Založ si blog

Indické denníky 154

23.4. Ráno ma trochu bolí hlava, beriem tabletku. Po raňajkách (palacinky) sa vyberieme na túru. Moceme sa v horúčavách po horách viac ako päť hodín. Slnko páli a voda vo fľaši sa varí. Ideme terénom pre kamzíky. Naspäť sa vraciam v stave úplnej vyčerpanosti. Nepomohli ani nahé baby. Tankujeme vodu, melóny a pivo. V noci nás budia (ako vždy) projektanti.

 

Ráno sa budím skoro, rovnako ako vždy po preflámovanej noci. Teraz pociťujem bolesti hlavy, teda nečaká ma nič príjemného. A to sme si na dnes naplánovali výlet do hôr. Žiaľ partia sa rozpadla, chlapci zo severu museli ráno odísť, takže akcie sa nezúčastnili Miro a Peter. Podobne aj hostia z juhu sa vrátili na svoju stanicu, tak sme sa po raňajkách museli rozlúčiť. Ale tie raňajky stáli za to. Chalani nachystali všetko, čo zostalo po večierku a ja som do pľacu prispel palacinkám,  príprava trvala viac ako hodinu, ale boli to hádam najbohatšie raňajky, ktoré sme na našom dome podávali.

Po deviatej sa teda hostia rozlúčili a my ostatní sme sa nachystali na cestu do hôr. Mali sme v pláne sa vrátiť až po obede, preto som si nachystal nejaké sušienky na jedenie a nabral vody na pitie. Vybral som si jednu z fľašiek, ktoré sa neustále chladili v ľadničke, dobil som baterku na kamere, skontroloval, či nám ešte miesto na filme a mohli sme vyraziť. V trojici Mirek, Peťko a ja.

Pobrali sme sa cestou do Ambádží a za stanicou sme odbočili k priehrade. Prešli po násype a pokračovali poľnou cetou, ktorá sa kľukatila údolím medzi kopcami. Ako cieľ sme si stanovili najvyšší vrchol z reťaze kopcov, ktoré ohraničovali obzor. Zdal sa neďaleko, tak vari päť kilometrov, teda necelú hodinku chôdze. Stačilo prekonať jeden menší hrebeň a určite budeme na úpätí kopca. Keďže sa cesta stáčala napravo od nami stanoveného smeru, pustili sme sa krížom hore svahom. Už som spomínal, že miestne kopce majú pomerne strmé svahy, tento nebol výnimkou. štverali sme sa strmo hore, chvíľami štvornožky, ale nezadržateľne sme postupovali. Cítil som, že ma opica pomaly opúšťa a bolesti hlavy miznú. Za pol hodiny sme boli na hrebeni a výhľad z neho nás teda veru nepotešil. Abu sme z tohto miesta už nevideli, bolo schované za prvým hrebeňom, zato pred nami bolo široké údolie, s obrábanými políčkami a akousi farmou. Vrchol zostal stále tých päť kilometrov ďaleko. Ale síl sme mali dosť, preto sme neváhali a zahájili zostup. Dole to síce išlo rýchlejšie, ale bolo to  nepríjemné, lebo nohy sa viac namáhali.

