Založ si blog

Indické denníky 144

              1.4. Je prvého, asi sa ľudia bláznia. Je malý štrajk, Friedl sa presťahoval na hotel. Dorazil Benda, začal sa betónovať strop. O pol štvrtej odchádzam do Kótu. Betónovalo sa vraj do noci, Faragula nechcel potiahnuť. U Mira sme opäť sedeli do noci.

 

Dnes je prvého apríla. Neviem, či aj tu tento deň považujú za sviatok bláznov, ale na stavbe to tak vyzerá. Od rána sa ľudia iba pofľakujú, pobehujú hore dole, ale žiadna riadna robota sa nerobí. A to máme na dnes naplánovanú betonáž stropu. A naviac je sobota.  Zatiaľ to však vyzerá na malý štrajk. Nemám sa chuť veľmi angažovať, veď ono to už nejako pôjde. A mám predsa schopného zástupcu.

Prvý pohyb nastal doobeda, keď sa Petrov spolubývajúci odsťahoval na hotel. Šéf montér dal prednosť samostatnej izbe, hoci musel dochádzať na stavbu z väčšej vzdialenosti. No vlastne ho muselo voziť auto. Potom sa na stanici zastavil Benda. Keďže s pumpami sa nedialo nič mimoriadneho, ani jeho návšteva ma nevyviedla z miery.

Poobede sa práce konečne rozbehli. Na stavbe bolo dosť ľudí i techniky na to, aby sa mohla rozbehnúť betonáž. Bolo mojou morálnou povinnosťou zostať tu počas celej práce, ale ako som už spomenul, na kontrolu sme teraz boli dvaja. Peter sa k zodpovednosti hlásil, bol tiež na funkcii výkonného inžiniera, hoci len cez montáž technológie. Ale aj ako riaditeľ výstavby mal skúsenosti z Beawaru, kam nastúpil po mne, mohol som ho tu teda nechať. Veď k vedeniu PTP mal jednoznačne bližší vzťah ako ja, tak nech si to odrobí. Preto som na stanici zostal iba do tretej a potom som odišiel domov sa pobaliť. Formálne som si to namieril do Kótu, kde som vypomáhal ako stavbár. Normálne som tam však podľa dohovoru s Mirom mal stráviť víkend. Prezrel som si stanicu a potom išli  do Falny. Tam sa k večeru zišla obvyklá spoločnosť:  Sikela, Vacek, Bezák. Sedeli sme v obývačke, rozprávali zážitky z natáčania a popíjali. Keď som toho mal dosť, išiel som spať.

 

              2.4. Po raňajkách sme išli do Ranakpúru a hrali sa na turistov, skoro sme nabalili dve kočky, Poobede do Abu. Mirko bol v Udaipúre, prišiel až večer. V noci hluk, susedia bubnujú až do polnoci.

 

Ráno som sa zobudil výborne vyspatý a oddýchnutý. Reflex proti prebratiu stále funguje a nemávam žiadne problémy so vstávaním, ako niektorí kolegovia. Na dnes máme naplánovaný výlet do neďalekého náboženského centra do Ranakpúru. Okolo komplexu chrámov som už niekoľkokrát prechádzal pri ceste z Udaipúru, ale nikdy som tam ešte nebol. Berieme môjho šoféra a Mirove auto a veštci traja sa vydávame na výlet.

Z Falny ideme cestou na Kót, prejdeme však povedľa stanice a púšťame sa smerom na Sádri. V meste nezastavujeme a pokračujeme do hôr. Cesta sa kľukatí povedľa rieky, niekoľkokrát ju križuje. Vody je však v nej málo a nehrozia žiadne problémy. Chrámový komplex je po ľavej strane, pred ním je vybudované veľké parkovisko. Na moje prekvapenie stojí pred hlavným objektom ešte jeden menší. Stojí samostatne trochu bokom, naplánujeme si jeho prezretie na neskorší čas. Auto s Džosom nechávame na parkovisku a kupujeme si vstupenky. Vlastne platíme poplatky za fotografovanie. Ja zaplatím za kameru. Našťastie je to iba stovka, ale mám možnosť sa dostať dovnútra jedného z najznámejších chrámov a natáčať si zábery. Do mnohých ma nepustili vôbec o kamere ani nehovoriac.

Ako väčšina, aj tento je obohnaný vysokým múrom, ktorý je ale zdobený množstvom reliéfnych výjavov a ornamentov. K hlavnej bráne vedie niekoľko schodíkov, na ktorých musíme nechať svoju obuv. Už dávno nemám strach, že by sa mi topánky stratili. Našťastie je teplo a studený kameň podlahy len príjemne chladí.

