Založ si blog

Indické denníky 149

15.4. Ráno vyrážame do Udaipúru. Zraz na križovatke sa nevydaril, ukázal som im všetko, čo som poznal. Stretli sme Palatinusa i Tomalu. Cesta späť otrasná, museli sme sa vliecť. Večera s chalanmi, ale zostali sme triezvi.

 

Ráno sa budím veľmi oddýchnutý a čerstvý. Aj keď som spal na novej posteli a v novom prostredí, nemal som žiadne problémy. Zobudili sme sa skoro, lebo máme naplánovaný výlet do Udaipúru. Berieme Mirovu mahindru a zastavujeme sa na starom dome po Mirovho skladníka, ktorý chce ísť s nami. Podľa dohovoru má ísť ešte jedno auto z línie a druhé z Abu. Máme sa stretnúť na križovatke . Ale nik sa k nám nepripojil tak ideme z Falny sami. Mám so sebou kameru s čerstvo nabitou batériou, niečo pribudne do mojej filmotéky.

Sedím na svojom mieste za navigátorom, ktorého robí Miro a ideme cestou do Palanpúru, vybiehame na náhornú plošinu. Tu je pochopiteľne o poznanie chladnejšie a dookola sledujeme usilovnú činnosť na poliach, obilie dozrieva a treba ho zberať. Krajina je bez riek, preto v nás vzbudil záujem problém zavlažovania. Vidíme dosť políčok, ktoré by mohli byť ryžovými, lebo sú rozdelené hlinenými stienkami na malé obdĺžniky. Teraz sú síce suché, ale je vidieť , že miestami sa v zavlažovacích kanáloch zaleskne voda.  Zdroj objavujeme po chvíli. Sem tam sa na poli ukáže prečerpávacia studňa. Keďže máme čas, zastavujeme pri jednej. Už som nejaké podobné videl aj v okolí Abu, ale tu sme objavili aj jednu celkom novú. Pohon síce zabezpečoval dobytok, ako aj inde, ale klasické hlinené džbány boli nahradené kovovými nádobami.

Byvol zapriahnutý do jarma otáča vodorovné koleso, ktoré ozubeným hriadeľom prenáša hybnú silu na druhé, ale zvislé koleso. Toto poháňa nekonečný pás reťaze, technicky povedané, korčekové rýpadlo, ktoré z ob-rovskej hĺbky naberá vodu. Priblížil som sa k otvoru studne tak blízko, ako som sa najviac odvážil a pokúsil sa nasnímať dno studne, ale nedovidel som tam ani ja ani objektív kamery. Reťaz nádob mizla kdesi v hĺbke, aby sa na druhej strane objavila plná vody. Kruhová studňa má v priemere viac ako tri metre a zdá sa nekonečná. Keď kýble vystúpia na horné hnacie koleso prevrátia sa dole hlavou a voda natečie do odberného žľabu a je odvádzaná na políčka. Pohonič byvola sa len nahlúplo usmieva a zviera kráča monotónnym krokom. Obidvaja toho majú plné zuby a zrejme robia túto činnosť celé dni od rána do večera a zjavne ju budú robiť oni alebo niekto iný pokým bude svet svetom. Veï koniec koncov tu pracujú už od jeho stvorenia, alebo že by to bola vedľajšia studňa, s rozbitými džbánmi nachádzajúca sa na dohľad od tejto?

Pokúsil som sa urobiť aj celkový záber okolia, ale nemohol som ho dokončiť. Zrazu sa mi v hľadáčiku objavila uškerená detská tvár. Stihol som povedať len kuk! a zastavil som nahrávanie. Zastali sme v šírom poli, nezbadal som žiadnu dedinu okolo, jediný žijúci tvor bo ten byvol, ktorý krútil kolesom (jeho pohoniča sme v tieni stromov nevideli)            a zrazu som bol obkľúčený hlúčikom vari dvadsiatich detí. A to sme tam neboli ešte ani päť minút. Neviem, kde sa vzali. Ale boli tu a vycierali sa mi do kamery. Už som si odvykol od dotierania domorodcov, a Abu nebolo veľa žobrákov, preto mi ten chumeľ pýtajúci si bakšiš pripadal dosť nepríjemný. Odišiel som radšej do auta, kde im náš spolucestujúci cez okno vyhodil zopár kovových mincí. Nastalo strkanie a zápasenie o korisť, čo sme využili na urýchlený odchod. Zopár najstarších chlapcov sa za autom rozbehlo, ale nestačili  mu.

