Založ si blog

Indické denníky Bombay

                18.3. Celkom iný kraj, vlhko. Doobeda chodíme po meste, sme mokrí ako myši. Na obed hľadáme hotel. Po obede výlet na Elefantu, večer ideme na pivo, spím dobre, hoci je dusno. Za 365 dní mi končí kontrakt!

 

Ráno sa preberám zároveň s východom slnka, možno aj chvíľu pred ním, až na Inda na dolnom lehátku sme hore prakticky všetci, lebo hádam sme ani naozaj nespali. Slnko vychádza spoza nejakého oparu, človek by povedal, že z hmly. Ale áno, z hmly. Lebo za pár hodín sa krajina veľmi zmenila. Stratila vnútrozemský ráz a je teraz prímorská  a tropická. Lesy lemujúce trať sú zelené, bohaté,  husté a plné vody, rovnako ako vzduch dookola. Nie je tu tak teplo, ale cítime, že vlhkosť podstatne narástla. Trať od Bharuče ide neďaleko morského brehu, je to badať. Robím snímky východu Slnka, lebo je nádherne farebné. Potom odchádzame do umyváky vykonať základné hygienické potreby. Na prekvapenie tečie aj voda, aj keď WC je špinavé, takmer nepoužiteľné, v sprchárni si niekto liečil pokazený žalúdok. Ale dávame sa do poriadku.

Dojedáme zvyšky jedla. Náš spolucestujúci sa po návrate zo umyváky usadil vo svojom kúte, preto spúšťame lehátka a kupé je opäť v normálnom stave. Pozeráme na krajinu vôkol. Všade je veľa vody, plné rieky, potoky, bažiny. Dediny a roztrúsené domy. Prebúdzajúci sa ľudia. Tí spôsobujú Petrovi a Kamilovi malé šoky. Súbežné koľajnice im totiž slúžia ako turecké záchody. Veľké skupiny i jednotlivci  kvočia na trati a vykonávajú si potrebu. Každý ma so sebou vedierko vody miesto toaletného papiera. Evidentne ich v tom nevyrušuje ani idúci rýchlik. Pozerajú do okien akoby čítali noviny. Čím viac sa blížime k Bombaj, tým viac je tých ľudí. Vlak spomaľuje a  ide skôr ako osobák.

Bombaj je jedno z najväčších indických miest. Vlastné mesto zaberá plochu viac ako 40×20 km. a má viac ako desať miliónov obyvateľov. Nám sa však zdá, že všetci kvočia okolo trate. Tá sa zbieha s ďalšími koľajnicami a začína naozajstné mesto. Súbežne ide rýchlodráha, ktorá slúži ako MHD. Vagóny sú natrieskané cestujúcimi, čo je zaujímavé, ženy majú vyhradené svoje vlastné vagóny.

Konečne vchádzame do stanice, asi hodinu sme prechádzali cez mesto, niekedy tak pomaly, že nás rýchlodráha predbehla. Sme na Bombaj Central. Z Džajpúru máme adresu hotela, kde by nás mali očakávať, je pri Viktória Terminal. Keďže izby môžme dostať až poobede a teraz je iba osem hodín, rozhodli sme sa, že tam prejdeme peši. Aspoň zabijeme čas a oboznámime sa s mestom. Študujeme mapu mesta. Treba ísť na juh, až na pobrežie, potom chvíľu po ňom a dole odbočiť doľava a prekrižovať polostrov k druhému brehu, vyzerá to iba kúsok.

Berieme batožinu do rúk a vychádzame zo stanice. Okamžite nás, ako mokrá handra, udrie vlhký morský vzduch. Už vo vagóne sme si prezliekli krátke nohavice a tričká, ale aj tie sú prepotené za okamžik. Na križovatke nájdeme ulicu idúcu správnym smerom a dobrodružstvo začalo. Mesto sa na prvý pohľad líši od Dillí aj od Džajpúru.  Má mestský vzhľad, vyzerá ako iné európske alebo americké veľkomesto, ulice sú prepchané dopravou, ale pomerne čisté, na veľké prekvapenie tu chýbajú kravy. Málo je aj rikší na ľudský pohon, alebo motorkových trojkoliek. Zato všade plno žltočiernych taxíkov, autobusov a áut.  Vnútromestskú dopravu zabezpečuje rýchlodráha, stanica ktorej je neďaleko. Domy sú poschodové, na prízemí reštaurácie a obchody. Na rohu pekáreň, čerstvé pečivo široko rozváňa. Hladovať tu nebudeme. Postupujeme na juh, stále mokrejší a mokrejší..