Vchádzame do komplexu. Strážca nás upozorňuje na zákaz fotografovania posvätných sôch Krišnu, ale ako správni turisti tento zákaz porušujeme. Netrúfam si natočiť priame zábery v hlavnej svätyni, ale túto beriem zboku, spolu s návštevníkmi, ktorí sa pred ňou modlia. Počuť spev a zvuk zvoncov. Ale posvätných sôch je tu neúrekom aj v bočných chodbách, kde nie sú žiadni návštevníci ani stráže, tak sa sochy predsa len dostanú do záberu. Ale hlavne sa venujem architektúre. Je úchvatná. Vnútro svätyne tvorí niekoľko chrámov, priestor medzi nimi je vyplnený stĺpmi a nádvoriami. Na jednom mieste rastie pôvodný strom, ktorý vyhnal korunu cez strechu nad stavbu. Chrámy sú zväčša pagodovitého typu a ak máte šťastie a pár drobných môžte sa dostať až hore. Ja som mal to prvé. Náhodou som stretol skupinku anglicky hovoriacich turistov, bielych, ktorí sa zjednávali so žlto odetým mníchom, aby im takýto chrám ukázal. Iniciatíva vlastne vyšla od starca, pre ktorého asi prehliadky stavby tvorili základ obživy. Zväčša títo obyvatelia žijú z almužien, ktoré si od turistov vypýtajú.

Austrálčania, či čo to vlastne boli, s cenou súhlasili a starec kráča pred nami. A ja som sa ku skupinke proste pripojil.. Odomkol starobylý visiaci zámok a viedol nás strmými schodíkmi na najvyšší balkón pagody. Vnútrajšok stavby bol prakticky rovnaký, ako všetky ostatné, ktoré som videl, teda tiesnený a malý. Miestami sa preliezalo veľmi ťažko. Na každej medzi podeste ste hľadeli do polo drahokamových očí boha Krišnu. Konečne sme vyliezli na samý vrchol. Ten pohľad stál za to. Množstvo červenkastých kamenných kopulí obkľučovalo našu vežu, ktorá bola asi najvyšším miestom. Na múroch a strechách okolo bolo zo skaly vytesaných množstvo slonov, za múrom komplexu len vysušené stromy a vyprahnutá krajina. Vo vz

duchu bolo počuť drobné cinkanie. To sa vietor pohrával so zvončekmi na stuhách zavesenými na hrotoch striech. Zvuk vyludzovali náhodnými údermi o seba. Na terase chrámu predo mnou sedeli Peter s Mirom.

Musel som sa na balkóniku vystriedať s ďalšími turistami, lebo sa naň zmestili najviac dvaja. Zišiel som teda dole a venoval sa prehliadke chrámu. Natočil som oboch pri slonoch z mramoru, prešli sme bočnými chodbami a bavili sa o spôsobe výstavby takéhoto objektu.

Po dvoch hodinách nás to prestalo baviť a išli sme von. Peter nás už pobádal, pretože ten osamote stojaci chrám je vraj venovaný Kámasútre. Aj tento bol obohnaný múrom, ale svätyňa tu stála iba jedna. Vnútri stál opäť starý žobravý mních, ktorému sme dali desať rupií za prehliadku a išli sme okolo stavby. Naozaj reliéfne výjavy mali erotický nádych. A ako na všetkých podobných miestach, tam, kde to bolo najdráždivejšie, boli sochy najošúchanejšie a najobratejšie. Zrejme stovky, ba možno tisíce návštevníkov sa museli vlastnými rukami dotknúť kamenných genitálií  sôch. Ale takýchto výjavov tam bolo iba niekoľko. Omnoho lepším dojmom pôsobili dve domorodky, ktoré som si všimol už v hlavnom chráme. Ale tam v ich blízkosti boli aj dvaja mladíci a tak sme im nevenovali žiadnu mimoriadnu pozornosť. Nemali sme sa chuť dostať do problémov s nejakými náboženskými fanatikmi. Teraz tu stáli obidve samé na schodoch pri dverách a milo sa na nás usmievali. Boli mladé, vzhľadné, oblečené v sárí a na očiach mali tmavé slnečné okuliare. Pozdravili nás zloženými rukami a mal som dojem, že by boli rady nadviazali kontakt, ale spoza rohu sa objavila dvojica mladíkov, tak sme to radšej nechceli riskovať.