Na úpätí nás čakala cesta zarezaná do terénu, takže sme museli dole skočiť tak z dvoch metrov a rovnako vyliezť na náprotivnú stranu. Tu sme narazili na živý plot. Pustili sme sa povedľa neho, lebo už z vrcholu sme videli, že tu musí byť cesta, ktorá vedie povedľa farmy na druhú stranu údolia. Trochu som mal obavy, že majiteľ bude mať námietky z nášho pobehovania po jeho pozemkoch, ale tie sa našťastie nepotvrdili. Chodník z oboch strán lemovaný živým plotom nás naozaj doviedol do blízkosti obydlia, ale okrem štekotu psa nám nik v ceste nebránil. Rozhliadali sme sa dookola a jediné čo sme videli, boli dve asi mladé ženy, ktoré sa asi sto metrov od nás kúpali pri nádrži s vodou. Boli do pol pása vyzlečené, ale ani kamera nedokázala priblížiť tento obraz natoľko, aby sa niečo dalo vidieť. Pokračovali sme preto v ceste. Prepchali sa pomedzi akési drôty, ktoré ohraničovali druhú stranu farmy a vyštverali sme sa na malý pahorok. Samozrejme za ním bolo ďalšie údolie, ale náš cieľ sa zdal byť stále rovnako vzdialený. Naľavo vo svahu sme uvideli koryto vyschnutého potoka, ktorý stekal práve z miest pod vrcholom, na ktorý sme sa chceli dostať. Zamierili sme k nemu a pustili sa proti prúdu. Hoci tam teraz žiaden nebol. Ale koryto nás spoľahlivo mohlo doviesť na cieľ a nemuseli sme sa báť, že stratíme orientáciu. Pol hodiny sme stúpali miernym svahom a cesta bola pomerne dobrá, ale potom sme sa priblížili k hrebeňu a svah začal stúpať. Našťastie v koryte boli veľké balvany, dalo sa ísť ako po schodoch.

Boli sme na ceste už dve hodiny, museli sme prejsť aspoň osem kilometrov a až teraz sme boli v teréne horskom. A začalo poriadne stúpanie. Začal som pociťovať únavu. Spravili sme si preto krátku prestávku na posilnenie. Ani som si neskladal batoh z chrbta a len som stál a naberal dych. Započúval som sa do ticha a na moje prekvapenie bolo počuť zvuk čľapkajúcej vody. To nám dodalo sily a pustili sme sa za zvukom. Museli sme vystúpiť ešte pár metrov a pod nohami sa nám medzi kameňmi objavil pramienok vody. potok tu už nebol celkom vyschnutý, dokonca sme objavili malé jazierko, do ktorého zo svahu stekala voda a vytvárala tak malý vodopádik. Po krátkom oddychu sme sa pustili na cestu. Mirek Tomala a Peťko Faragula mali zjavne viac síl ako ja, preto boli stále pár metrov predo mnou. Ja som sa štveral zo všetkých síl za nimi, ale nestačil som im. Ako zámienky na oddych som natáčal zábery kamerou. A bolo čo točiť, divoká krása krajiny bola jedinečná. Mirek robil zábery na svoj fotoaparát, stojac pár metrov nado mnou. Od jazierka začal poriadny výstup. Hore, hore, stále hore, opäť štvornožky na páliacom Slnku. Tak zdrvujúci výstup som ešte v živote nezažil. Keď som ich z posledných síl dobehol pod previsom celkom pod hrebeňom, bol som hotový.

Náš cieľ bol na dohľad ale pre mňa nedostupný. Chodník, pretože ten tu ako všade inde bol, viedol po ostrom previse širokom asi meter, kľukatil sa medzi skaly, obchádzal pichľavé kaktusy a strácal sa kdesi nad mojou hlavou v nebi.. Ľavý svah viedol ostro dole a stačil jeden chybný krok a už som sa mohol viesť. A moje nohy hovorili jednoznačne, že by ten chybný krok mohli urobiť. A na to som veru nemal najmenšiu chuť. Výstup na vrchol som proste musel vzdať. Nechal som chalanov, nech pokračujú v ceste hore a ja som im sľúbil, že ich pritom natočím. Ale ja tu zostanem.

Dohodli sme sa, že sa stretneme na opačnom konci hrebeňa. Ak oni pôjdu po ňom a pretraverzujem svah doprava, mohli by sme sa za hodinu stretnúť pri bráne v múre, ktorý sme rozpoznali na obzore. Lebo ako všade v Indii aj ty na najneprístupnejších miestach stojí múr alebo kostol. Nechceli sme sa vracať naspäť tou istou cestou, lebo sme mali dojem, že sme trochu viac na sever, ako sme predpokladali. Miesto stretnutia bolo na juh, teda domov by bolo odtiaľ bližšie, ak sa pustíme údolím za kopcom , okolo ktorého tiekol potok sem hore.