Batožina oťažieva v rukách. Trvá nám skoro  hodinu, než prichádzame k nábrežiu. Ani sa nečudujem, prešli sme tri kilometre. Na mape sa to zdal kúsok, ale skutočnosť je iná. Ešte potrebujeme prekonať širokú komunikáciu a už by sme mali vidieť oceán. Ale priechod tu nie je, rušná štvorprúdová cesta sa musí prejsť nadchodom. Vidíme ho neďaleko, preto vystupujeme hore schodmi, nadchod je dlhý, lebo prechádza aj ponad rýchlodráhu. Ako aj v iných veľkomestách aj tento je príbytkom bezdomovcov, jeden ešte dospáva ťažkú noc, zakrytý kusom novín. Na druhej strane schádzame dole, preskočíme nízky múrik a sme na pláži, Čovpati beach. Jedno z miest, kde si Bombajčania užívajú more. Teraz je piesok prázdny, len sem tam nejaký turista, je odliv, more ja ďaleko od brehu. Piesok je špinavý a zanesený chaluhami, ďaleko od brehu šantí zopár chlapcov. Vyzúvame si topánky a ideme sa presvedčiť, či sme naozaj pri mori. Voda vonia soľou, ale nemáme odvahu ju ochutnať, je špinavá.

Horúčava robí svoje, more nás neosviežuje, nedá sa doň vbehnúť a vykúpať, preto ideme ďalej po brehu a hľadáme stánok s občerstvením. Neďaleko Akvária ho nachádzame. Za limku tu pýta najprv 12 rupií, ale zjednáme sa na desať. Keď si dávame tretiu, je už iba za osem. Sedíme na múriku pod stromom a rozmýšľame, čo robiť. Máme ešte more času. Vchádzame teda do Morského sveta, kde sú vystavené živočíchy z Indického oceánu. Akváriá skrývajú nádherný podmorský svet, ryby rôznych veľkostí, farieb a tvarov, defilujú pred očami. Žraloky, korytnačky, sasanky, morské koníky. Túlame sa chodbami a miestnosťami tak dlho, ako sa dá, lebo je tu príjemne chladno. Potom ale musíme opäť von do tepla. Ideme po nábreží, pofukuje vietor od mora a trochu nás schladzuje. Silueta mesta z tejto strany je skvelá, z jednej strany more a na druhej strane za cestou výškové budovy.

Moderné novostavby, hotové mrakodrapy.  Na poludnie toho už máme dosť, rozhodli sme sa použiť taxík. Prechádzame cez cestu, lebo sme na nesprávnej strane a voláme jeden. Je tu hneď. Je síce malý, ale zmestili sme sa. Ako cieľ udávame Viktória Terminal. Šofér prikývol , zaradil sa do prúdu a ideme. V obave, aby nás neošmekol, sa ho pýtam, čo to asi bude stáť. Vodič len hlavou ukázal na zapnutý taxameter. Ten ukazoval desať rupií. Viezli sme sa hodnú chvíľu, mrknem na počítadlo, ale to ukazuje stále desať, vezieme sa ďalej, stále desať. Začínam mať obavy, že je pokazený, alebo to je nejaká finta, keď  konečne poskočí. Keď vystupujeme je to za 18. Záver je jasný. Ako sme sa presvedčili, do istej vzdialenosti tu taxíky idú za jednotnú cenu 10 Rs. Je to jedno, či sa veziete iba za roh, alebo na hranicu tejto vzdialenosti. Peniaze naskakujú až po jej prekročení. Jazda taxíkom je tu teda veľmi lacná, lebo nahradzuje MHD.

