Založ si blog

VVH (11)

2.5.      Amer Ford

 

                30.1.Išiel som na výlet po hradoch po okolí, máme pridelené autá, ale šoféri nepoznajú cestu.. vozili sme sa na slonoch. Na obed som si dal domácu špecialitu, pálila ako šľak, ryža je bez chute.

 

Nedeľa. Do práce nemusíme ísť. Teda tváriť sa, že pracujeme, nebude ani formálna porada. Miesto toho spolu so starým vyrážame na obidvoch autách na výlet. Ideme si pozrieť tú veľkú pevnosť, okolo ktorej sme prichádzali do Džajpúru. Volá sa Amer ford. Leží 17 kilometrov severnejšie.  Chvíľu  nám  trvá,  než sa vymoceme z mesta, vodiči sú tu tiež noví a cestu nepoznajú. Ale vedia hindi, takže postupujeme úspešne. Za pol hodinu sme na mieste. Pevnosť aj vo dne vyzerá rovnako majestátne ako v noci. Celé územie je lemované vonkajšími hradbami. Ako sme sa dozvedeli od sprievodcu, táto oblasť bola do 17. storočia mestom, kde sídlil maharadža.  Až vládca Džavaj Man Singh dal vybudovať dnešné staré mesto Pink Town, kam presídlil svoj dvor.  Stará pevnosť zostala ako kasárne. Dnes je to turistická atrakcia a múzeum. Hradné múry sa vypínajú do výšky vari tridsiatich metrov nad hladinou umelého jazera, ktoré slúži ako rezervoár vody pre mesto. Uprostred stojí na umelom ostrove letohrádok. Turista si môže požičať čln a zaveslovať si k nemu.

Vodiči nás vyložili na malom námestíčku pri nádrži a odišli nájsť tieň,  kde by autá schovali. Nadháňači nás zavetrili z veľkej vzdialenosti, pretože ešte sme ani nezabuchli dvere a už ich tu polo plno. Našu pozornosť však zaujalo niečo celkom iné. Atrakcia nevídaná asi aj pre skúsených cestovateľov, starý sa medzi nich určite rátal. V strede námestia bola zastávka háthíbusu. Teda po našom slonej dopravy. Za vcelku prijateľnú cenu 200 rupií sa mohli štyria záujemci odviesť na hradný kopec na slonom chrbte. Najprv sme sa nedôverčivo prizerali, ako to vlastne funguje, ale keď sme sa presvedčili, že slon si pri nastupovaní nelíha na zem, ale nasadá sa zo schodíkov, rozhodli sme sa. Dali po päťdesiatke a už sme boli na nástupišti. Počkali na najbližší dopravný prostriedok a hurá na to! Tlstokožec mal na chrbte zavesené dve lavičky pre dve osoby, chrbtom proti sebe. Pri nastupovaní sa posadili najprv dvaja, zaistili sa retiazkou ako na kolotoči. Potom pohonič sediaci mu na krku popchol slona, ktorý sa otočil a počkal na naloženie druhej dvojice. Nastupoval som ako posledný, aby som mal dobrý výhľad. Jedno slabé pichnutie bodcom a transportér sa pohol.  Lavičky sa hojdali z boka na bok, slabšie nátury mohli dostať morskú nemoc. Ale postupovali sme nezlomne, obľúčení kolegami, ktorí mali buď menej šťastia alebo odvahy. Na Sedláčkovi bolo vidieť, že by sa rád zviezol, ale niečo, podľa neho špina zvieraťa, mu v tom zabránila. Preto sa podujal zdokumentovať túto chvíľu fotoaparátom. Kráčal obdelač za nami. Nezávidel som mu. Cesta sa kľukatila najprv medzi domami, potom sa vnorila do dolnej brány a začala nepríjemne stúpať. Peši to mohla byť celkom dobrá makačka. Z výšky troch metrov som sa hádzaný v koši mohol kochať nádherným pohľadom na fučiacich turistov, ktorí nevyužili túto možnosť. Prešli sme strednú a hornú bránu a vošli na nádvorie. V strede záhony plné kvetín, na kraji výstupište. Sprievodca nám lámane povedal, že nás bude čakať, lebo v cene bola aj cesta späť. Mám však dojem, že tam bol aj údaj ako dlho, ktorý sme nezachytili, pretože keď sme sa tam zišli, nebolo tam ani sprievodcu ani slona, ostatní  pohoniči zrazu zabudli po anglicky. Dole sme museli peši.