Vyšli sme z chrámu a nasadli do auta. Dali  sme sa odviesť ďalej do hôr až k Elefantiemu mostu. Tu sme auto odstavili na parkovisko a prešli k vyhliadkovej plošine. Aj tento pohľad stál za to. Spod mosta vytekal pomerne silný prúd priezračnej vody, ktorý sa rútil do doliny po strmej takmer zvislej skale hrajúcej všetkými farbami. Voda pri dopade na výstupku sa trieštila a vytvárala dúhu. Pod nami v hĺbke tak dvadsať metrov dopadala do modrého jazierka, z ktorého menším vodopádom padala do druhého a odtiaľ bielymi perejami mizla za ohybom kopca. Voda len tak volala, aby sme sa išli okúpať a keď sme zbadali, že vo svahu je vychodená cestička, ktorou sa môžeme dostať dole, neváhali sme a začali zostup. Miestami sa nám kamenie drobilo pod nohami a išli sme takmer po zadkoch, ale na skale sa dalo zostupovať veľmi pohodlne. Prebrodili sme pruh vody na druhú stranu a po skalných blokoch zliezali k jazierku. To čo zhora vyzeralo fantasticky síce nestratilo na kráse, ale objavili sa aj nedostatky. Žiaľ, tam kde sa v Indii dostanú domorodci, zanechajú všade neporiadok. Aj tu sme našli papiere, rozbité fľaše, či zvyšky výkalov. Chuť na kúpanie nás prešla. Ale aj tak to bol pekný kút krajiny, takmer alpský horský vodopád. Bolo leto na prahu vrcholu, ale vody tu ešte bolo dosť, stekala z hôr nad nami a zrejme sa tu dalo kúpať po celý rok, predsa bola čistejšia, ako v iných riekach.

Vyzliekli sme si košele a namočili aspoň nohy do krištáľovej vody na miestach kde domorodci nenarobili neporiadok. Opaľovali sme sa viac ako pol hodinu, ale potom neradi sme vyšli naspäť k autu. Dali sme sa na cestu naspäť, keď nás Džos zarazil otázkou, prečo sme nechali tak tie dve prostitútky. Vyvalili sme naňho oči, že aké? Vraj tie milé dievčatá v chráme pri Ranakpúre boli z toho najstaršieho remesla a mali vraj o nás evidentný záujem. A tí mládenci neboli ich partneri, ako sme sa mýlne domnievali, ale len potenciálni záujemcovia, ktorí vraj proti nám nemali žiadnu šancu. To sme teda zaváhali. Zastavili pre pred komplexom, ale dievčatá sme nikde nevideli. Prepásol som poslednú možnosť zistiť na vlastnej koži schopnosti domorodiek. A tieto teda stáli za to. Zostali mi iba ich zábery na filme.

Mierme sklamaní sme sa po rovnakej ceste vrátili naspäť do Falny. Pred domom som presadol do vlastného auta a chystal sa vyraziť naspäť do Abu. Miro ma prehováral, aby som zostal ešte jednu noc a domov sa vrátil až ráno, ale odmietol som. Predsa doma je len doma, tam som už bol zvyknutý a spalo sa mi tam najradšej. A trochu ma trápil aj zmysel pre zodpovednosť.  Hoci som sa na podobné výlety vždy veľmi tešil, na konci dňa som býval nervózny, čo sa deje na stanici a rýchlo som sa vracal späť.

Samozrejme sa doma nič mimoriadneho neudialo. Nebol som jediný, kto si urobil dnes výlet. Aj Mirko odišiel do Udaipúru a vrátil sa až večer. A ani s tým spaním to nedopadlo dobre. Niekde sa niečo oslavovalo a rachot bubnov ma rušil dlho do noci. Ale spal som doma.

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Indické denníky 176

30.06.2018

6. Striedavo na Vasante a na office, nuda, preberám balíčky a lístky. Sedíme pri TV. Včerajšok sme strávili viac menej na izbe, je tu pomerne veselo, odchádza na dovolenku alebo domov viacero viac »

Indické denníky 175

29.06.2018

24.6. Je tu nuda. Chodíme po meste a pozeráme pamiatky, Prezidentský palác, cestu Radžov, Miro točí na kameru. Stretli sme aj prezidenta, mimoriadne opatrenia. Letenku mám na stredu, aspoň budem viac »

Mostná skruža na diaľnici D4

VIDEO: Rodí sa šiesty most cez Dunaj. Pozrite si akú má masívnu kostru

16.12.2018 06:00

Pri Bratislave sa pri výstavbe šiesteho mostu cez Dunaj dali do pohybu 2 400 kíl vážiace oceľové konštrukcie. Tie sú svetovým unikátom.

Taliansko Janov most zrútenie

Nový most v Janove by mal byť postavený do roka

15.12.2018 21:58

Náklady na demoláciu zrúteného Morandiho mosta a očistenie miesta sa odhadujú na 19 miliónov eur.

pieštany, pochod čertov, maska, krampus

V Piešťanoch sa uskutočnil druhý ročník pochodu čertov

15.12.2018 21:10

Ide o jediný pochod čertov na slovenskom území.

Žilina, diaľnica

Štát bude mať za čo stavať, na dopravu získal z eurofondov takmer miliardu

15.12.2018 21:00

NDS zazmluvnila v roku 2018 z eurofondov z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra projekty v sume 936,9 milióna eur.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 140265x
Priemerná čítanosť článkov: 668x

Autor blogu

Kategórie