Založ si blog

Indické denníky 137

17.3. Bez raňajok vyrážame do Diu. Zastavujeme sa za mestom, na krásnej pláži sa hodinu sa bahníme. Potom si prezeráme chrám v Somnathe. Pri vstupe do Diu nám robia prehliadku. Sklamanie, ostrov je skalnatý, pre sviatky sú obchody pozatvárané a všade je plno turistov. Ubytovávame sa v stanoch v kempe. Ideme na pláž. Večeriame v tábore a spíme fantasticky.

 

Dobre vyspatý a takmer nepoštípaný komármi sa ráno budím. Hučanie mora pôsobilo uspávajúco a cítim sa skvele. Na raňajky si dávam zvyšky toho, čo som si nabalil na cestu. Potom sa túlam okolo hotela a prezerám si mesto z terasy. Hotel je dosť ďaleko od mesta, dokonca aj najbližšie domy sú viac ako dvesto metrov vzdialené. Tak iba zistím, ktorým smerom sa máme pohnúť, keď chceme ísť na Diu. Panoráma mesta je trochu iná, ako tie, ktoré sme videli doteraz. Domy sú tak štvorposchodové, v okolí je niekoľko hál, najskôr továrenských, nechýbajú typické chrámy. Ale niekoľko stavieb má výrazne iný vzhľad. Sú na prvý pohľad európske. Nie je sa tomu veľmi čudovať, na tomto pobreží žilo pomerne veľa kolonistov a to nie len Angličania, ale  veľa tu bolo Portugalcov. Dokonca štát, do ktorého smerujeme, bol do vojny portugalskou kolóniou. A tento vplyv tu je vidieť aj cítiť.

Po ôsmej sa púšťame na cestu. Prechádzame okolo koloniálneho sídla, nestihol som prečítať, či to bol guvernérov palác, alebo niečo iné, ledva stíham namieriť kameru a urobiť niekoľko záberov. Domy s hnedými okenicami obkľučujú vysoké palmy a plot. Teda nie som veľmi úspešný. Ale vrátiť sa už nemôžme a tak tento objekt ponechávame nepreskúmaný. Smerujeme na juhovýchod, cesta vedie povedľa morského brehu, belasá hladina sa rozprestiera až po obzor a veľmi rýchlo podľahneme jej lákaniu. Nakázali sme Džosovi zatiahnuť autom tak blízko k vode, ako to je možné. A za chvíľku už vidíme vhodné miesto. Zastavujeme na kraji miesta na ideálnu dovolenku. Sme iba hodinu cesty vzdialení od hotela, ale široko ďaleko nie je ani živáčika. Nádherná piesočná pláž je široká tak dvadsať- tridsať metrov a tiahne sa od obzoru po obzor. Plavky už mám na sebe, tak vyzliekanie nezabralo takmer žiaden čas. Len poskladám veci a zapichnem do piesku palicu, ktorú som tam našiel a igelitku so šatami na ňu zavesím. Neviem totiž či je príliv alebo odliv a nechcel by som, aby sa mi šaty namočili. Potom mierime do vody. Také kúpanie som ešte nezažil. Teplota vody je ideálna, nechladí, ale osviežuje, je priezračne čistá a vzdialená búrka zdvihla vlnobitie, ktoré je pre nás ideálnou zábavou. Vlny sú vysoké okolo metra a priam lákajú na takmer detské šantenie. Jedinou nevýhodou je pomerne mierny spád dna, takže treba plávať ďaleko od brehu a pritom prekonať pás skál ponorených pod hladinou. Tie sú drsné a porastené chaluhami. Preplávame ich len raz, našťastie sa v čírej vode dá nájsť bezpečný priechod, potom si už len nechávame masírovať príbojom chrbát a nohy. Samozrejme nemôžem neurobiť znova pár záberov. Miro s Petrom v o vlnách, spenená hladina búšiaca na pláž. Keď to vidí Peter, žiada, či nemôže natočiť niečo aj on. Samozrejme súhlasím, lebo tak sa na záberoch ocitnem aj ja. Keď sme si neskôr záznam pozerali, potvrdilo sa, že je to jeho prvotina. Chvíľu držal kameru šikmo, chvíľu zaberal oblohu i zem, ale predsa ma vidieť ako preskakujem vlnu a vyliezam z vody na breh.