Ešte chvíľu som oddychoval a pritom snímal chalanov ako vystupujú na kopec nado mnou. Potom zmizli za ohybom. Ale po desiatich minútach sa opäť objavili na najvyššom bode a mávali klobúkmi na znamenie, že dosiahli vrchol. Ja som sa zatiaľ cítil dosť oddýchnutý, aby som mohol začať traverz svahom. Musel som z plošiny zostúpiť pár metrov dole a až som našiel vhodné miesto na prechod, pustil som sa do boja s prírodou. Lebo svah bol na tomto mieste pomerne husto zarastený travinami a kaktusmi. Postupoval som viac menej po vrstevnici, len som sem tam obchádzal kroviny, ktoré mi v priamom postupe bránili. Až po štvrť hodine som narazil na jeden chodník, ktorý viedol približne tým smerom, ktorý mi vyhovoval. Chôdza bola jednoduchšia a preto som napredoval rýchlejšie. Ale napriek tomu mi trvalo pol hodinu, než som dorazil na určené miesto. Múr, ktorý stál na hrebeni bol vysoký skoro tri metre a pôsobil dojmom, že je to skôr pevnostný múr ako plot. Jednotlivé kvádre boli pekne opracované a len zub času poškodil dokonalosť osadenia.  Stavitelia si dali na tejto stavbe záležať, ale dlho ju už nik neudržoval. Až neskoršie som sa dozvedel, že hradba bola hranicou medzi dvomi dosť nepriateľsky naladenými štátmi, Marvarom a Udaipúrom.

Usadil som sa do tieňa stromu a začal sa posilňovať. Skonzumoval som zvyšné keksy a doprial som si aj trochu vody. Tou som musel šetriť, veď ma čakala ešte cesta späť a pol fľaše už bolo prázdnej. Preč bol príjemný chlad tekutiny. Od vzduchu sa poriadne zohriala a mal som pocit, že pijem čaj. Našťastie som sedel vo výške nad tisíc metrov, teda podmienky tu boli vcelku prijateľné a hoci slnko bolo už nad hlavou, krajina nebola taká rozpálená, ako dole na planine. Dokonca v tieni bolo celkom prijemne, tak som sa pokúsil si trochu aj zdriemnuť, lebo chalani stále neprichádzali, ba som ich ani nevidel. A výhľad som mal dobrý až na vrchol hory, na ktorú liezli. Ale nik tam nebol. Len kdesi dole podo mnou pár detí páslo kozy. Obdivoval som ich zručnosť a kondíciu, lebo behali po skalách zároveň s kozami a nevadila im ani horúčava ani výška. Prešli po pahorku smerom k potoku odkiaľ sme prišli a zmizli. Opäť som tu bol sám. Až po pol hodine som začul hlasy. Obaja moji spolucestovatelia sa objavili v bráne, ktorú som videl dvesto metrov severnejšie, ale nechcelo sa mi k nej ísť, aby som si ju prezrel. Ako mi povedali, na vrchole prešli na druhú stranu múru a nijako sa skôr nemohli dostať na moju stranu. To vysvetlilo, prečo som ich nemohol vidieť.

