Založ si blog

Indické denníky 88

  6.11.  Ráno vyrážame do Udaipúru, nádherný výlet, fantastická cesta, mesto, záhrady, palác. Cesta späť cez Ranakpur. Mráz je dobrý spoloční­k,  do Dž. prichádzam okolo 19. Miro už je v Dž­.

Ráno vstávame skoro. Nachystám raňajky a po nich okamžite vyrážame. Dnešným našim cieľom je objavovanie pre mňa nových končí­n. Mráz  vybral kráľovské mesto Udaipúr, ktoré leží­ vyše sto kilometrov na východ od Abu. Ideme na oboch autách, lebo plánujeme cestu do Džodpúru, kde by som mal urobiť kontrolu na stanici. Mráz so Stefi idú vpredu na jednom aute a ja s Džosom ich nasledujeme.

Vyrážame z Abu na východ, smerom ku kopcom, ktoré ohraničujú obzor. Cesta pomaly stúpa a ráz krajiny sa začí­na meniť. Nikdy predtým som sa nepustil týmto smerom, preto som prekvapený, ako rýchlo sa rovina premenila na kopce. Spomenul som si, že keď sme po prvý krát išli sem dole, tak sme prekonali hrebeňˆ, ale nebol veľmi Široký. Tu pár desiatok kilometrov južnejšie to už bola planina. Početnými serpentínami sme sa na ňˆu dostali a potom pokračovali už znova po rovine, ale pár desiatok metrov vyššie. V doline povedľa cesty tiekla riečka, ešte stále plná vody, zarastená stromami a kriakmi. Sem tam sa objavuje roľnícka usadlosť. Kamenný dom pokrytý škridlou, obkolesený drevenými hospodárskymi budovami a kamennými plotmi. Domy vyzerajú spustlo, niektoré dokonca zbúrané, či opustené, ale žijú v nich ľudia. Zahliadneme ich ako pracujú na poliach, na svahoch pasú stáda čiernych kôz či oviec. Hoci krajina vyzerá prázdna, nie je to,  ako vždy, pravda.

Cesta sa z asfaltky pomaly mení­ na poľnú, či skôr horskú cestu. Pozerám do mapy a vidí­m, že úsek po ktorom ideme je vyznačený ako cesta dočasne zjazdná, teda v monzúne sa tu nedá prejsť. Ani sa nečudujem, početné výmole zostali ako stopy po prívaloch vody. Za jazdy robí­m zopár snímok usadlostí­. V malej kotline sme vbehli so malebného mestečka. Volá sa Sam, je ohradené hradbami, objavilo sa tak neočakávane, že som nestihol namieriť ani aparát. Utešoval som sa, že si to nafotím cestou späť. Preplietli sme sa úzkymi uličkami, obehli okolo chrámu a druhou bránou z mestečka vybehli.  Škoda, určite stálo za krátke zastavenie, ale Mráz uháňal ďalej. Cesta sa zvrtla na sever a postupovali sme náhornou plošinou. Stále sa nedalo í­sť veľmi rýchlo, pretože kvalita cesty bola mizerná.