Zostali sme tam viac ako hodinu, a naozaj sme váhali, či tam nebyť celý deň. Ale dospeli sme k záveru, že pláž bude teraz povedľa nás počas celej cesty, ak dostaneme chuť sa okúpať, budeme k tomu mať dosť príležitostí. Necháme sa slnkom osušiť a musím sa priznať, že sme sa po ceste do vody už nedostali. Pretože sme nemali možnosť sa osprchovať, vrstvička soli na koži spôsobovala nepríjemnosti a tak sme dali prednosť kúpaniu na riadnej pláži, kde by bola možnosť sa dať do poriadku.

Cesta vedie ďalej. Chvíľami sa vzďaľuje od brehu, pretože prechádza hájmi kokosových paliem. Sú tu celé sady týchto stromov. Zjavne slúžia na zber, lebo sú oplotené a pod nimi vidieť hospodárske budovy.

Ďalšiu zastávku si robíme s meste, ktoré je zhruba na polceste do Diu, volá sa Somnath, je to rybársky prístav a stojí v ňom nádherný chrám, zasvätený ich bohovi mora. Tuším sa vola Vundavan. Chráme je na pobreží kúsok za mestom. Je postavený zo svetlo hnedých a bielych kameňov, fasáda a strecha je bohaté zdobená reliéfmi. Je to proste skvost. Lenže ako v ďalších jemu podobných, je prístup neveriacim doň zakázaný. Teraz sú sviatky a tak sa dostaneme iba na parkovisko a môžem urobiť pár záberov. Druhýkrát zastavujeme v prístave za mestom. Rybári majú všetky lode zakotvené a na nich slávnostnú vlajkovú výzdobu. Sú to stovky vlajok rôznych tvarov a farieb, aj keď prevláda hlavne červená a zlatá, všetky sa trepocú vo vetre a je to tiež pôsobivý pohľad.

Oslavy sú v plnom prúde. Vždy, keď prechádzame nejakým mestom alebo dedinou, sme svedkami až búrlivého priebehu. Hlavne mládež to prežíva veľmi intenzívne. Vidíme skupinky chlapcov, ale aj dievčat!, ktorí na seba sypú farebný prášok, dokonca sa rukami natierajú, hlavne po tvári. Menej je rozšírený spôsob polievania zafarbenou vodou. Len sem tam vidíme, farebné fľaky. Zato sa v rukách jednotlivcov objavili aj pivové fľaše, čo ma trochu prekvapilo, nakoľko sa v tomto štáte žiaden alkohol nepredáva. V jednej skupinke, ktorá nasledovala naše auto, sa dokonca správali ako podnapití. Kládli si fľaše na hlavu a tancovali ako opice. V miestach zaujímavejších sme kázali Džosovi zastať alebo spomaliť, ale robil to len veľmi nerád, lebo sa obával o našu bezpečnosť. Ale raz sme museli zastaviť na čaj. Vystúpili sme z auta v pomerne tichšej ulici, ďaleko od rozguráženého davu a dali si jeden. Miestny čaj pôsobí naozaj skvele osviežujúco. Starec, ktorý nám ho predal, domŕzal, aby sme mu urobili fotografiu, tak som ho nasnímal kamerou. Uspokojilo ho to, hoci nikto z nich nikdy svoje ”foto” nemohol vidieť. Na takejto zastávke sme videli aj miestnu alternatívu MHD. Trojkolkové rikše. Motorka vybavená vpredu sadou reflektorov mala na zadnej náprave malý úložný priestor. Vodič so široko roztiahnutými rukami s veľkou vážnosťou riadil toto vozidlo a za ním na korbe, stúpačkách a nárazníkoch sedeli a stáli pasažieri. A bolo ich tam zo dvadsať. Vystupovalo a nastupovalo sa na požiadanie a podobné mašinky prepravovali verejnosť aj medzi mestami.