Pri Viktória vystupujeme. Náš hotel by mal byť neďaleko. Prechádzame veľkým trhoviskom, tu sa predáva všetko, od ovocia a zeleninu, cez elektrospotrebiče, textil až po rôzne pamiatkové predmety. Ceny sa nám zdajú veľmi výhodné. Štvrť, kde sa teraz nachádzame, je trochu staršia, anglikánska. Hotel sa vola Rail Way, t.j. Železničný. Nachádzame ho ľahko. Je v jednej ulici za terminálom. Ale darmo sa odvolávame na rezerváciu, ktorú mal uskutočniť náš známy z Džajpúru, na recepcii o nás nevedia, nič rezervované nemáme.  Ale izby sú voľné. Aj s TV, WC a AC, čo sú naše požiadavky. Noc za 550, či 500. Zdá sa nám to veľa, preto sa vraciame pred hotel, skúsiť nejaký druhý. V okamžiku sú okolo nás nadháňači, strkajú nám do rúk vizitky, aby sme navštívili ich hotel. Jeden dokonca zavolal taxi, natlačil nás doň, že pozná jeden „číp and gud“. Necháme sa nahovoriť. Stojí to desať ,ale sme o skúsenosť bohatší. Izby sú o stovku lacnejšie, ale vybavením sú rovné našim robotníckym hotelom, na izbe tri-štyri válendy, spoločné sprchy. Takto bývať odmietame. Nezastavia nás ani ruky personálu ani ich sľuby, že nájdu lepšie izby, vraciame sa naspäť do Železničného hotela. Tu som trochu prekvapený ja, neviem vlastne prečo, ale myslel som si, že si najmeme spoločnú izbu. Ušetrili by sme tak, ale chlapci sú rozhodnutí inak, každý chce bývať sám. Ponúkajú nám tri izby, každá je niekde inde, ale nevadí. Ubytovávame sa. Moja izba je na druhom poschodí, je príjemná, čistá, nevidím žiaden hmyz. Je v nej len trochu teplo, lebo tu majú zvláštny systém. Zapnúť elektrické spotrebiče môžte iba vtedy, keď je niekto na izbe. Treba totiž zasunúť prívesok kľúča do špeciálneho otvoru a potom sa dá zapnúť svetlo, pustiť AC a ostatné. Lenže potom sa nedajú zamknúť dvere znútra. Spať pri otvorených sa mi nepáči. Neviem odhaliť ten systém, preto volám chlapca. Ten mi to jednoducho predvedie. Na kľučke pri  zatvorení dverí treba pridržať malú gombík a ste zamknutí aj bez kľúča. Tento spôsob vypínania spotrebičov iste prináša hotelu úspory elektriny, ale hosť si nemôže nechať bežať klimatizáciu počas svojej neprítomnosti. Treba teda očakávať, že vždy po návrate bude v izbe horúco.

