Založ si blog

VVH (7/1)

Pred obedom sme dorazili do Agry. Najprv sme sa zastavili v paláci Mogula Akbara, zvanému Červený palác. Mňa však viacej zaujímala Stará pevnosť, známa z poviedky Poklad z Agry, ale tá ležala mimo našej trasy, tak sme sa do nej nedostali. Hlavnú náplň tvorila návšteva najznámejšej stavby Indie, povestného mauzólea Tádž Mahal. Našli sme miesto na parkovanie v jednej uličke pred bránou komplexu a po zaplatení vstupného sme vošli dnu. Cena za mi nezdala veľmi vysoká, ale bola vyššia ako vstupné do iných objektov. Ale niekde sme sa stretli s cenami rovnakými, alebo aj vyššími. Zaujímavý bol zákaz používania videokamier. Aj hlavnú budovu bolo možné fotografovať iba po určitú čiaru, za ňou už bolo fotenie zakázané. Nad tým bdeli všadeprítomní policajti.  Ale zas nie veľmi starostlivo, lebo sa nám podarilo urobiť zopár snímkov aj dnu. Popisovať vlastnú stavbu sa proste nedá, na jednej strane je dobre známa, na strane druhej jej krása sa nedá vyjadriť slovami, jemnosť ornamentov, farebnosť, zlý vzduch v podzemí… Keďže stavba má náboženský význam, každý kto do nej vstúpi, sa musí vyzuť a nechať obuv pred vchodom. Mal som staršie sandále, tak som ich oželel, ľutoval som len biele ponožky, pretože celkom bosý som po studenom kameni nechcel chodiť. Po niekoľkohodinovej prechádzke stratili bielu farbu a už ju nikdy nenašli. Samozrejme aj tu sa turisti stali hlavným zdrojom obživy domorodcov. Hneď po vstupe sa prikmotrili ku skupinkám sprievodcovia ponúkajúci svoje služby.

                Mňa taký jeden zastihol až pred vlastnou hrobkou. Najprv sa ma povypytoval odkiaľ som, čo som, potom mi prejavil svoje sympatie, keďže som taký skvelý chlapík, rád sa so mnou podelí o vedomosti o stavbe. A nechce  zato nič. Tak ma povláčil po miestnostiach, ukazoval šikmú vežu, svietil baterkou na ornamenty, aby vynikol ich zaujímavý lesk, vymenoval všetky drahokamy a polodrahokamy, ktorými bola stavba vyložená. Vcelku to bolo celkom zaujímavé. Keď sme vychádzali na posledné nádvorie, stratil dobré predsavzatie, oboznámil ma so svojou tragickou situáciou, akú veľkú rodinu musí živiť, koľko členov z nej je chorých a trpiacich a proste ma požiadal o láskavosť, aby som mu pomohol tieto útrapy prekonať. Päťsto rupií by mu veľmi pomohlo. Výška sumy ma prekvapila. Jednoznačne tu každého bieleho človeka považujú za veľkého boháča. Ale zasa som nebol až taký neskúsený a vedel som, že cenu treba zjednať.

Ponúkol som dvacku. Čo sa mi za polhodinové rozprávanie zdalo dosť. Pustil sa div nie do plaču, ale povolil na stovku, ešte sme sa chvíľu doťahovali, ale potom uvedomiac si, že mám vyše tri tisícky na mesiac, čo som doma mal pre celú rodinu, povolil som a dal  mu 50 Rs.

                Veď čo, keď už dnes žiadneho zákazníka nechytí? To som však vtedy nevedel, že táto suma bola celodenným platom kvalifikovaného robotníka.

 

                Plný dojmov som prišiel  k vstupu, kde na moje mierne prekvapenie, ležali nedotknuté moje sandály. Obul som sa a vracal k strednej bráne. Aj tu boli predavači suvenírov. Jeden z nich ma zaujal, predával totiž staré indické známky. Prebudila sa vo mne stará filatelistická vášeň. Keďže aj cena sa mi zdala prijateľná, (keď sa ozve vášeň,  každá  cena je prijateľná)  kúpil som si dva balíčky s 250 známkami. Spokojný som sa vrátil k autobusu a odložil som si v ňom svoje veci. Hlavne staré známky ma veľmi uspokojovali.

