Karol Dakar

V poslednom zamyslení som porovnal situáciu v našom futbale a pomerov vo vláde. Skonštatoval som, že v oboch družstvách sa nachádza veľa hráčov, ktorých schopnosti na nasadenie nie sú na primeranej a požadovanej úrovni, takých, ktorí nie sú ochotní ani schopní odovzdať pre Slovensko celé svoje srdce, dušu a telo.

No pred zápasom s Ruskom urobil tréner výrazné zmeny, vynechal zo základnej zostavy 6 hráčov, vykašlal sa na ich doterajšie zásluhy a nasadil takých, ktorí budú ochotní sa pre reprezentáciu aj pokrájať. Výsledok sa dostavil, víťazstvo nad silným súperom bolo tou správnou odmenou. Je pravda, že ku koncu zápasu boli naše tradičné opory a hviezdy na konci so silami, dostávali kŕče a odchodili posledné minúty, neviem, ako by sme dopadli, keby sa muselo v zápase predlžovať, čo našťastie nebolo možné ani potrebné.

Ako to však vyzerá pred bojom našej vlády? Sám samotréner urobil kozmetickú zmenu, prenechal svoj brankársky post a kapitánsku pásku stredopoliarovi!

Seba nominoval na jeho miesto.

Tým však nastupuje v rovnakom zložení ako v predchádzajúcich zápasoch. Verí niekto z fanúšikov, že bude podávať lepší výkon, spolupráca bude klapať, prestane sólovanie a spresnia sa prihrávky, alebo brankár bude kopiť chyby a lopta mu bude prechádzať medzi rukami či nohami, lebo to nikdy nerobil, a špílmacher v strede poľa bude ochotný prihrávať útočníkom podporovať útok i obranu, behať hore dole, alebo  si jednoducho povie, že sa už narobil dosť a dosť, však plat pobeží a nejaké Slovensko mu je ukradnuté.

Hovorí sa, že s vekom prichádza aj rozum, múdry sa radšej učí na chybách druhých. No tragédia je, keď vek prichádza sám. No naša vláda je bez skúseností, ochoty sa poučiť a starne bez prichádzajúceho rozumu.