Založ si blog

VVH (8)

2.3.      Na Džajpúr!

 

                24.1.     Odchod do roboty, večer si chcem zahrať tenis, ale zmena, nariadený odchod do Džajpúru., na zbalenie máme dve hodiny. Opäť cesty, tento krát 267 km. Mesto celé vysvietené, prvotriedny hotel, spím na izbe sám.

 

Po raňajkách sa opäť všetci stretávame v kancelárii na ambasáde. Študujeme a roz-množujeme kontrakt. Dohodol som sa s partiou, že si po pracovnej dobe  dáme pár setov v tenise,  plánujeme už ďalší výlet v budúcu nedeľu. Poznávam ľudí z vysla-nectva ako aj zo Škodaexportu. Žiaľ, moja vizuálna pamäť si drží ich podoby, ale mená si zapamätávam ťažko, pokým ich nepoužívam častejšie alebo ich nevidím napísané. Uprostred dopoludnia sa objavuje Paláček a zvoláva krátku poradu. Záver je prekvapujúci, stredná skupina má dve hodiny na zbalenie batožiny a o 12.00 odchádza autobus do Džajpúru,  kde bude naše sídlo. Je to šok. Ešte som si nezvykol ani na Dillí a už mením miesto. Ale ešte väčší šok zažívajú ostatní, ktorí si na Dillí už zvykli. Pretože pre nich končí relatívne ľahký život a musia začínať odznova. V Džajpúre nie je ešte nič nachystané, všetko budeme musieť zariadiť my. Údajne je tam len jeden guest house, ale ten sa ešte len prestavuje, zatiaľ je neobývateľný. Skupinu Sedláčka doplnia aj ďalší pracovníci, ktorí majú podliehať jeho veleniu. Okrem starého, (táto prezývka mu právom prischla), Faragulu, Kohoutka a mňa, odcestujú aj  Tatara, Pružina a Žvachula, poslední dvaja majú na starosti autá a materiál, ale ich zaradenie je iné. Majú byť, podobne ako Kohoutek materialisti. Pružina s Faragulom v Abu, Kohoutek v Beaware a Žvachulovi zostal Kót, kam som pôvodne mal ísť ja.

Na ceste nás sprevádza aj Paláček, ktorý sa však vráti späť s autobusom. Nasadám opäť do malého Maruti a ženieme sa na WA. Keďže som si kufre nevybalil, nemám veľa roboty. Za hodinku sa vraciame späť. Pri vrátach vyslanectva už stojí včerajší autobus a jeho vodič sa veselo škerí. Nakladám si kufre a vyberám si svoje miesto. Potom pomáham Faragulovi prenášať rôzne doklady a papiere, berieme všetku agendu a kontrakty, ktoré sa mu  podarilo zohnať.

Beháme hore dole a všetci, ktorí sú už zbalení, sa pridávajú. Je vcelku veselo, zdá sa , že sa tvorí  dobrá partia. Vykašlali sme sa na konvencie a začali sme si (až na starého) všetci tykať. Trochu som povolil zo svojich zvykov, potykávam si  len na ihrisku alebo pri poháriku. Ale tu sme na jednej lodi, budeme musieť spolu dobre vychádzať, takže na nejakých formalitách nezáleží. Traja sme Slováci, traja Česi, Sedláček napriek tomu menu je štvrtým Slovákom. Republika sa rozdelila iba  nedávno, ale  spory medzi nami  nie sú,  väčšina z  nich pracovala v zahraničí, nacionalizmus nepoznajú. O dvanástej sme nalodení, ale neodchádzame, stále niečo chýba, asi hlavne peniaze, ktoré si musíme zobrať so sebou.

 

Povel na odchod dostávame až o jednej. Bude to pekelná cesta. Počasie je tu stále, pekne a veľmi teplo. Ortuť sa poobede vyšplhá nad tridsať stupňov. V autobuse to bude neznesiteľné. A čaká nás viac než 250 kilometrov. Odhadom minimálne päť hodín jazdy. To znamená dojazd opäť za tmy. Konečne vyrážame. Lenže dostať sa cez mesto už nie je také jednoduché, musíme prejsť cez stred mesta, ktoré už chystajú na blížiaci sa štátny sviatok, ulice sú uzavreté, stavajú sa tribúny, na hlavnej triede vojaci nacvijú slávnostný pochod. Tak obchádzame Cestu Kráľov a trvá viac ako hodinu, než vychádzame z mesta. Na každej križovatke, kde zastaneme, obkľučujú autobus kŕdle žobrákov. Je to hrozný pohľad, mrzáci, slepci vedení malými deťmi, matky dojčiace nemluvňatá s natiahnutou rukou. V živote som nevidel  toľko biedy.