Pred treťou sa dostávame na hranice. Diu je totiž samostatný štát. Zvláštny niekoľkými detailmi. Štát  tvoria dva ostrovy Damman a Diu, ktoré ležia na protiľahlých brehoch širokého zálivu, oba boli portugalskými kolóniami a je na nich dovolený alkohol. Aby sme sa na Diu mohli dostať, museli sme prejsť na ostrov po moste. Ten mal len niekoľko desiatok metrov, ale zažili sme prvú pohraničnú prehliadku. Pred mostom boli spustené závory a vojaci, či policajti tam kontrolovali autá. Dokonca niektoré museli otvoriť kufre na aute. Naša kontrola nebola veľmi dôkladná, lebo sme boli predsa len belosi. Ale ubezpečilo nás to, že podobne bude vyzerať aj cesta späť.

Prešli sme hranicu a zamierili do rovnomenného hlavného mesta. To leží na samom kraji ostrova. Miest tam je vari zo päť, sú to skôr dediny. Cez jedno, Phudham sme prešli, kým sme sa tam dostali. Za ním bolo letisko, na ktorom mohli pristávať malé lietadlá a kúsok ďalej kampingový tábor so stanmi. Zaujal nás, tak sme sa tam zastavili. Miesta v ňom ešte mali, mal vlastnú reštauráciu a podľa slov majiteľa bola hlavná pláž zhruba tak ďaleko opačným smerom, ako  mesto Diu. Povedali sme mu, že sa sem možno vrátime a pokračovali sme.

Mesto samotné nás dosť sklamalo. Malo len  niekoľko tisíc obyvateľov, jadro bolo zovreté hradbami a pred nimi odstavné parkoviská, do mesta sa autami nechodilo, pokiaľ ste nebývali v hoteli, ktorý mal vlastné parkovisko alebo garáže. Vzhľadovo to pôsobilo ako malé San Maríno, hradby, nízke domy, kostolné veže. A všade plno turistov. Neuvedomili sme si, že podobný nápad ako my malo niekoľko tisíc Gudžarátcov, ktorí si sem prišli užiť si sviatky. Pre tých, ktorým alkohol v Abu bol priďaleko. Všetci boli tu. V hoteloch sa nedalo zohnať poriadne ubytovanie. Izby, ktoré nám ukázali boli proste nevyhovujúce, so spoločnými sociálkami, prakticky bez okien. Prešli sme iba pár hotelov a vzdali sme to. Najlepší bude ten kemp, pokiaľ tam ešte bude niečo voľné.

Vypadli sme z mesta a pelášili naspäť. Majiteľ mal voľne stany. Pýtal 250 za noc na stan, v ktorom boli tri lôžka. Samostatne boli sociálne zariadenia a sprchy, bolo tu pomerne čisto a iba jeden stan bol obsadený. My sme zobrali tri a polovička kempu bola naša. A bude tu viac kľudu. Auto mohlo parkovať na vyhradenom parkovisku oproti stanom a jesť sme mohli v reštaurácii. Džos bude spať v aute a strážiť ho, lebo tábor nemal dvere, iba závoru. Nasťahovali sme sa každý do svojho. Ja som mal číslo šesť, bol celkom na kraji v blízkosti stromov. Trochu bokom od ostatných, teda ma veľmi nemal kto rušiť. Vybral som si jednu posteľ a do skriniek preložil veci. Na nočnom stolíku bola lampa, pri okne stál stolík a dve stoličky z plastu, vcelku pohodlné bývanie. Jediné obavy som mal z komárov, ktoré som po malárii nemohol ani cítiť. V plachte bolo veľa miest, kade by mohol preniknúť dnu. Predpokladal som, že budem musieť nasadiť repelent.