Dali si obed, trochu oddýchli a potom sme vyrazili na spiatočnú cestu. Zostupovali sme po chodníku, ktorým prišli tie decká. Teda sa rozumne dalo predpokladať, že sú schodné. Na plošine sa zostupovalo pomerne pohodlne, takých desať minút to bola lahoda. Potom sme sa dostali na okraj a začal padák. Chodník začal kľukatiť a klesal strmými serpentínami. Rozhliadal som sa, kam vedie a zdalo sa mi , že mizne za ohybom kopca. Mal som trochu obavu, či sa nevracia naspäť k potoku, ale skutočnosť bola omnoho horšia. Keď sme dorazili na okraj ohybu, zostal som zmeravený stáť. Pod nohami som mal takmer kolmú stenu, chodník tvorili ledva viditeľné ryhy, ktoré sa strácali v hlbine podo mnou. No na návrat som už nemal sily. Ak sa tadiaľto dostali tie deti hore, hádam zleziem aj ja dole. Utiahol som popruhy na ruksaku, do ktorého som vložil kameru, zahodil som palicu do priepasti a začal som sa spúšťať dole. Pritlačený bokom o skalu som starostlivo skúmal terén pod sebou a hľadal vhodné miesto na položenie nôh. Spomenul som si na zásadu skalolezectva, že je nevyhnutné mať tri pevné oporné body a veľmi starostlivo som ju dodržiaval. Chvíľku som sa posúval doprava, potom doľava, ale stále som išiel dole. Nohy sa mi triasli únavou ale i strachom, pohľad dole nevzbudzoval nijaké nádeje. Bol som v polovici steny, dole bola plošinka tak šesť metrov široká a potom sa terén opäť strácal za terénnym ohybom. Klesanie tam zjavne pokračovalo. S vypätím posledných síl som zliezol stenu a dostal sa k Mirkovi a Peťkovi. Bol som pod padákom a pohľad na pravo mi obnovil rezervoár síl  Bol tam normálny chrbát, posiaty niekoľkými chodníkmi, ktorú sa pomerne mierne skláňal do údolia. Iba na ľavej strane priepasť pokračovala. Ale bola tu možnosť ako kráčať dole. Vytiahol som kameru a nasnímal tú nemožnú stenu, po ktorej som liezol  a riskoval svoj život. Strach ma pomaly opúšťal a nastupovala hrdosť nad dosiahnutým výsledkom. Prekonal som svoje možnosti.

Po pár minútach oddychu som bol schopný pokračovať v ceste, bolo mi fajn a ani nohy ma už tak neboleli. V príjemnom prechádzkovom tempe sme zliezli dole do doliny. Našli sme cestu idúcu našim smerom. Ešte, že z tohto miesta bolo vidieť vežu nad Abu, tak sme si ho mohli ľahko určiť. Inak orientácia v krajine bola nemožná, kopce i údolia sa podobali jedno na druhé, nebolo medzi nimi rozdielu. Ale aj slnko udávalo smer. Museli sme ísť na západ, teda slnko muselo byť vľavo pred nami. Vedeli sme, že musíme prejsť toto údolie, potom zdolať jeden väčší hrebeň, potom menší pri priehrade a musíme byť doma. Vyrazili sme na cestu. Opäť sa ukázalo, že obaja majú viac síl ako ja a po chvíli som ich stratil. Začal druhý boj so samým sebou. Krajina bola otvorená, teplota poriadne nad 40 v tieni a ja som mal iba trochu vody vo fľaške a plátenný klobúk na hlave. Vedel som, že proste len musím ísť dopredu. Sklonil som hlavu a sústredil sa na nohy. ľavá, pravá, ľavá, pravá… Držal som sa chodníka a oči som zdvihol iba vtedy, keď som došiel na odbočku a potreboval som sa rozhodnúť pre správny smer. ľavá, pravá, ľavá, pravá…

Dal som si dúšok vody, ale tá bola už taká teplá, že som ju musel podrať v ústach , aby som ju ochladil a neobaril si hrdlo. Bolo to veľmi zvláštne, chladiť si vodu pred napitím vo vlastných ústach. Kto nezažil, neuverí, ale bolo to tak.

Kráčal som držiac sa chodníka, keď som začul brechot psa. Asi sa blížim k tej farme, pomyslel som si, hoci som mal byť tak dva kilometre južnejšie. Ale kto vie, kade viedli tie chodníky. Brechot silnel každým krokom a keď sa mi zdal podozrivo blízko zdvihol som oči a rozhliadol sa okolo seba. A stál som v raji. To čo som uvidel ma tak prekvapilo, že som ani nevytiahol kameru a nenatočil si to. Dodnes to ľutujem, lebo záber by to bol fantastický. Stál som uprostred akejsi osady, bolo tam zo päť domov a pred každým stálo zopár domorodých žien, zväčša mladých. A všetky boli do pol pása nahé. Na sebe mali len hnedé sukne. Muži sedeli alebo ležali v tieni pod stromami a nedbanlivo sa na mňa pozerali. Predo mnou vari štyri metre stála skupinka dievčat od desiatich po dvadsať rokov, ich prsia predstavovali celé štádium vývoja od dieťaťa po mladú ženu. Stáli tam s smelo pozerali na mňa, až som sa ja cítil neprimerane oblečený. Hlavou mi prebehla aj myšlienka na kameru, ale nevedel som, aká by bola reakcia mužov, tak som ju hneď pustil. Stál som uprostred domorodého kmeňa a cítil som sa veľmi trápne. Zopäl som preto ruky pred sebou a zamrmlal posvätný domorodý pozdrav, ktorému som dúfal, že porozumejú:

”Ram- ram!”

