Založ si blog

Indické denníky 105

            7./8. 12. Odchod na letisko, batožinu podávam až do Bratislavy. Prehliadka O.K., lietadlo prázdne, spím na troch sedadlách, ťahá od nôh. Letíme stále v noci, nad Belehradom zatemnenie. Slnko vyšlo až v Zürichu. Lietadlo do Prahy mešká, výmena. V Prahe zima, prefúklo ma. Letenku do Bratislavy si musím ísť kúpiť 118 dolárov. Vrtuľové lietadlo je nabité, batožina leží aj v chodbičke, ale svoju nevidím. V Bratislave je hmla, ale pristávame. Aj kufre. Čaká ma Novák aj mama. Cez kontrolu bez problémov. Cesta je rýchla. 14.30 som tu! Privítanie, šampus, Januščákovci, Marta, Janka atď….

 

Auto som mal objednané na pol jedenástu, pretože aj vodič chcel ísť skoro spať a ja som mal byť v hale hodinu pred odletom, teda o jednej v noci. Došiel načas a Peter mi pomáham ukladať batožinu. Moje dva a Mirov jeden kufor, kabela cez plece rýchlo zapratali priestor za zadnými sedadlami. Na tie som sa uložil ja lebo sa mi  nechcelo vpredu si odtláčať kolená o prístrojovú dosku. Išli sme mini Maruti, teda tým maličkým mikrobusom ako pri príchode do Indie. Pri rozlúčke sa prikmotrilo viacero ubytovaných na hoteli, teda si s každým potriasam ruky, cítim a som z toho rád, že mi niektorí aj závidia. Poznám ten pocit, rovnaký som prežíval, keď Miro odlietal z Džodpúru. Zabuchol som posuvné dvere, auto sa prehuplo cez spomaľovač a zaradilo sa do hustej premávky.

Z Vasantu je cesta na medzinárodné letisko kratšia a preto sme tam boli veľmi rýchlo. Vodič mi pomohol preložiť batožinu na vozík, odmietol som použiť služby zopár nosičov, moja znalosť hindi ich trochu zarazila, ale za tie mesiace som predsa pochytil zopár slov a fráz. Je pred polnocou, ale na letisku je nával, Okolo polnoci odlieta mnoho spojov na rôzne svetové strany. Najviac cestujúcich smeruje na linky do Ruska. Stoja tu celé skupiny priekupníkov a šmelinárov s obrovskými batohmi. Lietadlo do Moskvy odlieta o hodinu skôr ako moje. Kľučkujem pomedzi ľudí a snažím sa dostať rýchlo do odletovej haly, aby som sa zbavil všetkých dotieravcov a žobrákov. Prejdem cez samo otváracie dvere a mám kľud. Síce aj tu je  rušno, ale hala je obrovská a dá sa v nej dobre pohybovať. Pomerne dobré je aj značenie a tak pulty Swissairu nachádzam rýchlo, ale ešte majú zatvorené. Zamestnanci sú síce na svojich miestach, ale neodbavujú. Musím pár minút počkať a ako náhle sa rozsvieti nápis s cieľom Zürich som pri pulte ako prvý. Predkladám pas a letenku. Žiadam o miesto pri okne a dostávam už tradične miestenku 14A, potom sa pýtam na možnosti sedenia v lietadle do Prahy. Mladí Indka mi rovnako potvrdzuje miesto v rovnakom sedadle aj na tento spoj. Skúšam tretiu možnosť a pýtam sa na lietadlo do Bratislavy. Tam síce Swissair nelieta, ale predsa mi bez problémov objednávajú letenku aj miesto v lietadle, ktoré ako prvé odlieta na Slovensko po plánovanom prílete do Prahy. Potom podávam batožinu. Mám lístky na nadváhu, ale zostávajú nevyužité. Moje kufre síce majú viac ako povolených 40 kilo, ale pracovníci na váhe sa na ukazovateľ prakticky vôbec nepozrú, len navlečú na rukoväte kufrov biele pásky s číslom letu a miestom určenia a mne do letenky vlepujú ústrižku z nich, aby som si ich mohol v Bratislave vybrať. Za 15 minút som vybavený a mám do odletu skoro dve hodiny, je iba pred polnocou.

