Karol Dakar

1.2.

Bum! A čo teraz? Mám maródku. Ale kontroly už nechodia, a pozajtra mám aj tak nastúpiť do práce. Rozhodol som sa rýchlo. Nikomu ani slova. Naštartujem auto a poďme do Bratislavy. Aj sa stalo. Zobral som si doklady, vysvedčenia, diplom a vyrazil som. Vonku šmykľavo,  parkoviská  plné,  Beblavého ulica je až pod Hradom, nuž meškal som. 15 minút.

Ale napodiv ma prijali celkom dobre. V zasadačke sedelo už pár ľudí, tak som sa posadil celkom nakraj. Nestihol som si ani utrieť pot z čela, keď sa objavil majiteľ (?) a vyzval dobrovoľníka na pohovor. Využil som svoju pozíciu ako aj fakt, že na prezenčnej listine bolo moje meno úplne hore, natlačil som sa tam prvý. A znovu prekvapenie. Vnútri sedel pán docent, niekedy asistent na Katedre betónových konštrukcií,  s ktorým som sa neveľmi mal v láske. Začal som veci vidieť černejšie. Lenže chyba lávky. Skúšať ma začal z angličtiny. Vlasy sa mi skučeravili. S tým som teda nepočítal! Prečítať text, preložiť, napísať obchodný list. Urobil som. Potom porozprávať životopis. Na moje prekvapenie mi rozumel, lebo sa rozprúdil dosť živý rozhovor. A záver?

„Povedzte pánovi riaditeľovi, že môžete ísť.!“

Hneď som dostal do ruky dotazník,  prihlášku,  pýtajú odo mňa pas a fotografie. Lebo odcestovať treba čo najskôr, podľa možnosti ihneď. Musel som ich zahaltovať.  Tak to reku nie. Ja to najprv musím prebrať doma s rodinou,  potom si vybaviť voľno u zamestnávateľa, možno budem musieť dať výpoveď. To proste nejde len tak, zo dňa na deň. Uznali moje dôvody, ale posilnili moje odhodlanie vybaviť všetky formality a odstrániť všetky prekážky okamžite, alebo čo v najkratšom čase prísľubom pekného platu. Teda viac ako dvojnásobku môjho terajšieho, diéty navrch!

Domov dom sa vracal ako vo sne. Tisíce mi skákali pred očami,  len jedno mi nebolo celkom jasné, ako to povedať svojej žene? Čo na to moja matka, ktorá bola dosť úzkostlivá v tom,  čo sa týkalo jej detí. A mala už vek,  keď by takáto novina mohla s ňou zamávať. Ale nehľadaj most,  keď nie si pri rieke. Najprv to prvé.

Zaparkoval som pred domom, preobliekol späť do pyžama a šuchol sa naspäť do postele. Odhodlaný vyčkať na vhodný čas, keď by som  svoje plány predostrel rodine na posúdenie. Lenže v živote ťažko niečo plánovať. Ja som si nevybral okamih, okamih si vybral mňa.

Hneď po príchode domov, ešte možno ani poriadne nevyzlečená z kabáta na mňa žena udrela z voleja:

„Kde si dnes bol?“

Dobre, načo čakať, keď to sama tak pekne začala.

„Tam si pozri,  na stole leží telegram.! “

„No a čo to má byť, zasa konkurz? A o akú prácu to ide? “

„Prečítaj si poslednú vetu!“

„Akcia India?“

„Hej. Možno na rok, možno trochu viac. Čo ty na to?“

„Prečo nie? My si tu nejako poradíme!“

Hotovo, dohovorené. A že sa závažne rozhodnutia robia ťažko a zdĺhavo. Nám to netrvalo ani dve minúty. Tá posledná veta znamenala veľa, pretože doma by zostali dve školopovinné deti,  ktorých  raňajky, dopravu do školy a zo školy som zabezpečoval ja vlastným autom. Deti nechodili po vlastnej osi už pár rokov. Predstava jazdy MHD bola nepríjemná, preplnené autobusy boli dôvodom, prečo som si kúpil auto. Ale aj tu sa pomerne rýchlo našlo riešenie. Na sídlisku, kde bývam, žije tiež zopár kolegov, ktorí jazdia do roboty autom a to nebýva plne obsadené. S jednou dokonca už dlhší čas dochádzame do roboty spoločne, na striedačku, jeden týždeň ja, druhý ona, každý na svojom aute. Možno sa dohodneme, aby to zobrala celé. Marta súhlasila.

Podobne rýchlo sa vyriešil problém s matkou. Tá tiež akoby vytušila, že sa deje niečo mimoriadne, zavolala na druhý deň. Vybalil som to na ňu bez obalu. Aj v tomto prípade bola reakcia opačná, ako som očakával.

„Výborne, veď jazyky vieš, prečo by si to nevyskúšal!“

Už len vybaviť uvoľnenie zo zamestnania a môže sa ísť. Tu sa dostalo na program počítanie, či sa to finančne oplatí tak, že by som mohol opustiť doterajšie zamestnanie. Zdalo sa, že áno. Tak som zašiel za riaditeľom. Najprv na nezáväzný a neformálny rozhovor, čo keby… Presondoval som reakcie. Výsledok bol nad očakávanie. Môžem dostať neplatené voľno na tak dlhý čas, aký potrebujem, potom bez problémov  naspäť do roboty. To mi tiež výrazne uľahčilo rozhodovanie. Ponuka práce bola limitovaná ako práca na čas určitý, takže dohoda bola možná. Zostalo len čakať na pozvanie z Bratislavy.  Ani tí však nečakali dlho.  Už na tretí deň telefonicky požiadali o moju odpoveď. Povedal som áno.