Pokúsil som sa o úsmev a snažil som sa vyzerať neškodne a pomaly som prešiel cez osadu so sklonenou hlavou , ako som prišiel. Pes štekal ďalej, ale nik sa za mnou nepohol a dostal som sa z osady preč.

Chalanov som dobehol na ďalšej križovatke, kde na mňa čakali pod vysušeným stromom. Mali už o mňa strach, lebo ma nevideli ísť za sebou. Ja som dokonca prišiel aj z inej strany, než ma čakali. Stalo sa to asi tak, že niekde som odbočil na iný chodník než oni. Boli tu skôr, ale osadu ani ženy nevideli. Kus cesty sme potom išli spolu, ale keď bolo Abu na dopočutie a repeater na dohľad, vyrazili znovu dopredu. Kázal som im nakúpiť pivo a malinovky a dať to všetko chladiť, lebo som cítil, že slnko a horúci vzduch zo mňa vytiahli posledné zásoby vody.

Do domu som dorazil pred piatou. Moja prvá cesta viedla do chladničky, vypil som na dúšok liter vody, potom skonzumoval polovicu melónu, hoci ešte nebol celkom vychladený a to všetko som dorazil pivom. Až potom som bol schopný sa ísť postaviť pod sprchu a zmyť zo seba prach z cesty. Tešil som sa na poriadny spánok, ale ani ten mi nebol dopriaty. Zobudila ma skupina projektantov, ktorí chceli , aby sme ich ubytovali. Vysvetlili sme im cestu na hotel a až potom som mohol spať až do rána.

 

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Indické denníky 176

30.06.2018

6. Striedavo na Vasante a na office, nuda, preberám balíčky a lístky. Sedíme pri TV. Včerajšok sme strávili viac menej na izbe, je tu pomerne veselo, odchádza na dovolenku alebo domov viacero viac »

Indické denníky 175

29.06.2018

24.6. Je tu nuda. Chodíme po meste a pozeráme pamiatky, Prezidentský palác, cestu Radžov, Miro točí na kameru. Stretli sme aj prezidenta, mimoriadne opatrenia. Letenku mám na stredu, aspoň budem viac »

Vietor, veternik, energia

Ekologickú energiu vie Nemecku zabezpečiť 2,5 percenta rozlohy krajiny

16.10.2018 19:28

Na úplné zabezpečenie Nemecka elektrickou energiou z ekologických zdrojov bude treba 2,5 % plochy krajiny.

Nikol Pašinjan

Arménsky premiér rezignoval, krajinu čakajú parlamentné voľby

16.10.2018 19:25

Terajšia zostava parlamentu podľa premiéra Pašinjana nezodpovedá vôli národa. Voľby by sa malo konať v decembri.

Richard Raši

Raši dostane viac právomocí, pribudne mu oblasť regionálneho rozvoja

16.10.2018 18:55

Počíta s tým novela zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorú schválil parlament.

Popadané stromy sú neodmysliteľnou súčasťou luhov. Nad hladinou poskytujú dobré stanovište pre vodné vtáctvo, pod hladinou zas vytvárajú úkryty pre ryby.
barat, Barát, dunaj, danube parks 2.0,

Parlament schválili Lex Žitný ostrov

16.10.2018 18:38

V chránených vodohospodárskych oblastiach bude zakázané napr. používať nebezpečné postreky, ťažiť nerasty či stavať budovy.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 131897x
Priemerná čítanosť článkov: 628x

Autor blogu

Kategórie