Založ si blog

VVH (15)

15.2. Dokončujem list, bežné činnosti. Zajtra ide partia na cesty, budeme tu len traja. Večer na indickej svadbe, prvýkrát pršalo, horor, oblek je špinavý, traja na skútri, tanec, hudba, hluk.

 

Bežný život začína plynúť stereotypným spôsobom. Stále nie sú hotové kancelárie, pracujeme teda doma. Malými vyrušeniami sú len každodenné porady, ktoré vytrvalo zvoláva starý, prípadne služobné cesty na stanice.

Beawar je pomerne blízko, dá sa tam otočiť za jeden deň, viac problémov asi spôsobuje Abu Road,  lebo po ceste sú ešte dve stanice, Kót a Džodpúr, tam všade treba zabezpečiť ubytovanie a kancelárie.  Zostavy sa menia, ale Peter je na cestách najčastejšie. Právom,  veď Abu je jeho. Mne to celkom vyhovuje, lebo mám izbu sám pre seba. Aby som vytváral dojem zamestnanosti, začal som písať. Listy domov, prípadne reportáže, ktoré by som sa chcel pokúsiť uverejniť v nejakých novinách. Takže mám okolo seba plno papierov a pracujem. Vo chvíľkach oddychu si robím nákupy. Bežná činnosť, ale predsa človek nevie,  kedy sa môže niečo prihodiť. Ako aj dnes.

Bolo už po pracovnej dobe, keď sme sa s Mirom vybrali  na tržisko. Nakúpiť nejakú zeleninu.  Vybral som si karfiol, paradajky a papriku, zopár zemiakov, aby som si  navaril na najbližšie dni. Dokúpil chlieb, vajíčka. Mal som toho za dve igelitky. Rovnako aj Miro. Oblečení sme boli len tak po domácky, šuštiaky, tričko. Už sme sa vracali domov, keď nás upútal hluk vychádzajúci z bočnej uličky.  V nej sa začala zhromažďovať skupina ľudí, pred domom stálo zopár hudobníkom a robili  kravál. Žiaľ, pri všetkej úcte k ich výkonom to neviem inakšie nazvať. Ako všetko, aj hudobná produkcia musí byť výrazná. Dobre počuteľná, proste kravál. Niekoľkí bubnovali, trúbili na trubkách, ostatní ich sprevádzali na rôznych píšťalách a hrkálkach. Samozrejme sme sa priblížili  na  bezpečnú vzdialenosť. Nevedeli sme ako na taký rušivý moment, ako je prítomnosť neveriacich cudzincov, na nich zapôsobí. Ale predpokladali sme, že si to všimnú, a nebude veľký problém dostať sa k informáciám, čo sa tu deje.  Postavili sme sa za chrbty skupinky mládeže, pretože s tými sme mali skúsenosť, že sú najzhovorčivejší. Netrvalo dlho a spozorovali sme, že si nás všimli.

„Svadba?“ spýtali sme sa.

„Áno.“

„Nebude vadiť, keď sa budeme chvíľu prizerať?“

„Určite nie.“

To nás uspokojilo. Opreli sme sa o múrik a čakali, čo sa bude diať. Po chvíli vyšiel z domu mládenec v obleku a pristúpil k nám. Predstavil sa ako ženíchov brat a vyjadril presvedčenie, že celá rodina bude poctená, ak sa zúčastníme svadobného obradu. Radi sme to prijali.  Už ako hostia sme kráčali  na konci sprievodu.

Ženích v striebornom turbane, ktorý dopĺňal oblek, vyšiel z domu a prevádzaný skupinou mladých mužov kráčal uličkou a vstúpil do jednej brány. My sme pomaly kráčali na konci zástupu. Väčšina zostala stáť pred bránou, ale „starejší“ (tak som si ho nazval, lebo riadil chod sprievodu) v červenom turbane nás volal, aby sme vstúpili dnu. Prešli sme teda priechodom na vnútorný dvor, potom pár schodíkmi  na druhé nádvorie, kde stál malý chrám. Tu nám naznačili, aby sme odložili tašky a topánky a vstúpili dnu. Trochu sme sa ošívali, lebo tohto obradu sa zjavne zúčastňovali iba blízki príbuzní, ale mávanie rukami neustávalo, nuž sme postúpili. O kabely a topánky som sa nebál. Miro, ktorý neustále nosil so sebou fotoaparát, dostal aj súhlas na fotografovanie.