Naozaj som rád, keď prekračujeme hranice a vstupujeme na územie Haryjany. Po pár desiatkach kilometrov opúšťame aj túto a sme v Radžastane, štáte kráľov, kde budeme žiť nasledujúce mesiace, pretože Džajpúr je hlavným mestom tohto štátu. Cesta je rovnaká ako do Agry, opäť vraj diaľnica, ale na úrovni našej cesty prvej triedy. Smerujeme na juh. Pomaly si zvykám na indický spôsob jazdenia, už ma to tak nevie vytočiť. V autobuse je veselá debata. Naozaj sa vytvorila družná partia. S Petrom Faragulom a Mirom Tatarom vytvárame trojlístok. Sme si vekovo blízki, s rovnakým zázemím, ženatí, s deťmi, inžinieri, budeme vykonávať rovnaké práce. Nerozlučnú dvojicu vytvárajú Zdenek Žvachula a Slávek Pružina, druhý Zdenek, Kohoutek, zostáva tak trochu sám.

                Po dvoch hodinách cesty zastavujeme v motoreste. Pútač sľubuje dokonca aj kúpanie. Pokým starý objednáva, pozval nás na pivo, prechádzam areál. Hľadám kúpalisko. To čo som našiel, je prekvapujúce. Miesto bazéna v našom význame, nachádzam nádrž plnú  pliagy v zelenkavej vode. Vidieť, že ju nikto dlho nečistil. Na kúpanie vôbec neláka. Vraciam sa ku stolu. Čašníci nám nachystali taký väčší v záhrade, nosia pivo a to, čo si kto k tomu objednal. Pivo sa podáva fľaškové, poriadne chladené, ale fľaša má na rozdiel od našich 7 deci. Jeho cena je rôzna, pohybuje sa od 20 do 50 rupií. Chutí inakšie, ako naše. Hlavne vypité v horúčave má silný omamný účinok. Keďže som vyprahnutý, rýchlo ho zvládnem. Súčasť motorestu tvorí nevyhnutný obchod so suvenírmi, aj tu sa nám snažia niečo predať. Bezúspešne. Nemáme v úmysle sa zaťažovať na ceste do neznáma.

Po hodinke vyrážame a už je jasné, že za svetla neprídeme. Krajinu tvorí rovina, ktorá je len tu a tam, zhruba tak v tridsať kilometrových úsekoch prerušená osamele stojacim kopcom, či  pásom hôr. Skoro na každom stojí nejaká stavba,  hrad alebo kostol. Pokračujeme ďalšie dve hodiny, zošerieva sa. Sledujem orientačné tabule, pokiaľ sú napísané anglicky stihnem niečo prečítať, ale väčšina je napísaná v miestnom jazyku, preto moje informácie sú značne obmedzené. Cesta je miestami hrozná, úplne rozbitá, mnohé úseky sa opravujú. Zrazu vodič odbočil z hlavnej a dal sa na vedľajšiu, zamarilo sa mi že, ukazovateľ prikazoval ísť rovno. Snažím sa premôcť driemotu a sledujem cestu, v prípade, že by sa potvrdilo, že vodič zablúdil, chcem ho na to upozorniť. Ale o chvíľu sa smerovka znovu vracia k Džajpúru. Vyzná sa tu, asi vybral nejakú skratku, pomyslel som si. Po pár kilometroch mi je jasné prečo, cesta sa začne kľukatiť do kopcov, slalom v ostrých zákrutách, vtom sa hrebeň rozostúpil a napravo sa na vrchole objavuje pevnosť.

Je už takmer tma, preto je celá osvetlená reflektormi, strechy vyzdobené stovkami žiaroviek. Celá stavba sa majestátne odráža v hladine jazera pod hradbami. Šofér je patriot, chce sa nám pochváliť pamiatkami.

„ Amer ford.“ – prehovorí a ukazuje na hrad. Už máme cieľ návštevy, pokiaľ budeme mať nejaké voľno a auto, ktoré nás sem zavezie. Cesta opäť stúpa a začína kľučkovať, mihla sa brána, cez ktorú prechádzame a začína  klesanie. Pohorie  sme prekonali, v údolí sa opätovne objavujú svetlá, blížime sa  k veľkému mestu. Cestu začínajú lemovať domy, z ľavej strany je vidieť ešte jedno jazero. Zástavba hustne, svetla pribúda. Domy  sú  bohato  osvetlené,  žiarovky  sú  rozvešané aj  ponad  ulice, na križovatkách sú z lámp urobené celé fontány. Vyzerá to, ako by sa celé mesto vyzdobilo na oslavu nášho príchodu. Ale to sú len prípravy na blížiaci sa sviatok. Je už tma, ale ulice sú plné. Ľudia, autá, motorky, bicykle a zvieratá. Tých je tu podstatne viac ako v Dillí. Ledva sa náš autobus prepcháva. Strácam prehľad, kde vlastne sme, len vidno, že ideme po nejakej hlavnej ceste, ktorá sa točí, prípadne križuje s inými. Potom zahneme do úzkej uličky a zastavujeme.