Druhú zastávku sme si urobili až na križovatke, kde sme sa mali stretnúť s autom z Abu, ktorým mal prísť Mirek Tomala. Mali tam byť o desiatej, ale čakali sme ich márne, neprišli. Čakanie sme využili na občerstvenie v bufetíku, kde sme si dali čaj a malinovku. Ja som natočil opäť niekoľko záberov, tento krát na supov krúžiacich na oblohe nad nami. Nevyhnutnú spoločnosť mi tvoril párik detí, ktorí čosi vedeli anglicky. Vyslovili počudovanie nad tým, že si týchto vtákov všímam, lebo  sú : ”not gut”. Vyrozumel som, že prinášajú smrť. Zameral som svoju pozornosť teda iným smerom. Odkiaľsi z diaľky bolo počuť neustále klopkanie. Cesta z jednej strany obchádzala akýsi kopec a odtiaľ tie zvuky išli. Rozhodol som sa, že tie zvuky treba preskúmať. Keďže partia z Abu nedorazila v stanovenom termíne, pohli sme sa ďalej. Keď sme dorazili k spomínanému kopcu, požiadal som o krátku zastávku. Vystúpil som z auta a priložil kameru k očiam a použil ju ako ďalekohľad.  Takmer okamžite som našiel zdroj hluku. Stena kopca bola vlastne malý kameňolom. Domorodci povyliezaní na skale búšili do nej kladivami a získavali kamenné dosky. Nebola to ľahká robota, museli sa vyštverať dosť vysoko po strmej skale a potom ručne zarážať kliny a sochory.  Skala bola síce bridličnatého pôvodu, teda sa pomerne dobre štiepala po ploche, ale priečne záseky sa tepali ťažko. Dosky potom na lanách spúšťali do údolia a spracovávali ďalej na výrobky.

Pustili sme sa opäť na cestu. Do Udaipúru sme prišli za hodinu. Teraz som ukazoval cestu ja. Prešli sme okolo mne už známeho hotela, natočil som aj zábery obrovskej križovatky s fontánou a prvú zastávku sme si urobili v paláci rání. Tak ako pred rokom s Mrázom. Aj tento krát tu bolo plno ľudí, ale v rozsiahlych záhradách sa stratili a opäť som mohol vychutnávať prekrásnu farebnosť a ticho, ktoré tu neustále vládne. Natáčam kvety, stromy, dokonca aj dúhu, ktorá sa vytvára pri bazéne s vodotryskom. Obchádzame palác dookola. Žiaľ lavička rání, kde sme sa pred rokom odfotili s o Štefkou, je zatarasená tŕňovými haluzami, nedá sa k nej ísť, zato Mira chytá bláznivý nápad a chce sa nechať odfotiť na slonovi. Teda na jeho soche, stoja tu štyri a z chobotov im striedka voda. Hore sa dostal pomerne dobre, ale problém mal pri zosadaní. Dlho sa nevie rozhodnúť, kam sa oprie nohami, až sa mi zdá, že spadne do nádrže, ale po chvíli sa mu podarí zaujať správnu polohu a zlezie bez ujmy a ja končím bez veselého záberu.

Keď obídeme celý objekt napadne nášho spolucestujúceho, že by sa rád vyfotil v domorodom oblečení. Je tu taká možnosť, skoro ako všade, za príslušný obnos dostanete šaty a urobia aj fotku. Niečo podobné sme už zažili aj na vrchole Mt. Abu, kde sa do maharadžovského oblečenia dali naši šoféri.  Ale bieleho som takto ešte nevidel. Stálo ho to asi 50 rupií, ale bolo zaujímavé sledovať hlavne viazanie turbanu. Ten sa robí vlastne zo šatky, či šálu dlhého niekoľko metrov, ktorý zručné ruky Inda omotávali okolo hlavy. Raz ponad ľavé, potom ponad pravé ucho, kríženie uprostred čela, sem tam to posunie, ponapráva a koniec zasunie pod omakanú látku,  nechá ho štramácky visieť cez rameno, ešte potlačí celé dielo mierne na pravú stranu, čim celé dostane švihácky výraz . Potom belasý kaftan, hodvábne nohavice a kožené sandály a dielo je hotové. Môžeme fotiť. Najviac sklamaný je oficiálny fotograf, ktorý prišiel o kšeft, lebo máme vlastné aparáty a kameru a jeho služby odmietame. Skoumal zaujíma vznešenú pózu, dáva si ruku v bok, už mu chýba len šabľa. A tú naši šoféri na Abu do ruky dostali. Len neviem, či dostali aj fotky, vlastne na toto som sa Džosa nikdy nespýtal, takže dodnes neviem, ako to dopadlo. Potom sa presúvame k ja-zeru. Nejdeme na kopec k pamätníku miestneho hrdinu, ale dávame prednosť ostrovnému sídlu. Dnes funduje preprava, preto si kupujeme lístky a ideme radšej tam. Tu som posledne nebol. Kyvadlovú dopravu zabezpečujú malé motorové lode, kde je priestor pre cestujúcich chránený pestrou celtou na stĺpikoch, inak sa sedí na laviciach ako na pramici, Len tie väčšie trochu vzdialene pripomínajú ozajstné lode, kde sú lavice dookola pri zábradlí a kormidelník má búdku na prove, aby dobre videl. Takou väčšou ideme na ostrov, veselo je pri nasadaní, pretože sa sem hrnú rodiny s deťmi vedené dôstojnými matrónami, ktoré rozkolíšu celú loď, len tak-tak, že pri nastupovaní nik nespadol do vody. Zato za k nám dostala aj krásna tínejžerka, ktorá sa mi veselo díva do objektívu. Voda v jazere je teplá a špinavá a za desať minút pristávame pri móle.  Poprechádzame sa po ostrove, chceli sme sa tu pôvodne aj najesť, ale jedna reštaurácia ešte nefunguje, väčšina turistov si nesie stravu so sebou, hľadáme záchod, ale ani v tejto oblasti neuspejeme, ale inak tu je naozaj veľmi pekne a až na smrad aj príjemne. Naspäť ideme tým menším člnom a nechávam sa osviežiť vodou z jazera.