Zrazu sme začali mierne klesať a dostali sme sa na lepšiu vozovku. Bolo vidno, že sa blížime do hustejšie obývanej oblasti, mesto sa dalo priam cí­tiť pred nami. Prešli sme hradobnou bránou, čo bol neklamný znak, že sme vstúpili do mesta. Múr sa tiahol po pravej strane a kľukatil sa po svahu a mizol za obzorom. Začali tiež pribúdať domy, najprv na jednej, potom po oboch stranách. A zrazu bola z cesty ulica. Široká štvorprúdová, lemovaná palmami a s hustou dopravou. Fotoaparát som si dal do pohotovostnej polohy a dobre som urobil, lebo bolo čo sní­mať, novostavba hotela na križovatke dokumentovala úplne modernú architektúru. Takúto budovu som tu vôbec nečakal. Mrázovo auto zrazu odbočilo z hlavnej cesty a pustili sme sa parkom, zahli raz do ľava, potom doprava a ocitli sa na parkovisku. Posádka prvého vozidla sa už chystala vystupovať, pokým sme si našli miesto, už boli obaja vonku. Mráz na mňˆa počkal a potom nám obom vysvetlil, že našou prvou zastávkou bude palác maharadžovej manželky. Udaipúr je tretí­m strediskom Radžastánu, ktoré tvorilo kedysi samostatný štát. Tento bol viac menej konkurentom Džajpúru a Džodpúru. V krátkosti vysvetlil, že mesto leží­ na náhornej plošine a krajina okolo je tá, kam Kipling situoval svoj príbeh o Mauglí­m. Pripomenul mi detail, že leopard Baghí­ra utiekol z klietok v paláci Udaipúr. V meste je niekoľko zaujímavých miest, ktoré stoja za návštevu a tieto záhrady sú jednou z nich. Zaplatili sme vstupné a vošli cez bránu do raja. Treba nechať, táto manželka mala vytvorené všetky podmienky pre prí­jemný život. Jadro tvorí­ palác lemovaný nádhernými záhradami. Teraz a možno po celý rok hýrili nádherou kvetov, vysoké palmy poskytovali príjemný tieňˆ, krí­ky boli zastrihnuté do bizarných tvarov, pomedzi ne sa vinuli chodníky lákajúce vykročiť.

My sme vošli do paláca. V jeho strede leží­ bazén, v každom rohu stojí­ altánok, voda strieka z vodotryskov, po stenách sa plazia rastliny obsypané kvetmi. Dovnútra paláca sme sa z technických dôvodov, práve tam chystali nejakú výstavu, nedostali. Preto sme iba prešli okolo nádrže a narobili si kopec snímkov. Potom sme sa pustili do záhrad okolo. Aj tie boli plné fontán a vodotryskov, voda prúdila z hrdiel labutí­, chobotov slonov a papulí tigrov. Sadli sme si so Stefi na lavičku rání­ a Mráz nám tu urobil fotku. Miesto bolo naozaj na oddych ako stvorené. Veď vlastne aj naň bolo stvorené.

Lenže čas nás tlačil a ak sme ešte chceli niečo stihnúť, museli sme nasadnúť do auta a pokračovať v obhliadke.

Vyrazili sme teda smerom na západ, cesta viedla pomedzi domy a začala mierne stúpať, nasledoval obrat doľava a ocitli sme sa na brehu jazera. To sa rozprestieralo napravo od cesty, uprostred na malom ostrove sa čnie malý letohrádok.

Premávka nie je hustá, tak postupujeme veľmi rýchlo. Na kopci na brehu sa objaví­ akási stavba. Vyzerá ako pomník a aj je. Vypína sa tam jazdecká socha ktoréhosi z panovníkov tohto štátu. Ledva urobíme snímku a už sme tak blízko, že na vrchol nie je vidieť. Niekoľkými serpentí­nami sa dostávame ku vchodu do objektu. Zaparkujeme a vystupujeme. Mráz nám vysvetľuje, čo sme videli a máme uvidieť. Na kopci stála pôvodne pevnosť, pri obrane ktorej zvečnený maharadža obetoval svoj život. Peši sme sa vybrali na vrchol a poprezerali si bronzovú jazdeckú sochu, nádherné záhrady a zvyšky opevnení. Opäť sa k slovu dostáva fotoaparát.

