Založ si blog

Indické denníky

                17.5. Ráno na stavbe, Agarval neverí, že odchádzam, na obed prichádza Miro Tatara, preberá všetky domy, má rovnaký názor ako ja, Džainove domy sú neobývateľné. Do Abu sa pôjde až zajtra. V noci fúkal silný vietor, všetkým sa zle spalo.

Nastal posledný deň, dnes očakávam svoj odchod na juh. Ale plníme si povinnosti. Doobedie trávime na stavbe. Starý Aragval prijíma správu o mojom preložení snáď ako vtip, neustále sa tajuplne usmieva, tvrdí, že to nie je pravda a zostanem tu. Neviem, či má svoje infor-mácie, ktoré mu túto myšlienku vnukli, alebo to je iba povahou. Práce na výkope pokračujú. Zakladá sa sklad i drobné objekty. Vyzerá to, že tu bude všetko bežať bez problémov. Zatiaľ čo dole nejaké problémy sú, ako som sa dozvedel z porád, aj keď som si ich veľmi nevšímal, lebo neboli moje. Ale budem mať čas sa s nimi bližšie zoznámiť.

Na obed sa vraciame na 21, treba čakať vedenie, ktoré zariadi výmenu. Ale starý posiela miesto seba iba Mira . Ten je poverený preveriť stav pripravenosti domov, ako aj situáciu na stavbe. Sprevádza ho jeden chlapík z kancelárie, ale predpokladám, že je iba na výlete, lebo sa s ním má vrátiť naspäť. Prechádzame teda všetky tri domy a záver je taký, ako som tvrdil celé dva mesiace, Džain dohodu o pripra-venosti nedodržiava, jeho žiadosti o peniaze sú prehnané, lepšie by bolo ich dať Garghovi, ktorý je schopný dom okamžite dokončiť, lebo v ňom chýbajú iba AC, stačia dva prístroje a všetko je OK. Na 21 sa iba dokončuje druhá kúpeľňa, a je potrebných 10 AC skriniek. Naozaj jediný rozdiel v prospech týchto domov je fungovanie satelitného prijímača.

Potom preberá aj stavebnú pripravenosť na Site, dohliada nad odovzdávaním pokladne a dokumentácie Kohoutkom. Na cestu sa však dnes nedostaneme, je to viac ako šesť hodín jazdy, vyrazíme až zajtra ráno, aby sme nešli cez horúčavy.

Večer sa spúšťa silný vietor, spíme preto nepokojne, v izbách je dusno a prehadzujem sa celú noc. Ale ráno sa s podobnými pocitmi budia aj všetci ostatní. Nebola to len moja záležitosť.

                18.5. Ráno bez raňajok vyrážame, šofér cestu nepoznal, Miro spal, tak sme  sa vydali po nesprávnej ceste, ale videli sme kus peknej krajiny. Hrady, priepasti, Dračí chrbát. Cestou sme sa zastavili v Kóte, ktorý vlastne ani nie je v Kóte. Poobede v Abu.. Našli Petra, vyložili veci, zastavili sa na stavbe. Objavil sa chlapík z Potrubí a chce bývať s nami. Poslali sme ho na Mont. Na stanici sa počas našej neprítomnosti objavil Prochádzka. Večer sa s Mirom stretli na Mont a spéroval ich. Preberám papiere, pijeme pivo. Domy nemajú chladničku, sporák a TV.

Po noci strávenej prehadzovaním na posteli, sa rýchlo chystáme na cestu, chceme vyraziť ešte pred siedmou. Vkladám posledné veci do kufra, nakladám ich do auta, cesta nebude veľmi príjemná, lebo v malom Maruti budeme štyria. Našťastie si moji spolucestujúci zvykli sedieť vzadu, mne zostáva lepšie miesto vedľa vodiča. Nedávame si ani raňajky, stačím len stisnúť ruku Zdenovi Kohoutkovi a vyrážame. Inštruujem vodiča, kam má ísť, aby sme sa z mesta dostali na výpadovku, jediné, čo o smere cesty viem, že treba ísť na Ahmedabád. Diaľnica mesto obchádza, to som už vyskúšal. Preto sa držíme cesty na stanicu. Tesne pred ňou je križovatka, jedna cesta smeruje do Džodpúru a druhá do Ahmedabádu. Vodič trochu váha, Miro na zadnom sedadle drieme, preto kývnem doľava, máme ísť predsa na juh. Domnieval som sa, že šofér cestu dobre pozná, lebo Miro bol v Abu Roade niekoľko krát, vždy autom. Ale neuvedomil som si, že nie týmto, doteraz ich tam vozil starého vodič. Jediný, čo poznal správnu cestu, spal a my sme vyrazili do neznáma po nesprávnej komunikácii.