Za hodinku sa stretávame v hotelovej hale. Recepčný nám ponúka výber z miestnych zaujímavostí. Doporučuje nám celodenný vyhliadkový zájazd autobusom, len tak sa dá stihnúť aspoň kostra pamiatok v meste. Za veľmi zaujímavú považuje plavbu na ostrov Elefanta, kde sú starobylé skalné chrámy. Lode odchádzajú z neďalekého prístavu, mohol by to byť pekný zážitok. Súhlasíme s ním a vychádzame z hotela. Pohľad na mapku, keď pôjdeme po hlavnej stále na juh, prístav nemôžme minúť. Najprv sa ale trochu najeme v reštaurácii na rohu pri hoteli, potom kráčame ulicou. Všímame si hlavne bary, lebo vieme, že by tu mohli byť naše riadne krčmy, kde sa pivo čapuje. Všade inde dostanete iba fľaškové. A naozaj, v blízkom okolí hotela je takých pivární niekoľko, ale už sa nezdržujeme a ponáhľame sa na jedno z najznámejších miest v meste, ku Gataway of India. Vstupnej bráne do Indie. Je to vlastne víťazný oblúk, postavený na počesť príchodov panovníkov do Indie, teda anglickej kráľovskej rodiny. Vysokú konštrukciu vidíme už z diaľky. Nedá sa nevidieť. Obchádzame ju zo všetkých strán, fotografujeme spolu s najznámejším hotelom v meste Tádž Hotelom, ktorý má ku klasickej anglikánskej budove pristavanú modernú vežu. Ja to dokonalá harmónia starej a novej architektúry. Za víťazným oblúkom je už prístav. Unikáme rôznym dohadzovačom a sprievodcom a nachádzame si pokladňu sami. Máme šťastie, dostávame lístky na loď, ktorá ma odchod za pár minút. Ženieme sa k mólu  a naskakujeme na parníček. Plavítko nie je veľmi veľké, ale vyzerá spoľahlivo. Usadáme sa na hornej palube, aby sme mali dobrý výhľad. Je síce už pár minút po odchode, ale ešte stále čakáme, naskakuje zopár domorodcov. S malým meškaním odrážame, plavidlo sa chvíľu prepletá pomedzi iné a opúšťa prístav. Skúmavý pohľad po okolí nás ubezpečí o tom, že tu sa neokúpeme. Voda je veľmi znečistená, plávajú v nej odpadky a ani po vyplávaní na otvorené more nie je čistejšia. Ak sa budeme musieť ponoriť do vody, tak len v prípade, že sa loď potopí. Záliv, po ktorom plávame, tvorí súčasť nákladného prístavu, desiatky lodí rôznych druhov zanechalo po sebe spúšť.

Plávame okolo vojenského prístavu. Pred ním je vybudovaná delostrelecká batéria. Ostrov, možno umelý, je pokrytý mnohými betónovými bunkrami, z otvorov trčia hlavne. Za mólom kotvia vojenské plavidlá. Vidím raketový krížnik, niekoľko torpédoborcov a množstvo sprievodných plavidiel, nenápadne si to fotografujeme, hoci vzdialenosť je veľká  a nie sme si istí, či sa na zábere niečo objaví. Potom križujeme more a plávame vedľa obrovského tankera, ktorý prečerpáva ropu do potrubí. Terminál tvorí plošina a z nej sa tiahnu rúry viac ako kilometer na breh, kde stojí veľké skladište a rafinérie. Tušíme, že takéto niečo bude aj v Kandle, odkiaľ sa ťahá náš ropovod. Ale vieme, že toto je príčina tých olejových škvŕn, ktoré pokrývajú takmer celú hladinu. Opúšťame záliv a voda je predsa len trochu čistejšia, už vidíme svoj cieľ. Na obzore sa vynára oblý chrbát. Sprievodca a barman v jednej osobe nás cez mikrofón informuje, že ostrov dostal meno, podľa podoby so sloním chrbtom. Ale z tejto strany žiadnu podobu nevidím. Plávame na severnú stranu ostrova, kde je vybudované dlhé mólo, pristávame pri ňom. Plavba bola v pohode, vlny nie sú veľmi veľké, nenastali žiadne žalúdočné problémy. Kapitán oznamuje čas odchodu lode naspäť. Máme dve hodiny na prehliadku ostrova. Ale vidíme, že na ostrove pristáva viac lodí, možno to s tým návratom nebude také zlé. Vyberáme sa teda na breh. Z jednej strany móla sa zdá voda čistejšia, ale vlny sú , tvorí sa príboj, nie je to miesto na kúpanie, na pláži je zasa veľa blata. Prichádzame na ostrov. Je tam malá dedinka, zopár domov, obchody a bufet. Zaregistrovali sme nápis PIVO, ale prednosť dostávajú pamiatky. Ku skalným chrámom vedie chodník, ktorý sa časom mení na schodište, stúpa strmo do kopca. Pre pohodlných a bohatých sú pripravení nosiči, ktorí vás na vrchol vynesú. Ale to nie je náš prípad. Stúpame poctivo po vlastných, sedenia máme dosť, treba urobiť niečo aj pre vlastnú kondičku. Schody lemujú početné stánky so suvenírmi. Pozeráme si korálky, náhrdelníky a vyrezávané figúrky, ale nič nekupujem. Na plošine medzi schodmi nás zastavujú domorodé ženy s nádobami na vodu položenými po troch nad sebou na hlavách. Za desať rupií si záujemca môže urobiť fotku. Ani toto nás neláka, chceme byť pri jaskyniach skôr, ako tam dorazia ostatní turisti z lode. Prechádzame okolo ďalšieho bufetu a konečne sme hore. Je vidieť, že to je turistická atrakcia, sú tu početné tabule, ktoré vysvetľujú pôvod a význam stavieb. Chrámy sú zasvätené prevažne Šivovi, staré sú niekoľko storočí. Fotografovanie je zakázané. Ale darí sa nám. Vystriehli sme chvíľky, keď sme v jaskyni sami a snímok je na svete. Je tam síce silné šero, ale fotíme s bleskom. Až keď som vyvolal film, zistil som, že mnoho snímok je pokazených akýmsi zábleskami, pravdepodobne zrkadlami, ktoré sú umiestnené v stenách a stropoch. Dobré obrázky sú iba na nádvoriach, kde je prirodzené osvetlenie cez stropy, či vlastne otvory miesto nich. Prechádzame miestnosťami a komorami, obdivujeme šikovnosť staviteľa. Sochy a reliéfy sú vytesané precízne, ani stáročia im neveľmi uškodili.