Sme na mieste! Pozerám z okna. Stojíme na malej ploche pred moderným hotelom, pri vchode stojí fúzatý maharadža s mohutnými fúzami, hotelový vrátnik. Vystupujeme. Vykladáme batožinu, ktorú nám z rúk berú hoteloví nosiči, vchádzame do haly a  hore  schodmi  do  recepcie. Aj  tu  sú  nevyhnutné  obchodíky, hlavne zlatníctva a zmenáreň. Tabule informujú o bazéne, saune, posilňovni, jedálni a bare. Vidieť, že to nie je žiadne Béčko. Starý objednáva izby. Pre každého single. To znamená, že budem spať sám. Konečne. Predkladám pas, vyplňujem prihlasovací lístok, doba odchodu neurčitá. Našťastie to nemusím platiť zo svojho, jeden nocľah tu stojí 1200 Rs. Dostávam kľúč od izby, 422., nastupujem do výťahu, izba je na štvrtom poschodí na konci chodby.

Otváram dvere a vstupujem do miestnosti, dve samostatné lôžka, stolík s kreslom, druhý s televízorom, na chodbe vstavaná skriňa a dvere do kúpeľne. V nej vaňa! Proste luxus. Podávam nosičovi 10 rupii, ten asi očakáva viac, ale ja už poznám prvé indické slovo. BAS. Čo znamená dosť. Tak odchádza. Na stolíku je celofánom zakrytý tanier s čajovým pečivom, v košíku naukladané ovocie. Stolík pod televízorom vlastne nie je stolík, ale malá chladnička. Dnu pár fliaš malinovky. Na stolíku  karafa s vodou a dva poháre. Dnes nemusím ísť ani na večeru. Predpokladám, že pečivo je bezchybné, z ovocia si vyberám banány a mandarínky, ktoré sa dajú ošúpať, malinovky sú tiež bez baktérií. Lebo strach z nákazy je zatiaľ tou najväčšou obavou. Vieme, že voda nie je pitná, už v Dillí sme si kupovali vodu iba vo fľaškách, boli aj takí, čo sa ňou aj umývali.

Vybalil som sa iba na polovicu, lebo som vedel, že sa tu neubytovávam  natrvalo. O to viac využívam kúpeľňu, napúšťam si plnú vaňu aj s penou, drhnem sa celý a lebedím si tak dlho, ako vládzem. Potom šup do postele, vyskúšal som televízor. Je farebný, vysiela na viacerých kanáloch, niektoré sú tvorené anglicky hovoriacim vysielaním Star TV, iné miestnym programom D1 a D2. Beží MTV a Šport. Život tu bude naozaj celkom príjemný.

Indické denníky 164

21.05.2018

18.5. Ťažko zaspávam a skoro sa budím, idem do roboty, doma sa mi nechce byť. Betonáž sa neskončila, Havran je preč a Peťko sa hrá na šéfa. Zmätok s benzínom a plynom, míňa sa , varíme viac »

Indické denníky 163

17.05.2018

15.5. Ohlásil sa Kubíček, ale peniaze nemá. Mondel opäť blbol aj Peťko. S Kubíčkom som sa vyrovnal a odovzdal všetky prachy, auto je bez benzínu. Dal som si na úložku 600 USD, zvyšok sa viac »

Indické denníky 162

14.05.2018

11.5. Pracujeme na zmeny. Mondel poslal ďalší list. Začínam upratovať stôl a selektovať veci, ktoré beriem domov. Je stále horúco a ešte bude. Zvýšené tempo na stavbe sa prejavuje čoraz viac »

Ľubomír Kopáček

Expert ku GDPR: Firmy investovali do právnikov, budú robiť ďalej to isté

24.05.2018 22:00

"Je predsa hlúposť, aby som si bral zákaznícku kartu, keď mi ju ponúknu pri náhodnom, jednorazovom nákupe," vraví expert na kybernetickú bezpečnosť Ľubomír Kopáček.

ženy, nákupy

GDPR. Ochráni zákon súkromie?

24.05.2018 22:00

Osobné údaje ľudí sú vždy tovarom, okolo ktorého sa točí veľký biznis. Od piatka 25. mája sa však môžete rozhodnúť, či na to dáte súhlas.

korupcia, úplatok

V Španielsku padli vysoké tresty za korupciu vládnych ľudovcov

24.05.2018 21:18

Viac ako dvom desiatkam španielskych podnikateľov a politikov vymeral vo štvrtok španielsky súd vysoké väzenské tresty.

Eurobankovky, peniaze

Taliani môžu spustiť dlhovú krízu ako Gréci

24.05.2018 21:14

Taliansko môže spôsobiť ďalšiu dlhovú krízu, podobne ako Grécko, ak sa politiky novej talianskej vlády sústredia výhradne na zvýšenie výdavkov.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 197
Celková čítanosť: 107120x
Priemerná čítanosť článkov: 544x

Autor blogu

Kategórie