Bola to náhoda, zhoda okolností či osud, ale dostal som sa hádam k najväčšiemu dobrodružstvu svojho života. Nijako som to neplánoval, ale stalo sa. Predo mnou stojí obrovská výzva, nijako netuším, čo ma tam čaká a ako to dopadne. Môže sa stať hocičo ba dokonca aj všetko. Odchádzam za prácou do cudziny a to nie hocijakej.
Čaká ma 13 mesiacov práce v Indii. Iba zdanlivo viem, kam to vlastne idem a vôbec neviem, čo tam budem robiť. No len tuším, že to nebude ľahké. Ani pre mňa tam, ani pre moju rodinu tu. Najprv v krátkosti napíšem, čo sa mi minulý rok prihodilo. Potom sa pokúsim napísať, čo som zažil, čo sa prihodilo. Skúsim to podať formou denníka.
1.1. Inzerát
Dlhé roky som pracoval na jednom mieste. Robota to bola vcelku príjemná, skoro by som povedal bezproblémová. Žiadne utieranie stoličky v kancelárii, pravidelné pichanie v dochádzkových hodinách, ubíjajúce a monotónne. Práca sa mi menila každý deň v týždni, každý týždeň v mesiaci, každý mesiac v roku. Ale rok čo rok sa opakovalo to isté. Už štrnásty krát. Proste, bol som učiteľom. Stredoškolským profesorom. Teda učiteľom. Na stavebnej priemyslovke, kde som učil odborné predmety. Plat síce nič moc, ale kľud, veľa voľna, prázdniny. Sem tam nejaká možnosť pozrieť sa do sveta, či už pracovne alebo súkromne. Nové časy, nové možnosti. Ale nie pre každého. Na Slovensku je to proste tak, kto chytil dobrý vietor, ten sa viezol, tí ostatní len pokúšali šťastie. Teda, teraz hlavne myslím seba. Ale aj iní to asi tiež prežili. Noviny plné inzerátov ponúkajúcich dobré miesta, novo vytvárané orgány, nové štruktúry. Proste samé lákadlá. Kto by neskúsil.
Miesto na ministerstve školstva!? Prihlásil som sa. Pozvánka na konkurz došla v deň jeho konania. Nestihol som ho. Ospravedlnili sa mi.
„Viete, došlo k nejakému omylu. Pozvánky sa na poštu pre mimo bratislavských uchádzačov dostali až v piatok na obed.“
Konkurz sa mal konať v pondelok ráno. Prisľúbili, že sa bude konať dodatočný pohovor. Aj sa konal, ale keď som prišiel pred komisiu, všetci krútili hlavou, lebo na miesto už bol vybratý kandidát. Síce autor knihy o komunistickej výchove, ale jasne odborne na výške. Vydržal tam niekoľko týždňov, ale potom sa už do funkcie začalo menovať.
Odbor školstva VUC!? Prečo by som neskúsil znova. Hneď na druhý deň po zverejnení som už blúdil chodbami úradu. Konečne som sa dozvedel meno toho správneho referenta.
„To má na starosti pán Pius, v kancelárii číslo to a to.!“
Našiel som ho. Aj ten sa čudoval, pretože vraj inzerát vyšiel neskoro a konkurz je uzavretý. Neviem koľkí to stihli, ale do týždňa bol na miesto menovaný práve úradník, ktorý sa volal Pius z kancelárie číslo to a to.
Je pochopiteľné, že som pomaly začal byť skeptický. Síce inzeráty sa objavovali aj ďalej, ale úspech zostával rovnaký, teda žiaden. Už som sa doma ani nechválil, že som absolvoval ďalší pohovor, dokonca ani s tým, že som sa niekam prihlásil. Tak to bolo aj s týmto rozhodujúcim. Akási kancelária ponúkala záujemcom so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním prácu v zahraničí. V Indii. Mali len jednu požiadavku, znalosť angličtiny. Ja som síce bol lepší v nemčine, ale po anglicky som sa učil na strednej i vysokej škole, tak sa na mňa hádam niečo nalepilo. Prihlásil som sa. Potajomky. Bolo to koncom prázdnin. Dlho sa nič nedialo. Začal školský rok, nové povinnosti, dávno som ja zabudol, že mám niekde prihlášku. Až jedného pekného dňa…
Vlastne ani nebol veľmi pekný. Bol už november, ležal som v posteli po liečení angíny, užíval penicilín, o dva dni som sa mal vrátiť do práce. Keď tu zazvonil telefón. Pošta. Mám vraj telegram. Či som ochotný ho prebrať telefonicky. Hrklo vo mne ako v starých hodinách. Jasné, že som čakal zlé správy. Čo inšie by mohlo byť v telegrame!
„Dostavte sa zajtra na konkurz. Adresa, čas, značka : VEC INDIA“
Celá debata | RSS tejto debaty