Chrámov tu je niekoľko, ale do všetkých sa nám nechce, hlavne keď sa nám zdá, že tie menej významné a bokom postavené slúžia asi oveľa prozaickejšiemu účelu, ako boli postavené. Nos nám to včas signalizuje. Tabula nás informuje, že sa dá ešte ísť vyššie na kopec, pozrieť si pevnosť, či vyhliadku, ale mňa to už nebaví. Je po obede, dosť teplo, teším sa na bufet dole. Zanechávam teda dvoch kolegov, nech si prezerajú, čo ich zaujíma, ja takmer bežiac kráčam dole schodmi. Aj čas odchodu lode sa blíži a ja som smädný ako celý ostrov, teda slon. Vchádzam do bufetu. Študujem nápojový lístok. Výber je pekný, ceny no tak- tak, ale čo ma prekvapuje je veľký výber pív. Jedna veľmi populárna značka indického piva je Hayword. Jeho kvalita je vyjadrená číslicou, predáva sa 1000, 2000 a 5000. Tu však ponúkali 10000.  Muselo to byť najsilnejšie pivo, veľmi som váhal, či si ho nedať, ale bol som poriadne smädný, vedel som, že by som ho vylial do seba a nestihol vôbec vychutnať. Preto som si dal len litrovku koly a vlial som ju na ex. To už na mňa volali chalani, bol čas nastúpiť na loď.

Mokrý zvonku i zvnútra som prechádzal po móle k lodi. Nastúpili sme ale, ako obyčajne, nič sa nedialo. Cestujúci neprišli všetci, čakali sme tak dlho, že na odchod boli pripravené lode dve. Preto sme prestúpili na tú druhú a vrátili sme sa ňou.