Vstúpili sme do predsienky chrámu, sledovali obrad, ktorý by som nazval odobierka. Ženích sa zjavne lúčil s rodičmi, dostával od nich i od mnícha akési požehnania, mazali mu niečo na čelo a zvonili na zvon. Do toho zneli spevy obradných melódií, výrazne odlišných od hluku vonku. Po obrade, ktorý trval vari pol hodinu, vyšli všetci späť na ulicu. Obuli sme sa, pozbierali kabely a išli za nimi v domnení, že už je koniec. Rozlúčili sme sa, ale oni, že nie. Svadba vraj ešte nezačala, teraz sa ide do domu nevesty, kde sa odohrá vlastný obrad. Sme naň vrele pozvaní. Skúsili sme sa vyhovárať, ale boli neodbytní. Ukázali sme teda na naše nákupy, s ktorými sa nám nechce tam trepať. Ani to ich nepresvedčilo. Autobus ešte neodchádza, máme čas sa vrátiť domov a veci si odložiť. Naša zvedavosť nám uľahčila rozhodovanie. Pristali sme. Pridelili nám jedného mladíka ako sprievodcu a spolu sme sa ponáhľali domov. Mali sme vari štvrť hodiny čas.  Hodil som nákupy do izby a rýchlo na seba nahádzal vhodnejšie oblečenie. Doniesol som si z domu jeden biely plátenný oblek, ktorý sa akurát hodil na túto príležitosť. Rýchlo nasadil do fotoaparátu nový film, zastavil sa po Mira a už sme boli späť. Takmer poklusom sme sa vrátili na miesto, kde bol pristavený autobus. Teda mal byť. Už nebol. Celý sprievod odišiel a na nás nepočkal.

Nech, pomysleli sme si, vrátime sa domov. Ale o tom nechcel počuť nás sprievodca. Len nech chvíľu počkáme, on sa postará , aby sme sa tam dostali. Počkali sme. Naozaj neubehlo ani pár minút a už sa vrátil, vlastne prifrčal na motorke, skútri. Dvojmiestnom. Nech vraj nasadneme a on nás odvezie. Pozrel som naňho nedôverčivo, na tomto? Ale áno, bude to v poriadku. Nuž sme sa pousádzali. Ja, ako najväčší, som si sadol  na  koniec. Sedeli sme spolu s Mirom na jednej sedačke, na ktorej obyčajne sedia manželky a ženy. Tieto, mnohokrát celkom zadkaté ženy, sa posadia bokom, teda sedačka bola dosť dlhá. A zmestili sme sa, len to malo jednu chybu. Miro vpredu dosiahol nohami na opierky nôh, ale ja nie. Oporu som mal len pre ľavú, kde bolo široké stúpadlo. Pravou som márne hľadal miesto. Potom som čosi nahmatal. Ale to sa neľúbilo vodičovi. Stláčal som mu totiž štartovací pedál, preto som si musel pomôcť iným spôsobom. Chytil som si proste ponožku rukou a tak som sa niesol. Len som dúfal, že nejdeme ďaleko. Nie, ubezpečil ma vodič, je to iba kúsok. Naozaj po vari dvesto metoch sme odbočili. Ale moja radosť bola predčasná. To sme iba zašli na pumpu, dofúkať pneumatiky, lebo mojich 100 kilo bolo na vozítko moc. Opäť sme nasadli, keď tu som zacítil na tvári kvapku vody, opäť a znova. Neviem, kde sa tam vzal dážď, ale začal. Síce slabý, ale bol. Našťastie sme sa asi po 500 metroch opäť odbočili, ale to sme sa zastavili  pod prístreškom akejsi nemocnice len preto, aby sme sa schovali pred dažďom. Zostali sme tam 15 minút. Dážď ako rýchlo začal, tak aj skončil. Opäť sme nasadli, lenže teraz som už vedel svoje, ten oblek to odskáče. Zadné koleso bolo síce pod kapotou, ale okoloidúce vozidlá mi narobia dostatok hnedých puntíkov.