Iba s príručnou batožinou sa vraciam do haly. Zabíjam čas obzeraním obchodov a výkladov. Tu však narazím na starého známeho Viktorina, ktorý tiež ide domov. Je mi dlžný dve pivá ešte z Abu, ale nemá sa na to, aby ma pozval. Ja naňho tiež nemám náladu a preto ho posielam k pultu, vybaviť si letenku. V hale sme sa potom už nestretli. Len dúfam, že nedostane miesto niekde blízko mňa, mám v pláne v lietadle sa trochu vyspať a nie prekecať celú noc. Zaujme ma stánok nejakej indickej banky, táto má stále otvorené a ja mám pri sebe niečo cez 300 rupií, pýtam sa teda úradníka, či by mi nemohol tieto zameniť na doláre. Na moje prekvapenie tak bez váhania a veľkého vypytovania urobil. Podľa mojich doterajších informácií treba pri výmene v banke potvrdenie, že ste peniaze získali v banke výmenou za tvrdú menu. Ale život je trochu o niečom inom. Úradník mi potvrdil, že je schopný a ochotný vymeniť primeranú sumu rupií aj bez takéhoto potvrdenia, samozrejme nesmie ísť o mimoriadne vysokú sumu. A pobočka je otvorená 24 hodín denne.

Inak na letisku pôsobím možno trochu divným dojmom, mám oblečený dlhý kabát a v taške vložený sveter, ale treba si uvedomiť, že je december a doma môže už byť poriadna zima, hoci tu dnes teploty vystúpili na 34 stupňov. Teraz v noci už je podstatne chladnejšie, býva tak 14 – 16 stupňov, čo pre domorodcov predstavuje už poriadnu zimu, údajne už aj niekto na podchladenie zomrel. Do vreciek som si nachystal kľúče od bytu, mám tam peňaženku a doklady. Ostatné cennosti sú vložené v kufroch a porozdeľované tak, aby boli rovnomerne zastúpené. Ak by sa niektorý stratil, nech neprídem o všetko. V taške mám ešte zopár krabíc s lepšou whisky, ktorú nesiem na oslavy. Tieto som nemal odvahu zveriť kufrom, aby sa nerozbili. Štyri fľašky boli ale dosť ťažké, preto som chcel byť čo najskôr v lietadle, aby som si mohol veci odložiť.

Odbavovanie cestujúcich začalo o pol jednej. Nasledovala rýchla ale podrobná kontrola. Pas, letenka, batožina. Na ceste do odbavovacej haly pri odletovej bráne ma tieto kontroly čakali dve. Chvíli ideme peši, chvíľu sa vezieme pohyblivými schodmi, raz hore, potom dole a znova hore. Za sklenenou stenou vidím cestujúcich, ktorí práve prileteli a idú opačným smerom do odbavovacej haly. Po desiatich minútach sme konečne v čakárni. Je nabitá, ale to iba preto, že sú v nej čakajúci na moskovské lietadlo. Toto je však už pristavené a začal nástup. Za pár minút bola hala prázdna, mohol som si vybrať kresielko s výhľadom na televízor a pozeral som akýsi film. Žiaľ nebol počuť zvuk. Ale predsa len čas plynul rýchlejšie. Netrvalo tak dlho a cestujúcich vyzvali, aby prišli k odbaveniu. Nasledovala ďalšia kontrola, tento krát podrobnejšia, doteraz ma prezerali iba detektorom, ale teraz chceli, aby som otvoril aj kabelu. Vojak do nej ponosil ruky a pomaly ju prehliadol. Zamrazilo ma pri pomyslení, že by sa mu nemuseli zdať štyri fľaše, ale našťastie to nebol colník, hľadal iba bomby. Nad krabicami sa iba pousmial, pozrel sa na značku, pokýval hlavou a mohol som ísť.

A bol som preč z Indie. Malá čakáreň už bola medzinárodný tranzitným územím. Pri pulte pred vchodom som predložil letenku, nechal si odtrhnúť kupón a náhlil sa chodbou do lietadla.  Letuška ma odprevadila až k miestu, otvorila skrinku na batožinu nad mojim sedadlom a išla vítať ďalšieho cestujúceho. Dnes ale mala málo roboty. Lietadlo bolo prázdne, v turistickej triede sedelo iba niekoľko desiatok cestujúcich, v mojej rade iba traja na desať sedadiel, ja som nemal žiadneho suseda. Všetky tri kreslá som mal sám pre seba.  Na minútu presne sa lietadlo odpútalo od nástupného mostu a narolovalo na štartovaciu dráhu.

