Založ si blog

Indické denníky 61

            26.8. Vstávame o 3.00, ale odchádzame až o 4.00, lebo  Džos zaspal. Cesta je hrozná, prší. Na úrade stretávame starých známych. Pas je v poriadku, vízum sa vybavuje v pohode. Cestou si robíme exkurziu po meste. Kupujeme si výdatný obed a ideme späť. Idem skoro spať, lebo som strašne uťahaný, ostatní pijú.

Vstával som o tretej, ale vôbec som nebol vyspatý, v hlave mi mierne hučalo. Dôsledok skôr nestráveného alkoholu ako krátkeho spánku, ale musel som, čakalo nás tisíc kilometrov. Opláchol som sa studenou vodou a išiel po Mira, aj ten už bol hore. Zišiel som do jedálne, ťažký vzduch svedčil, že flám sa skončil iba nedávno, našiel som si fľašku kokakoly a poriadne sa napil, bublinky by mi mohli pomôcť. V ľadničke bol aj nejaký syr a zelenina, tak som si urobil ľahké raňajky. Zišiel aj Miro, preto sme vyšli von. Ale nášho šoféra nebolo vidieť. Čo teraz, je hlboká noc a my musíme vyraziť! Skúšame telefonicky sa spojiť s ubytovňami vodičov, ale nikto nám nevie povedať, kde Džos spí. Začínam byť z toho nervózny, keď sa konečne objavuje. Skormútený sa ospravedlňuje, že zaspal.

Nasadneme a ideme. Spiacim mestom von na autostrádu. Táto vyzerá podobne ako ostatné cesty v Radžastane, prší, preto je plná vody a výmoľov. Hustá premávka trvá po celú noc a tá nám na rýchlosti veru nepridáva. Miro na zadnom sedadle podriemkava, ale mne vadia diaľkové reflektory protiidúcich vozidiel, skúšam si pospať, ale úspech nie je veľký. V polosne vydržím až do svitania, keď za objaví slnko, som už celkom prebratý. Na pomery, ktoré tu vládnu, podal Džos mimoriadny výkon, o pol desiatej sme v Dillí. Tu sa zapája do navigovania Miro, lebo to pozná lepšie, strávil tu viac dní ako ja. Najprv nájdeme Vasant Vihar, kde má Škodaexport ubytovanie. Odtiaľ poľahky prichádzame na office. Pre mňa je to nové miesto, lebo za „mojich“ čias sa úradovalo na vyslanectve. Táto budova sa zariadila omnoho neskôr. Je neďaleko malého parčíka, v pomerne tichom prostredí, ale na začiatku väčšej štvrte, kde sú kvalitné obchody a reštaurácie.

Vystupujeme po schodoch na druhé poschodie, kde má kanceláriu „veľký“ Miller. Na schodoch pred dvermi stojí nejaký chlapík. Skoro mi trhlo rukou, ako som mal chuť ho ísť plesnúť po chrbte. Strašne sa podobal na môjho starého známeho z Bratislavy, iba jeho nevšímavý pohľad ma zarazil, keď nepoznáš ty mňa, nebudem ani ja teba. A dobre som urobil, lebo to vôbec nebol on, ale ten Angličan, ktorý tu robil technického riaditeľa. Mohla by to byť sranda, keby som ho švacol. To pokušenie som už raz mal.

V predkancelárii Millera bolo niekoľko stolov a sekretárka. Teda žena domorodá. Mimoriadny zjav, potvrdzoval pravidlo ako výnimka. Aj tu sa na naše ženské práce dajú najať ženy, ale ostatní pracovníci boli muži. Jeden z nich, Bedi, nás mal na starosti. Povedal, aby sme si na chvíľu sadli, má ešte povinnosti, ale potom sa nám bude venovať. Sledoval som  ruch okolo. Zdalo sa, že práce je tu dosť. Pribehol Bedi, zobral naše doklady a zasa sa s nimi vrátil, máme pol hodinu voľna. Zišli sme do suterénu, kde mal Miro kamarátov, popozdravovali sme sa, lebo niekoľkých som poznal aj ja. Sedel tu aj Gubi, ktorý mal ísť pracovať so mnou do Beawaru, i Engel, s ktorým som za zoznámil pri mojom príchode, ponúkli nás kávou, a živo sa informovali, čo nového na trase. Tu už panovala pracovná atmosféra iného druhu, viac cieľavedomá a kľudnejšia.

V stanovenú dobu sme sa vrátili na druhé poschodie, Bedi bol pripravený, len mu chýbalo auto, ponúkli sme vlastné a bolo po probléme. Cesta na prisťahovalecký úrad mala zabrať iba chvíľku, ale Bedi sa nás spýtal, či poznáme Dillí. Musel som povedať, že nie. Na to navrhol, aby sme si urobili krátku obhliadkovú jazdu, čo som s nadšením privítal, vytiahol som fotoaparát a poďme.