Potom schádzame dole na nábrežie. Je tu nesmierne príjemne. Jazero poskytuje príjemné ochladenie. Rozhliadam sa okolo. Je mi jasné, že celá nádrž je umelo vybudovaná. Slúži ako zásobník vody pre celé mesto v období­ sucha. Podobnú stavbu má každé sí­dlo, ale táto je výnimočná svojou polohou a veľkosťou. Na brehoch dookola sú postavené hotely a sí­dla najbohatší­ch občanov mesta, celkový dojem je viac európsky ako indický. Využí­vam krátku prestávku a dávam si nejaké jedlo. Ale prichádza Mráz so Stefi a pokračujeme v obhliadke. Púšťame sa po brehu jazera ďalej na východ, schádzame dole do mesta, prejdeme zopár križovatiek a vbehneme do hradnej brány. Odstavujeme autá na parkovisku a sme pred mestským palácom. Aj toto sí­dlo maharadžu je sprí­stupnené verejnosti ako múzeum. Len chyba lávky, je tu zákaz fotografovania. Chvíľu sledujem vojakov pri vstupe, ale nie sú veľmi dôslední­. Preto schovávam aparát do vrecka a kupujem si obyčajný lí­stok a vchádzame dnu. Prehliadka , čo len zbežná zaberie skoro hodinu. Opäť ma udivuje krása a výzdobnosť interiérov, nápaditosť zariadenia a malosť priestorov. Nech sa na mňˆa domorodci nehnevajú, vzrastom museli byť veľmi malí­. Chodby sú tu úzke, dvere ní­zke a keď sa chcem pozrieť z okna musíme si sadnúť na zem. Chvíľami sa cí­tim ako v domčeku pre bábiky. Stavba je plná ľudí­, ale predsa sa vyskytnú chvíľky, keď som tu sám a podarí­ sa mi tajne urobiť zápar záberov. Zachytávam aj panorámu mesta z najvyššieho pochodia. Je tu nádherná výhľad na jazero na západe a celé mesto na východe. Treba nechať, kráľovský Udaipúr stojí­ za návštevu.

Schádzame na nádvorie. Blíži sa čas obeda, Mráz navrhuje, aby sme zaskočili do nejakej reštaurácie na brehu, nasadáme preto do áut a ideme. Lenže sa nám to nedarí­. Na jednej ulici stoja stráže a tie nás nechcú pustiť Ďalej, musíme sa vrátiť, chvíľu blúdime, kým sa dostaneme na nábrežie. Prichádzame k prí­stavu, odkiaľ vyrážajú lode na ostrov. Na takejto lodi sa dá aj najesť, ale má odchod za viac ako hodinu, my toľko nemôžme čakať. Koniec koncov máme aj nejaké zásoby z domu, tak vynechávame obed a ideme radšej ďalej. Do  Džodpúru to je aspoňˆ tristo kilometrov, zamierime von z mesta. Dostávame sa na cestu, ktorou sme prišli, prechádzame opäť mestskou bránou, ale neodbočujeme z hlavnej , ale pokračujeme na sever. Autá sa vyšplhajú na náhornú plošinu a svižným tempom pokračujeme v ceste, vozovka je v dobrom stave, dá sa ísť aj 90-kou.

Vchádzame do hôr. Spomínam si, že tadiaľto niekade sme išli do Abu Roadu pri mojom presune na juh. Vtedy vo vrchole leta, to boli jediné miesta, kde som videl čerstvú zelenú trávu. Teraz po dažďoch je celý kraj zazelenaný, stromy a polia sú husté, na viacerých miestach sa na nich usilovne pracuje. Po hodine jazdy sa dostávame do divočiny. Tu už nie sú ľudské obydlia, začí­na zostup z planiny. Cesta je tvorená nekonečnými zákrutami, z jednej strany lemovaná priepasťou hlbokou desiatky a miestami možno aj sto metrov hlbokou. Ak by niektorému autu vypovedali brzdy, veru by to nebola žiadna sranda. A že sa to stáva, dokazovali vraky ležiace na svahu či až na dne roklí­n. Ale Džos sa nachádza v miernom tranze, práve takúto cestu má rád, môže ukázať svoje schopnosti. Zostupujeme tak rýchlo, že mi chvíľami zaľahne v ušiach a musím poctivo pregĺgať. Asi v polovičke zostupu nám cestu pretne most, nazval som ho elefantí­, pretože ho na oboch stranách strážia bielo natreté sochy týchto chobotnatcov. Tu na pár minút zastavujeme. Po ľavej strane cesty je vybudovaná vyhliadková plošina. Zájdeme na ňˆu, ten pohľad stojí­ za to. Rieka vytekajúca spopod mosta sa rúti do doliny a vytvára zaujímavý vodopád. Dopadá na skalnú stenu a triešti sa na drobné kvapôčky, nad ktorými sa vznáša dúha. Pripadám si ako niekde v Alpách, je tu takmer zima, hukot sa rozlieha do okolia a sivé skaly uzatvárajú scenériu. Nebyť tých bielych slonov, tak neverí­m, že som v Indii. Vyliezol som teda k jednému s nich a Stefi mi urobila snímku. Po polhodine pokračujeme v zostupe. Cesta sa stále kľukatá­ a hučiaca rieka beží­ povedľa nás. Pomaly sa k sebe približujeme a výškový rozdiel sa stráca. Sme dole, rieka sa ukľudnila a tečie pomalšie, ale stále skáče po skalnatých perejách, ešte ju párkrát prejdeme po moste, keď sa zrazu na pravej strane objaví­ komplex chrámových budov.