Spočiatku bol ráz cesty podobný ako opačným smerom, ale predsa som sledoval okolie, lebo podľa popisu Mira Solovica má byť asi 20 kilometrov za Beawarom dedina Bar, kde je vraj veľmi lacný alkohol. Ale my sme išli už pol hodinu a dediny nikde. Veľkú starosť som si nerobil, mohli sme ju prejsť bez toho, aby som si to všimol, mnohé nápisy sú iba v hindí, teda pre mňa nečitateľné. Naučil som sa síce už zopár písmen, ale nestačí to na prečítanie orientačnej tabule za jazdy.  Pokračujeme ďalšiu hodinu, Mira konečne prešli driemoty. Začína si všímať okolie a ja ho oboznamujem so svojimi obavami. Na to vyťahuje fotokópiu miestnej mapy a pokúšame sa zistiť, kde vlastne sme. Rozhliada sa a ani on okolie nepoznáva, hoci práve typ krajiny ho môže mýliť, lebo je to rovnaké po celých 100 kilometrov. Konečne prechádzame mestom, ktorého meno je napísané anglicky a vieme ho nájsť na mape. Zistenie je veľmi jednoduché. Ideme aspoň dve hodiny po nesprávnej ceste. Mesto sa volá Desuri. Cesta síce vedie do Ahmedabádu, ale nie je to tá naša. Za Beawarom bolo treba ísť predsa smerom na Džodpúr a potom po súbežnej ceste na juh. My sa nachádzame na západnej strane pohoria a mali by sme byť na jeho východnej strane. Kážeme šoférovi zastať na okraji mesta a študujeme mapu. Vrátiť sa nám nechce, ale máme šťastie. Práve tu kdesi by mala byť odbočka, ktorá spája obe cesty. Treba ísť na Sanderao. Videl som nejakú križovatku skôr než sme vstúpili do mesta, otáčame sa teda a vraciame. Naozaj, šofér ukazuje na smerovku, to je tá cesta. Trochu sme si nadbehli, ale nie je to tak veľa, zato budeme mať možnosť si pozrieť nepreskúmanú krajinu.

Opúšťame diaľnicu a ideme štátnou cestou. Treba znovu pripomenúť, že tieto názvy nezodpovedajú skutočnému stavu vozovky. Štátna cesta je na úrovni našej druhej triedy, je síce asfaltovaná, ale akurát tak pre dve vozidlá, miestami ani to nie. Ideme na západ a do kopcov, ktoré zapĺňajú celý obzor. Cesta stúpa a kľukatí sa. Ako všade, aj tu je na vrcholoch hôr postavených mnoho hradov, pevností a chrámov. Čím vyššie stúpame, tým malebnejšia krajina sa nám otvára pred očami. Je vidieť, že teplota tu prírodu nestačili tak zničiť, je tu viac zelene, na samom vrchu dokonca vidím konečne po veľmi dlhom čase v prírode zelený trávnik. Údoliami tečú riečky a potoky, je tu veľa stromov, kde to podmienky umožňujú, sú políčka, ktoré obrábajú roľníci, inde sa pasie dobytok. Hore na náhornej plošine sú dokonca aj lesy. O toto by sme prišli, keby sme sa pustili pravou cestou. Krajina v rovine je výrazne odlišná, viac pustá, savanovitá. Už ani moji partneri nevzdychajú, k slovu sa dostávajú fotoaparáty. Úsek, ktorý sme prešli nemal viac ako 50 km, ale trvalo to viac ako hodinu. Cesta bola úzka, plná serpentín, z jednej strany často lemovaná priepasťou, ktorej hĺbku sme mohli iba ťažko odhadnúť a nemali sme ju chuť premerať na vlastnej koži. Preto sme išli omnoho pomalšie.