Bedi si sadol dopredu a navigoval vodiča. Naozaj splnil, čo sľúbil, prešli sme centrum a pozreli si Cestu radžov, Pamätník neznámeho vojaka, i prezidentský palác. Prešli sme po štvrti, kde sú hlavné vyslanectvá, proste v krátkom čase videli, to hlavné, čo tu je na videnie. Prehliadka trvala trochu viac ako pol hodiny, ale mal som jasný dojem, že v tomto meste by bolo čo pozerať. Budem sem musieť prísť na dlhšiu dobu.

Dorazili sme pred Úrad cudzineckej polície, Bedi nás poinformoval, že celá záležitosť bude viac menej formalita, ale musíme sa jej osobne zúčastniť. Pokiaľ to bude možné, zariadi, aby sme pri pohovore nemuseli ani ústa otvoriť. Zaparkovali sme pred budovou a vyšli na druhé poschodie. Bolo tu rušno. Stretli sme tu ľudí rôznej farby pleti, ktorí si vybavovali formality potrebné na pobyt v tomto štáte. Vošli sme do akejsi kinosály, kde boli sklápacie sedadlá poobsadzované čakajúcimi. Na stenách videli mapy Indie, ale nemal som ich čas poprezerať, museli sme si sadnúť. Miesto plátna bol vpredu stôl, pri ktorom sedelo niekoľko domorodých úradníkov. Bedi odišiel s našimi papiermi do vedľajšej miestnosti, ja som zatiaľ sledoval činnosť policajtov. Jeden vytiahol z kopy spis, otvoril ho a prečítal meno, potom listiny podal druhému, ten naň udrel obrovskú pečiatku a podal ho tretiemu, ten skontroloval údaje podľa pasov, ktoré mu podal vyvolaný človek, alebo jeho poradca či právny zástupca, lebo väčšina cudzincov mala so sebou niekoho domorodého. V takom prípade stačilo, keď sa vyvolaný postavil. Spis potom putoval štvrtému úradníkovi, ktorý ho opäť prepečiatkoval, niečo doň vpísal a záležitosť bola uzavretá. Kolobeh mohol začať odznova. Mám dojem, že celá činnosť by sa omnoho zrýchlila, keby celý proces urobil jeden pracovník, vybavili by za rovnaký čas štvornásobok čakateľov, ale z čoho by žili tí ostatní traja? Nebodaj by museli ísť pracovať.

Bedi sa za chvíľku vrátil a položil naše spisy pred prvého úradníka. Potom si prisadol k nám a poučil nás (zbytočne), že musíme počkať. Trvalo to vari dvadsať minút, kým sme prišli na radu. Keď zodpovedný úradník vyvolal naše mená, Bedi pristúpil k stolu a pustil sa do dôverného rozhovoru, my sme sa postavili v rade, kde sme sedeli. Policajt pozrel do pasu a pohľadom nás skontroloval, či sme to naozaj my, potom už o nás nik neprejavil záujem. Kruh sa uzavrel a dostali sme do rúk späť naše pasy. Pečiatka v ňom potvrdzovala, že máme povolený pobyt do 30.6.budúceho roka. Výborne, práve v ten deň mi končí pracovná zmluva, ktorú mám práve podpísať.

 

Za hodinu sme úrad opúšťali a vrátili sa späť na Vasant Vihar. Bol čas práve na obed. Väčšina ľudí už kancelárie opúšťala. My sme využili sociálne zariadenie, aby sme nemali problémy po ceste. Potom sme sa v sprievode jedného z domácich vybrali na obed. Vyšli sme z budovy, vystúpili po pár schodíkoch v priechode medzi dvoma domami a prešli malým námestíčkom ku kinu a odtiaľ ulicou na hlavnú triedu. Tu už boli zo všetkých strán obchody a reštaurácie. Ani nie päť minút od kancelárie. Na pravej strane som zbadal pizériu a cukráreň (!), naľavo reštauráciu, vedľa druhú, potom v uličke obchod s potravinami a bufet. Tam chodili naši. Vošli sme do uličky. Pri pulte pred obchodom sme si objednali. Výber jedál bol obmedzený, ale zaujímavý, hlavne preto, že tu pripravovali grilované kurčatá. Okrem toho ponúkali niekoľko druhov sendvičov, obložené taniere, káva a malinovky. Ak ste mali záujem o kurča, bolo si ho treba objednať, počkať vari desať minút a potom si ho prevziať. Čakanie niekedy trvalo dlhšie inokedy menej, podľa toho, koľko rozpracovaných porcií bolo na ražni. Objednali sme si jedno celé, čo bolo pre nás dvoch tak akurát a bolo to aj lacnejšie ako dve polovičky a vošli sme do obchodu nakúpiť si. Začal som tunajším pracovníkom celkom závidieť. Výber tu bol fantastický, omnoho lepší ako v Džajpúre, aj ceny boli prijateľné. Bola to samoobsluha na špičkovej úrovni. Na policiach bol naukladaný tovar podľa sortimentu, od zeleniny a ovocia, cez cestoviny, drogériu, hotové jedlá, korenia, čaje, konzervy až po pečivo a mäso, ktoré predávali aj ako balíčkové, aj ako vážené. Proste všetko čo hrdlo ráči, teda okrem alkoholu, ten sa kupuje na vyhradených miestach. Prechádzal som sa medzi regály a kochal sa pohľadom. Kúpil som však iba jednu Pepsi a bochník pečiva, lebo to som potreboval na obed. Ale naložiť by sa tu dalo plné auto. Ledva som stačil prehĺtať sliny.