o druhej sa rozhučali motory a my sme vystrelili k oblohe. Za okamžik sa svetlá veľkomesta stratili z dohľadu a namierili sme na západ. Obloha bola čierna, ani znak po slnečnom lúči. Dúfal som, že sa možno objaví a osvieti aspoň konček Himalájí, ale nestalo sa tak, do východu tu chýbali ešte minimálne štyri hodiny a za ten čas budeme stovky kilometrov ďaleko. Budeme prakticky pred Slnkom ustupovať, lebo letíme na západ. Teda preletíme celú cestu v noci. Vyštartovali sme o druhej a prílet bol plánovaná na pol siedmu, zdanlivo teda iba 4,5 hodiny, ale k tomu treba pripočítať ďalších 4,5 hodiny časového posunu, let teda trval viac ako  osem hodín. Rýchlosť letu bola relatívne menšia, lebo aj Zem sa otáčala zároveň s nami a preto sme leteli iba rýchlosťou okolo 920 kilometrov za hodinu, zatiaľ čo opačným smerom sa to blížilo k 970, miestami až k 1000 km/h. Čo však sú relatívne rýchlosti  k zemskému povrchu.

Letušky poroznášali deky a vankúše, poskytli krátke pohostenie. Môj rad mal na starosti stevard. Keď sa ma pýtal, čo budem piť, asi som ho mierne prekvapil. Pýtal som si víno. Mali biele aj červené. Dal som si teda priniesť obe na ochutnávku. Po roku pitia ginu a whisky sa mi žiadalo niečo inšie. Doniesol dvojdecové fľaštičky Sionu, švajčiarskeho vína. Asi nepatrí k najlepším na svete, ale po mojich zlých indických skúsenostiach to bol priam balzam. Okamžite som ich stiahol. U stevarda som našiel porozumenie a zásoboval ma ochotne celý let. Dokonca nad ránom sme sa už  dorozumievali iba posunkami. Otočil som sa v sedadle a našiel som si ho, on zdvihol prst, ja dva a za okamžik som mal dve dvojdecky pred sebou. Len k raňajkám som si dal pivo.

Noc som sa pokúšal prespať, uložil som sa naprieč tromi sedadlami, dal si pod hlavu dva vankúše, jeden na hlavu a prikryl sa ľahkou dekou. V hukote sa mi síce podarilo zdriemnuť, ale nebolo to veľmi pohodlné, predsa miesta bolo málo, nemohol som vystrieť nohy, lebo od steny lietadla veľmi ťahalo. Až ráno som prišiel na to, čo urobili mnohí cestujúci, nasťahovali na štvorsedadlo doprostriedka lietadla, kde sa mohli pohodlne uložiť. Určite sa prebudili lepšie vyspaní ako ja.

Keď som sa skoro ráno prebudil, boli sme už nad Európou, podľa monitora v uličke sme práve prelietavali nad Juhosláviou. Vykukol som von z okna. Mali sme práve prelietať ponad Belehrad, ale dole som nevidel žiadne svetlá, zrejme situácia v meste si vyžiadala zatemnenie, alebo proste už dole nemali čím svietiť.

Dal som sa na umyvárne trochu poporiadku a usadil sa na sedadle. Pustil som si do slúchadiel hudbu a stále podriemkaval. Vonku je tma, len kdesi na východe pomaly bledne obzor, Slnko sa predsa pokúša dostať nad obzor. Dal som si výdatné raňajky, pozorný stevard mi dokonca ponúkol dupľu, asi som mu padol do oka. Nad Švajčiarskom je pri pristátí veľká oblačnosť a deň sa iba zobúdza. Prechádzame cez nástupný mostík do odbavovacej haly. Opäť je potrebný presun z jednej letiskovej haly do druhej, veziem sa pohodlne na pohyblivých chodníkoch a sledujem pasažierov, ktorí v bufetoch a reštauráciách raňajkujú. Do odletu pražského lietadla mám dosť času, idem teda na WC, pretože budem ešte cestovať celý deň a z lietadla mám plné brucho. Kabínky sú síce aj v lietadlách, ale sú také tesné a neútulné, že som v nich strávil iba naozaj nevyhnutný čas. Tu na letisku to je iné. Sociálne uzly sú priestranné, čisté a vlastne prázdne. Ľutujem, že som si nenachystal aj holenie, lebo vidím, že sa tu aj táto činnosť dá robiť. Dôkladne si uľavujem a vraciam sa naspäť do haly. Ako sa ukázalo, dobre som urobil, lebo plánovaný odlet meškal. Museli sme čakať skoro hodinu, kým sa našlo lietadlo. To ktoré nás pôvodne viesť, museli z technických dôvodov odstaviť. Takže mechanici museli doplniť PHM druhému stroju, dovybaviť ho potravinami a so 60 minútovým oneskorením sme odštartovali.