Prešli sme niekoľko opevnených mestečiek, do ktorých sa vchádzalo bránami vo vežiach, proste kraj takmer pôvodný, domorodý. Vrcholy hôr sú miestami tvorené obrovskými balvanmi. Jeden kopec je pokrytý takýmito doskami a vyzerá ako chrbát obrovského pravekého jaštera, nazval som ho Dračí kopec. Podobné obrovské bloky sa nachádzajú aj vedľa cesty, je na ne dobre vidieť. Dopravil ich sem pravdepodobne kedysi veľmi dávno ľadovec, lebo sú oblé a vymleté od vody. Mnohé z nich majú prapodivné tvary. Napravo od nás sa na hrebeni ukázala obrovská pevnosť. Je tu naozaj na čo pozerať. Dúfam, že sa nenachádzame príliš ďaleko od Abu, aby som sa sem dostal na výlet.

Zahajujeme zostup. Cesta je rovnako strmá a spletitá,  lesy nás sprevádzajú až takmer do údolia. Tam vidíme nejaký kláštor, ktorý Miro spoznáva.

„Sme na ceste za Kótom, aspoň môžme vykonať kontrolu, aj tak som sa tu mal staviť na spiatočnej ceste.“

Všetko zlé je na niečo dobré. Prekonávame niekoľko mostov a opäť sme na rovine. Ako orientačný bod nám má slúžiť oceľová konštrukcia veže, ktorá sa nachádza vedľa na existujúcej stanici. Je ju vidieť zďaleka, sme naozaj na správnej ceste. Zastavujeme teda v Kóte. Aj keď, ako vždy, to nie je pravda, dedina sa nachádza niekoľko kilometrov ďalej. Tu je iba stará stanica, vedľa ktorej sa buduje nová. Vchádzame do ohradeného priestoru. Plot je presne taký, ako v Beaware aj priestor uprostred neho. Len tu je domček dodávateľa naľavo od dverí a tam bol napravo. Zastavujeme pred ním a vystupujeme. Peši sa odoberáme do rohu stanice, kde prebiehajú jediné práce, kope sa tu studňa. Pozeráme do obrovskej jamy, v priemere tak päť metrov, hlboká je viac ako dvanásť, ale na vodu ešte nenarazili. Na dne pracuje zopár kopáčov, ostatní vyťahujú zeminu a ženy ju na hlavách roznášajú po okolí, rovnako ako všade inde. Už mi je jasné, že hlavnou pracovnou silou v tejto oblasti sú ženy, ktoré na svojich hlavách odnosia všetok materiál.

Po krátkej obhliadke znovu štartujeme, teraz sa krajina opäť vrátila k známemu stavu, roviny, roviny, roviny, sem tam nejaký skalný blok, či osamelý kopec. Prichádzame na diaľnicu (podľa mena), doprava zhustla. Miest je tu viac, ale na obzore vidieť hrebene hôr nie len na východe ale aj na juhu. A my smerujeme rovno tam. Budeme musieť cez ne ešte raz. Cesta nie je v najlepšom stave. Hlavne keď sa opäť štveráme hore na plošinu. Vedie úzkym zárezom, akýmsi priesmykom. Ten je zatarasený nákladnými autami, ťažko sa pomedzi ne prepletáme.

Ale dokázali sme to a tabule už ukazujú k Abu Roadu.

Za hodinku sme pred ním. Opäť sa máme orientovať vežou, ale tých tu je viac. Prekonávame rieku nízko vodným mostom. To je novinka. Rieka, teraz v období sucha je iba malý potok, preteká cez niekoľko priepustov pod vozovkou. Tá je tak pol metra nad dnom rieky. Ak príde dážď, nazhromaždené vody budú stekať údolím, narazia na cestu, zaplnia celú šírku údolia a potom potečú ponad cestu a most bude vyradený z prevádzky.