Pri pokladni som zaplatil a počkal Mira pred obchodom. Preštudoval som si zatiaľ jedálny lístok vedľajšieho bufetu, ponúkali štandardnú stravu za prístupné ceny. Pri takejto ponuke by som asi ťažko schudol. Miro vyšiel niekoľko minút po mne, práve sme mali kurča upečené. Mohli sme ho zjesť priamo tu na mieste, ale iba po stojačky, preto sme sa rozhodli, že sa vrátime do kancelárie a tam sa najeme. Ale nedotiahli sme to do konca, lebo miestnosti boli prázdne. Chlapci sa ešte z obeda navrátili. Keďže sme svoj cieľ v Dillí splnili, rozhodli sme sa pre návrat na juh. Obedovať môžeme cestou.

Našli sme svoje auto, poukladali si veci na sedadlo a vyrazili, cestou sme si chvíľu pozerali okolie, ale teplý obed by bolo škoda nechať vychladnúť, vytiahli sme si ho a pustili sa doň. Bola to po dlhej dobe úplná lahôdka. Síce trochu ostrá, ako každé jedlo, ale vynikajúca, s mäkkým chlebom a šalátom!! Rozdelili sme si kurča na rovnaké polovice a … škoda hovoriť, treba zažiť.

Do Džajpúru sme dorazili krátko po zotmení. Navečerali sme sa a ja som si išiel ľahnúť. Po celodennom cestovaní som bol taký uťahaný, že mi ani nevadil hluk zdola, kde za rozbehol ďalší večierok.

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Indické denníky 176

30.06.2018

6. Striedavo na Vasante a na office, nuda, preberám balíčky a lístky. Sedíme pri TV. Včerajšok sme strávili viac menej na izbe, je tu pomerne veselo, odchádza na dovolenku alebo domov viacero viac »

Indické denníky 175

29.06.2018

24.6. Je tu nuda. Chodíme po meste a pozeráme pamiatky, Prezidentský palác, cestu Radžov, Miro točí na kameru. Stretli sme aj prezidenta, mimoriadne opatrenia. Letenku mám na stredu, aspoň budem viac »

Kolumbia, vojak, strelec, FARC

Bývalí povstalci z FARC žiadajú schôdzku s novým kolumbijským prezidentom

16.08.2018 08:15

Predmetom rokovania má byť opätovné začlenenie niekdajších bojovníkov FARC do spoločnosti.

Cellerova jama, Trenčín

Zaplatí Trenčín za národnú pamiatku?

16.08.2018 08:00

Súkromná firma sa už roky domáha odškodného za to, že pri stavbe narazila na historický nález a preto projekt nedotiahla do konca.

Katar, umývanie, čistenie

Katar chce pomôcť Turecku priamymi investíciami za 15 miliárd dolárov

16.08.2018 07:54

Katar prisľúbil Turecku priame investície vo výške 15 miliárd USD. Turecké trhy zažívajú turbulentné časy. Jedným z dôvodov je aj spor s USA.

Nemecko, policajt, špeciálna operácia, razia, prostitúcia

Opatrovateľku v Nemecku odsúdili za to, že dieťatu spôsobila smrteľné zranenia

16.08.2018 07:49

Na tri roky a desať mesiacov väzenia odsúdil súd opatrovateľku, ktorá zatriasla 15-mesačným dieťaťom tak silno, že batoľa o tri dni neskôr zomrelo.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 122706x
Priemerná čítanosť článkov: 584x

Autor blogu

Kategórie