Dávam si druhé raňajky, aj tu si dávam víno. Zrejme sa tento môj nápad rovnako páčil personálu. Asi sa jedná o nezvyčajné želanie, ktoré umožnilo otvoriť krabicu s fľaštičkami, pretože pri výstupe z lietadla mi letuška podala papierový sáčok a asi desiatimi fľaškami so slovami :

„To je pre Vašu rodinu.“ sa so mnou rozlúčila. Za dobrú hodinku pristávame v Ruzini. Žiaľ toto letisko nie je tak dobre vybavené ako Zürišské, musíme z lietadla vystúpiť  na betónovú  plochu a peši do pripravených autobusov. Mal som na sebe kabát, ale pokým som sa jednou rukou pozapínal, dobre ma prefúkalo. V Prahe bol mráz a chlad. Nastúpil som do autobusu a cítil som ako sa trasiem zimou. Uspokojil som sa, až keď som vstúpil do haly, kde bolo opäť príjemne teplučko. Pohľad na svetelnú tabuľu mi prezradil, že meškanie mi neurobilo škrt cez rozpočet, lietadlo do Bratislavy malo odletieť asi za 40 minút. Rýchlo som sa musel o seba postarať. Pristúpil som k pultu ČSA a spýtal sa na svoje miesto v lietadle. Slečna pozrela na monitor a potvrdila mi, že miesto mám blokované. Sedadlo 1A. Žiadala predložiť letenku. A to bol ten problém. Tú som nemal. Poinformoval som sa, ako mám postupovať. Odpoveď bola zvláštna, ale pochopiteľná. Lístok si musím ísť kúpiť do odletovej haly. To znamená prejsť pasovou a colnou kontrolou pri východe z tranzitnej zóny, dobehnúť do pokladne, dúfať, že majú lístok, kúpiť si ho, odbaviť sa znova pri pasovom a colnom oddelení a nastúpiť do lietadla. Mal som teda čo robiť. Pokúsil som sa pri výstupe prehovoriť službu, aby mi zaskočila lístok kúpiť, alebo aby ma niektorý zo strážcov k okienku odprevadil, ale nedalo sa. Musel som celý maratón absolvovať. Najviac bol prekvapený príslušník polície, ktorý sa ma pýtal na dôvod mojej návštevy v Českej republike, keď som mu odvetil, že si idem kúpiť letenku na lietadlo. Lístok ma stál 118 dolárov a aj moje pekné miesto pri okne som musel prenechať inému. Slečna nechcela a lebo nevedela pochopiť, že mám naň rezerváciu až z Dillí, počítač ho viedol ako obsadené a musela mi vystaviť iné miesto. Za dvadsať minút som bol opäť v tranzitnej hale. Už mi zostávala len jedna starosť. Moja batožina. Tú som totiž pri kúpe letenky neuviedol, povedal som, že mám iba príručnú batožinu. Musel som sa spoľahnúť na zodpovednosť technického personálu, ktorý by ich podľa nálepiek mal dopraviť na lietadlo, v ktorom som mal sedieť. A zrejme by ma to stálo pekný balík, keby som tie kufre prihlásil, znamenali poriadnu nadváhu!

Ale zatiaľ sa nič nedialo, vyzvali nás na nástup, prešiel som odbavením a do malej čakárne. Odtiaľ do autobusu a peši k lietadlu. Tu ma čakalo malé sklamanie. Stroj bol malý vybavený dvomi vrtuľovými motormi a nás pred ním čakalo neúrekom. Nastúpil som schodíkmi do kabíny a sledoval, pokiaľ sa dalo nakladanie batožiny. Bolo ich toľko, že sa nezmestili do vyhradeného priestoru, niekoľko kusov museli uložiť aj v uličke a pod sedadlá. Ale svoje kufre som medzi nimi nevidel. To by bola sranda, keby ich ako nevyplatené nenaložili!