Vchádzame do mesta, je úplne rovnaké, ako väčšina tých, čo som doteraz videl, úzka hlavná cesta, zaprataná autami a autobusmi, predavačmi ľuďmi a dobytkom. Pokiaľ stačím sledovať, vidím niekoľko predajní s potravinami, ktoré by mohli byť celkom dobre zásobené, prechádzame cez zeleninový trh. Hladom ani tu nezomriem. Tiež obchod s liehovinami. Aj dezinfekcia je k dispozícii. Nechávame mesto za sebou a prechádzame okrajom až prichádzame k železnici. Pri priecestí stojí orientačný bod, kovová veža. Sme na správnej stope. Za ňou križovatka, doprava sa ide do Ahmedabádu. Potvrdilo sa, že obidve diaľnice spájajú Beawar s Ahmedabádom, teda pomýliť sa bolo ľahké. Tu už naviguje Miro, vchádzame do vilovej štvrte, volá sa to Rico kolónia, podobné miesta sú vo viacerých mestách a majú ten istý názov, firma Rico je tu asi dosť zabehaná. Ale asi nemá nič spoločné s našim výrobcom vaty. Zatočíme doprava, doľava a doprava a zastavujeme pred malým na bielo natretým dvoj domcom so zelenými okenicami, pred ním stojí zaparkované rovnaké Maruti ako naše. Sme v cieli.

Peter Faragula, môj spolubývajúci z Džajpúru, vyšiel na zvuk motora z domu a srdečne nás privítal. Vchádzame dnu, ja si beriem aj batožinu. Toto bude môj ďalší domov. Skladám sa v obývačke. Je tu len sedacia súprava a malý stolík. Vľavo dvere do spálne, v ktorej býva Peter. Rovno pred nosom, nenatreté dvere do jedálne, kde je stôl a štyri stoličky.

Pripomínajú mi slovenský ľudový nábytok, sú z dreva, ťažkého a masívneho. V protiľahlej stene dvere do kuchyne, vedľa na WC. Napravo dvoje dverí, jedny do miestnosti bez okien, možno šatníka, druhé do druhej spálne. Vnútri dve postele, písací stolík, stolička, nočný stolík a dvoje dverí. Jedny vedú do kúpeľne so sprchou a záchodom, druhé na dvor za domom. Miesto skríň obligátne kamenné police. Peter hovorí, že tu nebýva dlho, iba druhý deň, doteraz neboli namontované AC prístroje, preto prespával v hoteli na Mont Abu, čo je 27 kilometrov odtiaľto. Miro sa tam chystá prenocovať tiež.

Ja si zatiaľ skladám veci do spálne. Peter nie je zbalený, ale on odcestuje až zajtra, tak má ešte čas. Najprv ma musí oboznámiť so všetkým, čo sa týka stanice a domov. Lebo aj tu sú prenajaté dva. Ale iba jeden je ako tak zariadený. Potom odchádzame na stanicu, Peter ma predstavuje zástupcom LnT a IO CL, ktorí pôsobia v Abu, prechádzame celú stanicu, ale začaté sú len jedny výkopy, má to byť budova skladu. Vysvetľuje mi hlavné problémy. Jedným je prístupová cesta, ktorú treba vybudovať spolu s mostom. Stanica sa, podobne ako aj dve ostatné, nachádza vedľa starej stanice potrubovodu SMPL, ktorý už je v prevádzke. Prístupová cesta vedie cez ich pozemok, ale sú problémy s jej používaním. Peter upozorňuje, že hoci aj jedna stanica aj druhá patria IOCL, jestvuje medzi jednotlivými sekciami akási rivalita, prevádzkové oddelenie nemá pochopenie pre investičné, preto je lepšie sa na nich obracať čo najmenej, lebo vyhliadky na úspech sú mizivé. Z týchto dôvodov treba postaviť novú cestu a most, aby sme sa mohli dostať na stavbu s ťažkými mechanizmami a materiálom, starý most je v dezolátnom stave a záťaž by pravdepodobne nezniesol. Druhý problém je výškové vytýčenie stavby, ktoré ja v disproporcii medzi skutočnosťou a plánom. Prechádzame pevné body, vidím, že sú v omnoho horšom stave, ako tie, čo som nechal v Beaware. Je ich tu sedem a netvoria štvorcovú sieť, ale sú zdanlivo roztrúsené po ploche. Hlavný bod je betónová kocka, aspoň tak vyzerá. Tieto veci bude treba doriešiť ako prvé. Z nesprávneho zamerania a osadenia objektov mám strach, nechcel by som, aby hocikto mohol kritizovať moju prácu. Budem sa musieť do toho obuť.

