10. 10 Ráno beriem Čančal do Pali, potom Falna u SIkelu, na stanoci v Kóte, návrat do Abu
Ráno po príjemne strávenej nedeli, keď okrem varenia som nič nerobil, je tu začiatok nového týždňa. Po raňajkách sa zastavujem u Čančal, ktorej som po telefóne sľúbil, že ju ráno zoberiem do práce. Býva cez víkend o rodičov v Džajpúre, cestovanie autom je jednoznačne rýchlejšie a príjemnejšie ako vlakom či autobusom. Cestou sa rozprávame o mojich plánoch na dovolenku, zmienil som sa, že by som chcel miestny oblek. Ponúkla mi pomoc, nabudúce pôjde so mnou a pomôže mi niečo vybrať. Včera som chodil tak trochu po obchodoch a môj dojem bol rozpačitý, hotových oblekov tu majú pomerne málo. Vykladám ju u Kubíčka, s ktorým som sa dohodol, že v najbližšom období si pravdepodobne vyberiem celé diéty v rupiách, aby som mohol nakúpiť darčeky domov.
Potom ideme do Falny, kde hľadáme základňu potrubárov. Na druhý krát sa nám to aj podarí. Stretávam sa s vedúcim línie Sikelom, tiež je Slovák. Určitý čas debatujeme, lebo Džos potrebuje nejakú súčiastku do auta a musí ju zohnať. Kancelária je obyčajná, zaprataná papiermi, sedia v nej minimálne dvaja pracovníci. Čo mi vadí najviac, jeden z nich je silný fajčiar. Ale som na návšteva a musím to vydržať. Oprava zabrala tak hodinku a pol, potom pokračujeme na Kót. Nasleduje rutina, kontrola na stavbe, podpis hlásení. Ale mám malé spestrenie. Keď som vstúpil do kancelárie LnT, sedel v nej malý chudý domorodec s cigaretou v ústach a čítal noviny. Na moju otázku, kde je niekto z vedenia, si čosi zamrmlal pod nos. Poznámka sa mi zdala úplne od veci, preto som ho poprosil o opakovanie. naozaj som rozumel dobre. Povedal:
„Nie ste dobre oblečený.“
Pozrel som sa na seba, ale nevidel som žiaden defekt. Šortky boli v poriadku, tričko s krátkym rukávom tiež. Plátenný klobúk už dávno ležal na stole.
„V čom je problém?“ spýtal som sa zdvorilo.
„Nie ste primerane oblečený, nebudem sa s vami baviť!“ znela rezolútna odpoveď.
„Ako sa obliekam, je moja vec, do toho si nikoho nenechám zasahovať!“ ohradil som sa dôrazne, ale jemu to nestačilo.
„Vy neviete, kto som, ja som z IOCL, ja vám môžem zariadiť, aby vás poslali domov, požadujem dlhé nohavice a košeľu s dlhými rukávmi!“
„No to by ste m zrobili radosť, nečakám na nič inšie, len aby som sa mohol odtiaľto dostať. Odvrkol som a nadiktoval mu svoje meno. Nejaký sopľavý chlapec mi tu nebude rozkazovať. Otočil som sa u chrbtom a robil som si svoju robotu, popodpisoval som denníky a hlásenia a jeho námietky viac nepočúval. Bo na smrť urazený. Mierne pobavený sadám do auta a cestou premýšľam, čo by som urobil, keby ten škriatok svoje hrozby dokázal splniť. Do konca zmluvy mi zostáva 159 dní, mám nevyčerpanú dovolenku, ktorú mi musia uhradiť. Keby sa mu to podarilo, tak ťažko pred 1. novembrom, to znamená, že plat by mi šiel ešte aj v decembri a vrátiť do roboty sa mám v januári. To že som v Potrubí Praha predĺžil pobyt do konca júna, som v robote ešte nenahlásil, na to je času vždy dosť. Naozaj by mi nemohol predčasný odchod nič urobiť.
V Abu som si pustil AC, urobil večeru, pozrel film a išiel spať.
Celá debata | RSS tejto debaty