„Je to ešte ďaleko?“

„Ale nie, už iba kúsok, hneď sme tam.“

Indický kúsok znamená aspoň desať kilometrov, prešli sme z Tilak marg cez celý Pink Town, druhou bránou vyšli z mesta a trepali sa ešte tri kilometre. Prepletali sme sa hustou premávkou, medzi kozami, kravami, bicyklami, trojkolkami ,autami  a ťavami. Pár krát som si myslel, že prídem o nohu. Cesta trvala dobrú pol hodinu, neviem, či si niekto vie predstaviť tie muky, čo som tam prežíval. Zosadol som z tandemu celý stŕpnutý.

Ale boli sme úspešní. Dobehli sme svadobčanov. Títo zrejme od mestskej brány išli v sprievode lemovanom svetlo nosičmi  peši. S veselými výkrikmi nás privítali a strčili do početnej skupiny tancujúcich mužov .

Vytiahli sme fotoaparáty a začali robiť obrázky. Keď som natiahol druhý obrázok, cítil som, že film nevydržal. Už ten, ktorý som robil v Sisodia paláci sa mi pretrhol. Zrejme sa znovu stalo to isté. Zúfalo som pozeral okolo seba, či neuvidím obchod, kde by som si mohol kúpiť druhý, ale prechádzali sme predmestiami, kde týchto fotolabov nebolo. Prišiel som znovu o unikátne zábery.

Kráčal som teda v sprievode a veľmi mi do spevu nebolo. Ale domorodci nás neustále nútili, aby sme radosť prežívali spolu s nimi. Neustále poskakovali s rukami nad hlavou, čomu oni hovorili tanec, a chceli, aby sme robili to isté. Vyhovoril som sa na vek a povinnosť fotografovať, hoci aparát nefungoval, a nechal som mladšieho Mira nech zo seba robí opicu len on, ale raz som sa musel zapojiť aj ja, lebo inak by som ich asi  nahneval.

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Indické denníky 176

30.06.2018

6. Striedavo na Vasante a na office, nuda, preberám balíčky a lístky. Sedíme pri TV. Včerajšok sme strávili viac menej na izbe, je tu pomerne veselo, odchádza na dovolenku alebo domov viacero viac »

Indické denníky 175

29.06.2018

24.6. Je tu nuda. Chodíme po meste a pozeráme pamiatky, Prezidentský palác, cestu Radžov, Miro točí na kameru. Stretli sme aj prezidenta, mimoriadne opatrenia. Letenku mám na stredu, aspoň budem viac »

Kolumbia, vojak, strelec, FARC

Bývalí povstalci z FARC žiadajú schôdzku s novým kolumbijským prezidentom

16.08.2018 08:15

Predmetom rokovania má byť opätovné začlenenie niekdajších bojovníkov FARC do spoločnosti.

Cellerova jama, Trenčín

Zaplatí Trenčín za národnú pamiatku?

16.08.2018 08:00

Súkromná firma sa už roky domáha odškodného za to, že pri stavbe narazila na historický nález a preto projekt nedotiahla do konca.

Katar, umývanie, čistenie

Katar chce pomôcť Turecku priamymi investíciami za 15 miliárd dolárov

16.08.2018 07:54

Katar prisľúbil Turecku priame investície vo výške 15 miliárd USD. Turecké trhy zažívajú turbulentné časy. Jedným z dôvodov je aj spor s USA.

Nemecko, policajt, špeciálna operácia, razia, prostitúcia

Opatrovateľku v Nemecku odsúdili za to, že dieťatu spôsobila smrteľné zranenia

16.08.2018 07:49

Na tri roky a desať mesiacov väzenia odsúdil súd opatrovateľku, ktorá zatriasla 15-mesačným dieťaťom tak silno, že batoľa o tri dni neskôr zomrelo.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 122732x
Priemerná čítanosť článkov: 584x

Autor blogu

Kategórie