Stroj vyrazil na dráhu a pomaly a veľmi dlho sa rozbiehal, ťažkopádne sa vzniesol, pomaly som si myslel, že to ani nedokáže. Ale urobil to! Vyštverali sme sa nad oblaky a udržiavali letovú hladinu 30. Personál ponúkal občerstvenie. Počasie nie je najlepšie, mám obavy, či bude Bratislava schopná prijímať. Keď lietadlo po hodine urobilo obrat a vysunulo podvozok, boli sme už dlhý čas v oblakoch a ja som len zo skúsenosti vedel, že sa nachádzame niekde nad Trnavou. Ale nebolo vonku nič vidieť. S natriasaním a hrkotaním zostupujeme stále nižšie a nižšie, zem však stále nie je vidno. Pilot to však zvládol na výbornú. Pristáli sme v hustej hmle na prvý krát. Z lietadla sme peši prechádzali k hale, tu nie je žiaden autobus, veď to je iba pár metrov.  Nastáva najhorší čas. Čakanie na batožinu, ktorú som nevidel skoro štrnásť hodín. Po hodnej chvíli vidím, ako po ploche ide vláčik s kuframi, na treťom vidím žiarivo žltý Mirov, teda aspoň jeden sa sem dostal. Padol mi kameň zo srdca. Je v ňom jeden z mojich nových oblekov a tretina darčekov, neprídem domov s prázdnymi rukami! Ulovil som si vozík na batožinu a presunul sa k vydávaciemu pásu. Hala je malá a plná ľudí, trvá to dlhší čas než sa pás rozbehne a ešte dlhšie, pokým sa objaví môj prvý, potom druhý a nakoniec aj tretí kufor! Teda sú tu komplet a neporušené. Zakiaľ čo som čakal, po očku som sledoval prevádzku v hale, aby som vedel, čo mám urobiť. Sú tu dva východy, jeden colný a druhý bezcolný, teda zelený. Ako náhle sa pás rozbehol, objavili sa pri dverách policajti a colníci a zaujali stanovené postavenie. Východové dvere sa otvárali na fotobunku, mohol som občas nazrieť do haly. To čo som tam uvidel, mi ešte vylepšilo náladu. Prechádzal sa tam Štefan Novák, teda som mal zabezpečený aj odvoz do Trnavy.

Keď som mal batožinu komplet naložil som si ju na vozík a pustil sa po zelenej zóne. Očakával som nerušený a pohodlný priechod, ale nestalo sa tak. Keď som takmer nevšímavo prechádzal okolo stráže zastavil ma ostrý hlas:

„Váš pas, prosím.“

Tučný nadporučík ma nechcel len tak nechať prejsť. Čo sa dalo robiť, podal som mu ho.

„ Máte niečo na preclenie?“ znela ďalšia otázka. Tu ma trochu zaskočil, keby som mal, vari by som išiel  bezcolným vchodom?

„ Nie, nemám!“ odpovedal som, čím som si vyslúžil prekvapený pohľad oboch na môj vozík obsypaný batožinou.

„To sú moje osobné veci a zopár darčekov pod stromček.“ doplnil som vysvetľujúco. Vysvetlil som mu odkiaľ a po akom čase idem a len som dúfal, že ho moja odpoveď uspokojí. Nemal som vôbec náladu rozbaľovať všetky kufre a vysvetľovať obsah balíčkov, ktoré mi do batožiny priložili chlapci v Dillí, o obsahu ktorých som nemal ani tušenie.

„Nejaké zlato, šperky cennosti?“ pokračovali v otázkach.