Pred večerou sme sa dali zaviesť na hlavnú pláž. Našli sme ju pomerne rýchlo, ležala desať minút cesty od nás. Už z Bombaj som si vedel predstaviť, aké možné zábavy sa dejú na plážach, ale divadlo, ktoré som tu uvidel ma predsa prekvapilo. Bolo tam pomerne plno, aj vo vode, ktorá bola plytká a dosť znečistená. Už som tušil, že Indovia nie sú dobrí plavci, aj tu sa pohybovali iba tak ďaleko, pokiaľ im voda nesiahala viac ako po pás, ale kúpeľné úbory boli fantastické. Len zopár mužov malo normálne plavky, ostatní si proste vyhrnuli nohavice nad kolená a tak brodili vodou, tí najodvážnejší sa proste v nich aj namočili! Ženy, pretože aj tie tu boli, stáli či sedeli vo vode oblečené v šatách, pandžábí či sárí, všetko jedno. Dokonca niektoré boli aj zahalené závojmi. Tie sediace sa nechali pohadzovať malými vlnkami a váľali sa v spenenej vode, zjavne im to robilo veľkú radosť. Potom sa vybrali na breh, kde sa postavili do piesku  a jednoducho si šaty nechali vysušiť slnkom. Zatiaľ popíjali čaj či kolu a klebetili s kamarátkami. Keď preschli, vybrali sa k stánkom sa posilniť. Celý čas, ktorý sme tam strávili, sme neuvideli čo len jednu ženu v plavkách. Tento kus výstroja mali iba malé dievčatká, ale aj tie celo telové s krátkym rukávom a bermudovými nohavicami. Proste katastrofa, žiadna pastva pre oči. Zistili sme, že voda je taká znečistená a plytká, že plávať sa v nej proste nedá. A ani výjazd na vodnom skútri nás nelákal, zhodli sme sa, že bude lepšie si nájsť vlastnú pláž a túto raritu prenechať domorodcom.

Vrátili sme sa späť do tábora a odstavili auto. Vybrali z neho náš najväčší úlovok z návštevy mesta, dve fľašky červeného vína. Mal som z neho trochu obavy, lebo som si veľmi dobre pamätal chuť domáceho ”bordó”, ktoré som kúpil v Abu, ale tento krát bolo prekvapenie príjemné. Po večeri, ktorá sa skladala z omeliet, zeleninovej prílohy a chleba, sme víno ochutnali a bola naozaj veľmi dobré. Sadli sme si na betónový múrik za stanmi a sledujúc západ slnka, pri vzdialenom hukote morských vĺn sme si ho vychutnali. Bolo skvelé.

V stane sa spalo vynikajúco, vôbec som neľutoval, že sme nedostali izbu v niektorom z hotelov. Komáre sa zjavne na ostrove nevyskytovali, slaná voda im asi nechutí, klíma pri mori malo správnu teplotu, vietor mierne otriasal celtami a hukot mora príjemne uspával. Bola to druhá noc, keď som nemal v izbe klimatizáciu, ale prvá, kde neboli ani komáre. Perfektné na oddych, ktorý sme si vlastne po naháňačkách na staniciach vlastne aj zaslúžili.

 

Likvidovať znaky totality? !

08.02.2019

Pán Lipšic sa znovu ukázal ako bezprecedentný obhájaca „nespravodlivo“ obvinených. Keď nebudeme brať do úvahy fakt, že u nás majú väčšie práva zločinci ako ich obete, zaráža ma viac »

Na Slovensku po slovensky

21.12.2018

Naša krajina vstupuje do nepokojnej a rozbúrenej doby blížiacimi sa prezidentskými voľbami. Výrazne sa to prejavuje najmä na sociálnych sieťach. Teda na fb, ktorý si občas pustím. Neprekvapila viac »

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Ostrava, nemocnica, streľba

Šéf firmy, v ktorej pracoval ostravský strelec: Všetci sú nešťastní, že zomreli nevinní

10.12.2019 12:34

Správa o totožnosti predpokladaného páchateľa streľby v ostravskej nemocnici otriasla aj jeho kolegom Radoslavom Musilom.

75279378 2863354550361415 8369365137764646912 n

Polícia pátra po nezbezpečnom mužovi, mal pomáhať zločineckej skupine Sereďania

10.12.2019 12:32

Na úteku je aj ďalší obvinený, Marek Danihel.

SR doprava mestá električky rekonsštrukcia Bratislava BAX

Spustenie električiek v bratislavskej Karlovke blokuje spor o pozemky

10.12.2019 12:15

Kedy začnú premávať električky po zmodernizovanej časti Karlovesko-dúbravskej radiály v Bratislave, je nateraz otázne.

Ostrava strelba

Druhá najhoršia masová vražda v dejinách samostatnej ČR (Otázky a odpovede)

10.12.2019 12:12

Utočníka, ktorý zastrelil v ostravskej nemocnici šesť ľudí, vypátral policajný vrtuľník v Děhylove, ktorý je vzdialený približne 5,5 km od nemocnice.