Treťou zastávkou je mestský palác. Zaparkujeme na parkovisku a tu konečne vidíme naše auto, a to dokonca nie jedno. Až teraz sme sa stretli s Mirkom Tomalom a na druhom aute sú chalanmi z Falny. Obsadenie tohto druhého auta je trochu prekvapujúce, doviezli so sebou domorodé dievčatá. Zoznámili sa s nejakou miestnou rodinou a dcéry zobrali potajomky na výlet. Dúfam, že to nepraskne, lebo rodičia sú vraj moslimovia a bol by to poriadny prešvih. Mohlo by to skončiť svadbou alebo aj zabitím. Dodnes sa našťastie nestalo nič z toho. Chalani idú na prehliadku objektu, ja zostávam vonku, lebo k kamerou sa dovnútra aj tak nedostanem. Natáčam zvonku, prechádzam nádvoriami. A aj to stojí za to. Našiel som klietku, v ktorej bol uväznený Baghíra, čierny leopard z Knihy džunglí, takmer sa dostávam do súkromnej časti paláce, ale bdelý strážca ma jemne zastaví, zato si môžem natočiť roj divých včiel, ktoré vo veľkom strapci visia v oblúku vstupnej brány.

V dohodnutom čase sa stretávame v reštaurácii a dávame si domorodý obed. Aj tu majú paradajkovú polievku a diš masala. Dávame si aj kávu. Na jedlo musíme dlho čakať, hostí je veľa a neporiadok za nimi zostáva ešte väčší. Ale najedli sme sa dobre. Rozlúčime sa s chalanmi a ideme ešte dole do mesta na nákupy, Miro ich má veľmi rád. Zastavujeme na malom námestí a prechádzame obchody. Nechám sa nahovoriť aj ja a kupujem dva ručne maľované nástenné obrazy.

Okolo štvrtej vyrážame naspäť, ale netrafíme na tú správnu a musíme sa dlho vliecť po akejsi bočnej ceste, kde môžme ísť maximálne 50 . Až na náhornej planine sa dostávame opäť na hlavnú cestu a dobiehame stratený čas. Natáčam aj krkolomnú cestu serpentínami a elefantí most. Na večer sme doma. Nechávame sa pozvať do starého domu na posedenie, ale pije sa veľmi striedmo a na izbu domov sa dostávame peši a celkom v poriadku.

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Indické denníky 176

30.06.2018

6. Striedavo na Vasante a na office, nuda, preberám balíčky a lístky. Sedíme pri TV. Včerajšok sme strávili viac menej na izbe, je tu pomerne veselo, odchádza na dovolenku alebo domov viacero viac »

Indické denníky 175

29.06.2018

24.6. Je tu nuda. Chodíme po meste a pozeráme pamiatky, Prezidentský palác, cestu Radžov, Miro točí na kameru. Stretli sme aj prezidenta, mimoriadne opatrenia. Letenku mám na stredu, aspoň budem viac »

Mostná skruža na diaľnici D4

VIDEO: Rodí sa šiesty most cez Dunaj. Pozrite si akú má masívnu kostru

16.12.2018 06:00

Pri Bratislave sa pri výstavbe šiesteho mostu cez Dunaj dali do pohybu 2 400 kíl vážiace oceľové konštrukcie. Tie sú svetovým unikátom.

Taliansko Janov most zrútenie

Nový most v Janove by mal byť postavený do roka

15.12.2018 21:58

Náklady na demoláciu zrúteného Morandiho mosta a očistenie miesta sa odhadujú na 19 miliónov eur.

pieštany, pochod čertov, maska, krampus

V Piešťanoch sa uskutočnil druhý ročník pochodu čertov

15.12.2018 21:10

Ide o jediný pochod čertov na slovenskom území.

Žilina, diaľnica

Štát bude mať za čo stavať, na dopravu získal z eurofondov takmer miliardu

15.12.2018 21:00

NDS zazmluvnila v roku 2018 z eurofondov z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra projekty v sume 936,9 milióna eur.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 140291x
Priemerná čítanosť článkov: 668x

Autor blogu

Kategórie