Z informačnej tabule sa dozvedám, že ide o chrám Ranakpur, viem, že to je jedno zo známych kultových miest. Ale nemáme čas sa zastaviť, ešte raz prechádzame nízkovodný most a ideme povedľa hotela. Tento sa mi zdá akýsi známy, hneď som si spomenul, tu býval Zdeno Žvachula, keď bol poslaný na Kót. Jednotlivé bunky sú postavené ako šachové veže. Určite je to on, musíme už byť blízko stanice. A naozaj je to tak, vchádzame so mesta Sádri. Cez to sme už išli, pri našej prvej jazde. O chvíľu sa objavuje aj obrovská skala, ktorú som nazval Ayrtonova, podľa podobnej v Austrália a za ňou aj veža repeateru v Kóte, my však pokračujeme v ceste. Už sme na známej trase. Prebehneme Falnu a už sme na diaľnici. Mráza so Stefi nechávam v Pali a ja pokračujem do Džodpúru, kam prichádzam po siedmej. Osprchujem sa a urobím si večeru. Večerný telefonát s Džajpúrom mi potvrdzuje, že Miro už je v Dž.­ a mne sa dozor nad tromi stanicami skončí­. Plný dojmu nad nesmierne zaujímavou cestu si líham a spí­ sa mi veľmi dobre.

Indické denníky 106

10.12.2017

9.12. Sedím celý deň doma, večer volám taxi ideme po Novákovcov a ideme do ZK. Vo vestibule stoja nastúpené štyri triedy, búrlivý potlesk, oživenie v sále. Zábava však iba priemerná. Nad viac »

Indické denníky 105

09.12.2017

7./8. 12. Odchod na letisko, batožinu podávam až do Bratislavy. Prehliadka O.K., lietadlo prázdne, spím na troch sedadlách, ťahá od nôh. Letíme stále v noci, nad Belehradom zatemnenie. Slnko viac »

Indické denníky 104

08.12.2017

7.12. Opäť na office. Letenka je zaknihovaná, Mráz opäť sľubuje výlet. Kupujem si večeru a prechádzam sa okolo ubytovne, čakám na odlet. Je zaujímavé, že rovnako netrpezlivo, ako som viac »

nobel, ican, Fihnová, Thurlowová

V Osle a Štokholme odovzdali Nobelove ceny

10.12.2017 21:01

Šéfka kampane ICAN Beatrice Fihnová uviedla, že máme pred sebou "voľbu medzi dvoma koncami: koncom jadrových zbraní a koncom nás, ľudí,"

dieťa, mlieko, dojčenie

Francúzi sťahujú dojčenské mlieko od Lactalisu. Hrozí salmonelóza

10.12.2017 20:56

Francúzske úrady oznámili masívne stiahnutie dojčenského mlieka vyrábaného skupinou Lactalis pre Francúzsko aj pre zahraničné trhy.

libanon, bejrut, protest, izrael, jeruzalem

Hnev na Blízkom východe nepoľavuje

10.12.2017 20:11

Pálenie amerických a izraelských vlajok, hádzanie kameňov či nápisy typu Trump prináša katastrofu. Aj tak vyzeral víkend na Blízkom východe.

spojena bratislava, elektricka, bratislava

Električka pri novom SND straší Bratislavčanov

10.12.2017 20:00

Plánovaná električková trať v blízkosti novej budovy Slovenského národného divadla (SND) vyvolala veľké vášne.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 142
Celková čítanosť: 65227x
Priemerná čítanosť článkov: 459x

Autor blogu

Kategórie