psychotesty, kde som sa napríklad  dozvedel,  že trpím istou formou duševnej poruchy  (schizofréniou),  pretože som v obrázku stromu nakreslil aj odpílený konár. Tak klamali sme o stošesť, pretože každému záležalo, aby sa vykreslil v čo najlepšom svetle, aby mu nejaká blbovina nezhatila dobrý džob.

Vyvrcholením bol osobný pohovor s vedením stavby, reprezentovaný hlavným šéfom pánom Paláčkom a bližšie neurčeným profesorom Brnenskej univerzity, ktorý mal na záver zhodnotiť naše jazykové predpoklady. Ten mi totiž poskytol zaujímavý fakt. V reči prišlo aj na platové podmienky, kde mi diskrétne naznačil, že platy mojich kolegov sú podstatne vyššie, ako som uviedol. A to takmer dvojnásobne. Celý pohovor trval viac ako päť hodín a môžem povedať, že bol náročný, hlavne na psychiku a vyčerpanie. Ale spravil som. Keď bolo po všetkom objavil sa opäť pán riaditeľ a tváril sa veľmi prekvapene, keď som sa mu sťažoval, že som musel bez predbežného upozornenia absolvovať ešte jeden pohovor. On vraj o ničom nevedel, preto mi to nemohol oznámiť. Ako sa tam potom dostali ostatní jeho zamestnanci, mi je  dodnes záhadou.

Doviezol  som  si  však  aj   bližšie    informácie o mieste môjho pôsobenia. Podľa dokladov som mal pôsobiť ako supervisior v meste Kót. V atlase mojich detí sa také niečo nevyskytovalo, preto začala zhánka po podrobnejšej mape. Vypomohla kolegyňa Danka, ktorá dovliekla do roboty obrovský vojenský atlas, kde sme miesto podobného mena našli. Bola to Kóta, podľa značiek nezanedbateľné sídlo s počtom obyvateľstva okolo milión. Čo v podstate povzbudilo optimizmus, pretože bol predpoklad, že v takom veľkomeste asi nebudú zlé obytné podmienky.

Ale prípravné práce som mal za sebou. Zostávalo len čakať, kedy mi ohlásia termín odchodu. Zatiaľ som chodil do roboty akoby nič, na moje miesto mali nachystanú náhradu, takže som mohol odcestovať prakticky zo dňa na deň. Lenže do desiateho sa nik neohlásil, jedenásteho som dostal oznam, že možno 14., potom posun na 18. Nakoniec definitíva. Odlet z Prahy  21. januára . Predtým  sa treba zastaviť na Škodaexporte, prevziať pas a peniaze.