Zatiaľ bola pred nami prehliadka areálu. Prezreli sme si dolné i horné nádvorie, kde bola druhá nádrž s vodou, paláce so samostatnými nádvoriami, vyliezli až na strechu. Čo mňa prekvapovalo najviac, boli malé dverné otvory a úzke chodby. Buď to malo význam pri obrane, alebo všetci obyvatelia museli mať najviac tak meter šesťdesiat. Rovnako systém chodieb pre služobníctvo, ktorý viedol súbežne s hlavnými chodbami a umožňoval početnými dvermi predbiehať radžu a byť mu vždy k službám, bol udivujúci.

Pekné boli aj nástenné maľby a výzdoba miestností. Podľa orientačného plánu bolo kdesi aj múzeum zbraní, ale nemal som šťastie a nenašiel som ho. Chalani hovorili, že tam boli celkom zaujímavé exponáty. Celá pevnosť bola hodne navštevovaná turistami, lebo zima je najvhodnejším turistickým obdobím. Ľutoval som, že môj fotoaparát je nepojazdný a rozhodol dom sa, že si kúpim nový. Keďže háthíbus nám utiekol, vybrali sme sa dole peši. Aj to bola poučná cesta. Hotové školenie, ako treba zjednávať. Už na hornom námestí sa na nás nalepil mladý predavač s košom plným kovotepeckých prác. Taniere, mečíky, krčahy. Mali sme záujem, tak nám ukázal svoj tovar. Keď sme sa ho spýtali na cenu, povedal, že každý kus je po dvadsať. To sa zdalo veľmi prijateľné, vytiahol som dvadsať rupií a podával som mu ich, lenže zakrútil hlavou:

„No rupí, dolár!“

Ha, dolár je otcu – bratu po tridsať, teda pýtal viac ako 600.

To teda nie! Odmietli sme, my kupujeme iba za rupie.

„O.K. Tú handret!“ spustil. Mal zvláštnu cenotvorbu. Opäť sme odmietli. Ako sme zostupovali po strmej ceste, tak klesala aj cena výrobkov. 180,150,120,100,50. Pri dolnej bráne to už bolo iba 20. Išli sme ďalej. Chlapec za nami kričal „ten, ten!“, ale už sme sa nechceli vracať do kopca, tak sme nič nekúpili.

Cestou sme ešte mali  možnosť vidieť  munga, ktorý ako jediné zviera vie poraziť kobru. Ale cena za vystúpenie sa nám zdala byť privysoká. Majiteľ nemal chuť zjednávať. Asi tam bolo dosť cudzincov, ktorí si zaplatili plnú cenu.