„Jednu retiazku pre ženu.“ priznal som sa, lebo tú by pri podrobnej kontrole našli takmer ihneď, tú som balil poslednú a bola úplne na vrchu. Nadporučík ešte chvíľu listoval v pase, študoval pečiatky, potom však zasalutoval a nechal ma prejsť. Dvere sa so sykotom otvorili a ja som bol preč. Mieril som k Štefanovi, ktorý ma za horou kufrov ešte nezbadal, keď tu niekto vyslovil moje meno. Vedľa v uličke stála moja matka, teda poriadne prekvapenie. Ja som mal v pláne prekvapiť ju neočakávanou návštevou, veď celá moje cesta domov mala byť hlboko utajená, ale ona sa to nejako dozvedela a prekvapila ma. Nastalo objímanie a stískanie rúk. Naložili sme kufre do auta a Štefan trval na tom, že matku zavezieme do mesta, aby sa nemusela trepať autobusom. A Aj sme tak urobili. Z Ivánky na Centrálne a potom naspäť. Cesta ubehla veľmi rýchlo. Je 14.30, keď zastavujeme pred našim domom, kde ma má čakať rodina. Deti sú už doma zo školy a aj žena si zobrala voľno. Všetci chceli pôvodne ísť do Bratislavy na letisko, ale do auta by sa všetci nezmestili, preto čakajú doma. Lapil som jeden kufor za držadlo a už som sa trepal u dverám. Zazvonil som, aby som sa ešte neprezradil. Dvere otvorila žena….

Nastalo vítanie, skákanie a zvedavé otázky. Štefan mi pomohol doniesť batožinu a rozlúčil sa. Musel ešte do roboty. Uložili sme kufre do spálne s tým, že vybaľovať sa bude neskôr, vytiahol som iba maličkosti, ktoré som hneď porozdával. Žena vytiahla šampanské, ktoré sme okamžite otvorili, začala malá rodinná oslava. Najprv som si myslel, že tento deň strávime osamote, ale musel som názor zmeniť. Neviem, ako pracovali miestne tamtamy, ale do hodiny sa u nás objavili prvé návštevy. Suseda Jana, tá to mala iba cez chodbičku, ako dokázal načasovať svoju návštevu švagor so Špačiniec, som teda nevedel  Ale bol  tu.  A ako vrchol sa objavila aj Marta, ktorá samozrejme musela vedieť od Štefana, že som šťastlivo dorazil. Sedeli sme dlho do večera a porozprával som prvé zážitky. Vytiahol kopec fotografií a nechával ich s komentárom kolovať. U Marty som sa nechal ubezpečiť, ako to je zariadené so stužkovou. Okrem triedneho to vraj nik nevie, sú síce dohady o tom kto má tie lístky kúpené, ale nie sú jednotné. Teda bude prekvapenie.

Dnes začal stý deň do skončenia pôvodného kontraktu, doma som bol po 321 dňoch pobytu v zahraničí a mal som pred sebou 30 dní dovolenky!

Indické denníky 106

10.12.2017

9.12. Sedím celý deň doma, večer volám taxi ideme po Novákovcov a ideme do ZK. Vo vestibule stoja nastúpené štyri triedy, búrlivý potlesk, oživenie v sále. Zábava však iba priemerná. Nad viac »

Indické denníky 104

08.12.2017

7.12. Opäť na office. Letenka je zaknihovaná, Mráz opäť sľubuje výlet. Kupujem si večeru a prechádzam sa okolo ubytovne, čakám na odlet. Je zaujímavé, že rovnako netrpezlivo, ako som viac »

Indické denníky 103

07.12.2017

6.12. Vybehávame letenku, stretávame Mráza, ktorý sľubuje výlet po meste, ale musíme ísť sami s Práškovou. Večer opäť TV. Ráno sa vyberáme do kancelárií. Tie sú neďaleko ubytovne, viac »

Jan Palach

Pamätníci a študenti si v Prahe pripomenuli výročie protestu študenta Jana Palacha

16.01.2018 23:22

Jan Palach bol študentom práve Filozofickej fakulty UK. Upálil sa 16. januára 1969 na Václavskom námestí v Prahe.

FRANCE-USA/

Trumpov zdravotný stav je vynikajúci, tvrdí po výročnej prehliadke jeho lekár

16.01.2018 23:18

Trump by mohol prijímať stravu s nižším objemom tukov a viac sa venovať telesnému cvičeniu.

Euro, peniaze, kalkulačka

Nemecko má najväčší prebytok platobnej bilancie na svete

16.01.2018 21:46

Nemecko malo vlani podľa inštitútu Ifo opäť najväčší prebytok platobnej bilancie na svete.

dolára, peniaze, bankovky

Dow Jonesov index prvýkrát prekonal hranicu 26 000 bodov

16.01.2018 20:43

Akcie v Spojených štátoch pokračujú v dosahovaní nových rekordov. Dow Jonesov v utorok prvýkrát prekonal hranicu 26 000 bodov.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 142
Celková čítanosť: 69122x
Priemerná čítanosť článkov: 487x

Autor blogu

Kategórie