Potom odchádzame do mesta zoznámiť sa s človekom, ktorý má na starosti zariaďovanie domov. Je to obchodník s elektrospotrebičmi, volá sa Sunil. Je veľmi milý a tvári sa ochotne, ponúka nám chladené nápoje, ale mám dojem, že niečo nie je v poriadku. Na to, že má vlastný obchod, je naše vybavenie úbohé. Veď v byte nie je ani chladnička a televízor,  v kuchyni chýba varič. Buď nie je dosť dobrý, alebo Peter bývajúci na hoteli sa so zariaďovaním veľmi nenamáhal. Roboty tu budem mať teda dosť. Potom mi ukazuje mesto, kde nakupuje, s kým má aké skúsenosti. To je dôležité, môžem pokračovať aspoň tu vo vychodených chodníčkoch. Vraciame sa na stavbu, tu nás čaká prekvapenie, od LnT sa dozvedáme, že sa tu zastavil riaditeľ Prochádzka a údajne bol veľmi nespokojný, že nás nestihol. Má smolu. Nám sa neohlásil, preto sme sa venovali plánovanému programu. Vraciame sa k domu, tu opäť novinka. Stojí tam auto Škodaexportu a pred ním bradatý chlapík. Predstavuje sa ako zástupca Potrubí Praha, ktorý má pôsobiť v Abu a dôrazne od nás, ako reprezentantov 3kodaexportu, žiada, aby sme ho ubytovali. To už je druhý, o ktorého prítomnosti sme nemali ani paru. Jediné, čo mu môžme poradiť, aby sa zaviezol na Mt., kde sú hotely, pokiaľ má peniaze na nocľah, nebude to problém. Peniaze mal a Miro s kolegom sa hore aj tak išli ubytovať, odišli spolu. Večer sme zjedli jedlo, ktoré Peter pripravil na elektrickom variči, dali si pivo a išli spať. Miestnosť bola pomerne dobre chladená, spalo sa dobre, moje potničky sa začali obávať o svoju existenciu.

 

Indické denníky 68

23.09.2017

21.9. Ráno do Kótu, je pekne, Miro meškal, cesta späť skratkami, pekné zákutia, večer som strašne uťahaný, idem spať o ôsmej. Na dnešný deňˆ sme si s Mirom dohodli rande v Kóte, mal by viac »

Indické denníky 67

19.09.2017

19.9. Ráno do Pali, objednávam letenku, návrat späž. Volám domov a ohlasujem príchod. Večer Žvachula, objednávam slaninu a párky. Cestou z Džodhpúru sa zastavujem v Pali u Kubíčka. Privítal viac »

Indické denníky 66

16.09.2017

15.9. Čakám starého, prišiel pred 9.00. Pofélixoval LnT za OK, vypil kávu a whisky, pridal mi Kót a Salavas a na obed vypadol. Takže sa na budúci týždeňˆ nebudem nudiť. Volám Mira, ale viac »

sýria, nalet, idlib

SOHR: Rusko v sýrskom Idlibe bombardovalo 'svojich', zomrelo 45 rebelov

24.09.2017 18:54

Prečo ruské nálety mierili práve na členov Légia Šám ešte nie je jasné.

Angela Merkelová

Nemecké voľby: Merkelová chce získať späť voličov AfD, začína sa rysovať trojkoalícia

24.09.2017 18:07, aktualizované: 19:15

Nemecké parlamentné voľby podľa odhadov verejnoprávnej televízie ZDF vyhrala konzervatívna únia kancelárky Angely Merkelovej CDU/CSU so ziskom 33,2 percenta hlasov.

nemecko, volby

Otázky a odpovede o nemeckých voľbách

24.09.2017 18:00

Maďarský premiér Viktor Orbán počas víkendu vyhlásil, že si želá výhru Merkelovej.

protikorupčný pochod, protest, demonštrácia,

Bratislavu čakajú protesty proti korupcii i Kiskovi

24.09.2017 17:00

V hlavnom meste môže byť začiatkom najbližšieho pracovného týždňa veru poriadne rušno.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 103
Celková čítanosť: 46207x
Priemerná čítanosť článkov: 449x

Autor blogu

Kategórie