Po návrate do mesta sme sa spolu s Petrom a Mirom rozhodli ísť na obed do známej pizzerie. Ale tento krát sme mali chuť zariskovať. Po predložení jedálneho lístka sme ho dlho študovali.  Dohodli sme sa, že vyskúšame originálne indické jedlá, aby sme zistili , čo nás tu vlastne čaká. Každý si teda vybral nejakú polievku a hlavné jedlo, potom sme si chceli vymeniť skúsenosti. Pri voľbe polievky nebol veľký problém. Na výber boli iba také, ktoré sa podľa názvu dali identifikovať. Paradajková, zeleninová a krémová s hríbikmi. Horšie to bolo s hlavným chodom, Ak sme vynechali pizzu a čínske jedlá, bolo každé pre nás veľká neznáma. Ak mám byť úprimný, ani neviem, ako sa jednotlivé jedlá volali. Úplne náhodne sme si vybrali. Len sme dávali pozor, aby cena bola približne rovnaká. Polievky priniesli horúce a boli sme veľmi spokojní.  Boli naozaj chutné, aj keď trochu pikantné. S napätím sme očakávali hlavný chod. Peter dostal misu s cestovinami, mierne opečenými a doplnenými vajíčkami a zeleninou, Miro drevenú dosku, v ktorej bol vložený rozžeravený plát železa, na ktorom mal položený kapustný list, ktorý sa ešte smažil, zmes hrášku, mrkvy a inej zeleniny, spolu s nejakou omáčkou a na vrchu plátok ananásu. Nevyzeralo to veľmi vábne, ale úspešne sa s tým popasoval,  vraj to bolo jedlé. Zakusoval k tomu placky z kysnutého cesta, akási náhrada za chlieb, ktorý v našej podobe v Indii nepoznajú. Volajú sa nan. Mne priniesli tanier, kde v omáčke plávali biele kocky a guličky. Ako prílohu som mal  ryžu. Táto bola celkom bez chuti, musel som si ju prisoliť. Zato omáčka mala výraznú chuť. Pálila, ako keby v nej bolo celé peklo. Mal som s tým čo robiť. Kocky boli zo syra a guličky zo zemiakov a zeleniny. Dalo sa to zjesť, ale štípalo to. Hasil som malinovkami , ako sa dalo. Čašníkov trochu prekvapilo, že sme nepili vodu, túto totiž podávajú v každej reštaurácii ešte skôr než si hosť objedná, ale na to sme nemali odvahu ani  vtedy a ani neskôr. Mohla byť totiž aj z  vodovodu a tá voda zaručene nie je pitná. Najedení a v podstate spokojní sme opustili  reštauráciu. Záver bol jednoduchý, polievku možno zjesť každú, ale pri ostatných chodoch treba počítať, že jedlo bude aspoň štipľavé.

Vrátili sme sa do hotela a oddychovali zvyšok dňa. Lebo to mal byť jeden z posledných na hoteli. Na druhý deň sme mali ísť skontrolovať stav penziónu, do ktorého sme sa mali  presťahovať. A pretože starý usúdil, že päť izieb je spôsobilých na bývanie, zavelil k presunu. Skončilo oťukávanie, konečne sme mali bývať na stálom mieste.

            

VVH, Cesta do Bombay (3)

20.01.2017

6.3. Ráno ma bolela hlava, ale na tenis som išiel. Prišli hlaváči a zobrali ma hrať na trávu! Tá má hrozný odskok. Ale darí sa mi. O 10 sa ideme kúpať. Odviezli sme sa na jazero za mestom, viac »

VVH, Cesta do Bombay (2)

19.01.2017

2.3. SC do Beawaru, ukázali nám domy, jeden celkom schopný, len pár vecí a dá sa v ňom bývať. Za 1500 mesačne. Hádam sa dohodneme. Opäť vyrážame na cesty, my s Kohoutkom do Beawaru, ostatní viac »

VVH, Cesta do Bombay (1)

18.01.2017

Lístky 1.3. Ráno pricestovali ďalší dvaja, vyzerá, že zapadnú do partie, Sedláček sa spamätáva. Boli sme na stanici po lístky, ale nie sú. Flám, ktorý sa začal v sobotu, sa skončil až viac »

lavína, sneh

Lavína zasypala v Rakúsku štyroch Čechov, dvaja zahynuli

22.01.2017 17:56

Dvaja Česi zahynuli pri páde lavíny v rakúskom stredisku Wildgerlostal pri obci Krimml neďaleko Salzburgu.

Ján Richter

V rekvalifikácii absolventov škôl vidí Richter problém

22.01.2017 17:13

Ak na začiatku tohto roka hodnotíme vývoj toho minulého, stále je v evidencii síce menej, ale relatívne dosť absolventov, ktorí nemajú prácu, povedal minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Ján Richter.

shale gas, bridlicový plyn, frakovanie

Počet ropných a plynových vrtov v USA sa výrazne zvýšil

22.01.2017 15:42

Počet vrtov zameraných na prieskum ložísk ropy a zemného plynu v USA v uplynulom týždni výrazne stúpol, a to o 35 na 694.

Trump, Putin

Putinova hra s novým lídrom USA: Hop alebo trop?

22.01.2017 15:00

Nový americký prezident Donald Trump by sa rád dohodol so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom aj pre možné vyostrenie vzťahov Washingtonu s Pekingom, myslí si analytik moskovského Centra politických technológií Alexej Makarkin.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 29
Celková čítanosť: 10409x
Priemerná čítanosť článkov: 359x

Autor blogu

Kategórie