Na hoteli sme sa preobliekli a vyrazili na večeru. Ešte sme skúsili niekoľko uličiek okolo hotela, chceli sme nájsť ten správny podnik. Nakoniec sa nám jeden celkom pozdával, vyzeral ako pravá námornícka krčma, preto sme vrazili dnu. Ocitli sme sa v inom svete. Podnik bol plný. Stoličky pri stolíkoch boli takmer všetky obsadené. Už to, že tam boli stoličky, bola výrazná zmena. V iných štátoch Indie, je zakázané podávať pivo v podnikoch. Sú na to zriadené obchody, tam si kúpite pár fliaš a po stojačky ich na ulici vypijete. Len v niektorých hoteloch vyššej kategórie majú licenciu na predaj alkoholických nápojov, ale ten je poriadne drahý. Pivo na ulici sa dá kúpiť aj za 20, v reštaurácii rovnaká značka stojí aj 40 až 60 rupií.  Tu to bolo celkom iné. Plná krčma. A mali aj čapované! Ale kde si ho dať? Netrvalo dlho a náš problém sa vyriešil, spoza pultu vyskočil krčmár opásaný bielou zásterou a už sa nás pýta, čo si želáme. Keď sa dozvedel odpoveď, rýchlo začal jednať. Zaviedol nás za drevenú stienku, vyhodil od jedného stola tam sediaceho chlapa, prisunul stoličku od vedľajšieho stola a prikotúľal súdok, a už boli tri miesta na sedenie pripravené. Jedálny lístok bol síce chudobnejší, boli tam hlavne omelety,  dali sme si každý jednu a k tomu pivo. Rozhodovali sme sa medzi malým a veľkým, ale jednotky boli iné. Na skúšku sme si dali po jednom mugu. Dostali sme takmer polliter, mug je desatina galónu. Potom sme skúsili jednu pintu a dostlali sme bruchatý džbán, bolo to štvrť galóna. Galón má 4,55 litra. Posedeli sme do pol desiatej, zjedli po dve omelety a nenechali ani kvapku piva. To, že to bola pravá námornícka krčma sme mohli vyskúšať na vlastnej koži. Pri stolíku neďaleko dverí sedela skupina bielych mužov a tiež veselo nasávali. Zdalo sa nám, že počujeme známu reč, tak sme sa im prihovorili Boli to ruskí námorníci, ktorých loď kotvila v prístave. Sedel tam kapitán, lodný lekár a ešte jeden námorník. Popíjali vodku a mali dosť pod čapicou. Celkom dobre sme sa s nimi pobavili, zistil som však, že po rusky už prakticky nič neviem. Keď sa blížila záverečná, vrátili sme sa na hotel. Spal som ani zabitý.

 

Indické denníky 42

21.07.2017

20.7. Som už pol roka z domu. Inak sa dnes ulievam, bol som síce 2x na stavbe, ale iba chvíľu. Došli s bunkami, nech ich zložia, kam chcú. Beriem lieky. Oslavovať budem zajtra. Do konca je 8 mesiacov, viac »

Indické denníky 41

14.07.2017

19.7. Je mi trochu lepšie, kašlem a nechutí mi jesť. otravujú ma s prácou aj doma. Musím volať Džajpúr, tam sa dozvedám, že starý sa vydal na cestu sem. Aj prišiel, potom PTP na pohovor, viac »

Indické denníky 40

13.07.2017

18.7. Je mi mizerne, tep 120. Ohlasujem na stavbe, že som chorý, nech si robia, čo chcú. potom idem k lekárovi. Šarlatán, počúva ma cez bundu. Ale predpísal nejaké lieky. Celý deň som v posteli. viac »

poľsko, protest, demonštrácia,

Valec drví poľské súdy

21.07.2017 20:00

Fabrika na zákony, ktorá podľa Bruselu čoraz viac vzďaľuje Varšavu od európskych zásad demokracie a právneho štátu, pracuje ďalej na plné obrátky.

utečenci, lampedusa

Medzi Rakúskom a Talianskom graduje napätie kvôli migrantom

21.07.2017 19:54

Medzi Talianskom a Rakúskom ďalej rastie napätie kvôli nezhodám ohľadom zvládania prílevu migrantov do Európy.

Paolo Gentiloni

Nepoučujte nás, odkázal V4 taliansky premiér Gentiloni

21.07.2017 19:43

Taliansky premiér Paolo Gentiloni odkázal krajinám V4, že jeho krajina sa nenechá poučovať a vyzval všetky krajiny Európskej únie na plnenie svojich povinností.

škola, učitelia, vyučovanie,

Platy učiteľov v septembri zrejme porastú

21.07.2017 19:00

Platy učiteľov by mohli byť od septembra vyššie o šesť percent. O riešení má v pondelok rozhodnúť vláda.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 78
Celková čítanosť: 32873x
Priemerná čítanosť článkov: 421x

Autor blogu

Kategórie