                Plný pohody som prechádzal okolo autobusu, pozeral obchodíky, kúpil si chladenú malinovku (citronáda sa volala Limca) a čakal na ostatných. O chvíľku som tam už nebol sám, pristavila sa pri mne mladá v sárí oblečená žena. Začal tradičný rozhovor, odkiaľ som, čo…načo… atď.  Keď tu zrazu si ma prezrela od hlavy po päty, vraj som pekný a veľký chlap, či mi nie je smutno. Keby som chcel… vie o jednej izbe neďaleko. Musím sa priznať, že na jednej strane mi ten záujem lichotil, aj keď bolo hneď jasné, že ide o profesionálny záujem, ale na strane druhej… Keď som sa na ňu pozrel… Nie som rasista, ani  nijaký  iný extrémista, ale… bola malá, pôsobila špinavo a bola hnedá. Pripomínala mi naše Cigánky. Odmietol som.  Chytila ma za rukáv, zjavne chcela svoje argumenty ručne prízvukovať, musel som odskočiť a vytrhnúť sa jej z rúk a schovať do autobusu. Tam za mnou nešla, ale striehla dosť dlhý čas neďaleko, či si to predsa nerozmyslím. Na to , že som tu bol iba necelých 48 hodín sa India prejavila z dosť rôznych strán. V autobuse bolo už  teplo a vypitú malinovku som mal hneď na košeli, teplota nad tridsať stupňov si robila svoje. Keď sme sa okolo tretej všetci zišli, bola košeľa už usušená.

                Cestou späť nám vodič odporučil ešte jednu zastávku.  Má tu vraj jedného známeho, mohli by sme si pozrieť ukážky ručnej výroby. Keďže väčšina nebola proti, zastavili sme sa tam. Bol to obchod so suvenírmi. V niekoľkých miestnostiach naukladané látky, ručne maľované obrazy, kovotepecké výrobky a hlavne šperky. Majiteľ sa nám dušoval, že všetko je originálne ručná práca z drahých kovov a drahokamov. Ak by sme mali záujem , ukáže nám  aj svoj skvost. To už vzbudilo našu zvedavosť. Zaviedol nás do zadnej miestnosti, otvoril skrinku, vytiahol odtiaľ drevenú krabičku a z nej priezračný kus kameňa veľký ako slepačie vajce. Vraj čistý diamant, že sme to my, tak nám ho predá iba za 100 000 Rs. Úprimne som zapochyboval, čo vzbudilo v majiteľovi prejav nevôle. Jeho obchodnícku česť  na to, že hovorí pravdu. Nie som odborník na drahé kamene, ale ak by to bol diamant, bol by väčší ako KOH-I-NOR a mal by hodnotu niekoľko miliónov. Určite by si ho nenechával v obchode v obyčajnej škatuľke. Ale nech do nás vkladal akékoľvek nádeje, neuspel, nekúpili sme ten kameň. Niektorí nakúpili pár korálok, ale veľký osoh z nás nemal.

 

                Čakala nás 199 kilometrov dlhá cesta domov. Nasadli opäť do autobusu. Cestou som urobil ešte zopár snímkov. Fotil som diapozitívy aparátom za pár stovák, ktorý som si kúpil pred mnohými rokmi.  A práve teraz nevydržal. Keď som si chcel zobrať lešenie z bambusových tyčí v aparáte niečo cvaklo a už som ho viac nenatiahol. Do Dillí sme sa vrátili opäť za tmy. Najprv sme porozvážali všetkých na ubytovne a až nakoniec sme išli my. Do postele som sa dostal až o pol jedenástej.

 

Indické denníky 106

10.12.2017

9.12. Sedím celý deň doma, večer volám taxi ideme po Novákovcov a ideme do ZK. Vo vestibule stoja nastúpené štyri triedy, búrlivý potlesk, oživenie v sále. Zábava však iba priemerná. Nad viac »

Indické denníky 105

09.12.2017

7./8. 12. Odchod na letisko, batožinu podávam až do Bratislavy. Prehliadka O.K., lietadlo prázdne, spím na troch sedadlách, ťahá od nôh. Letíme stále v noci, nad Belehradom zatemnenie. Slnko viac »

Indické denníky 104

08.12.2017

7.12. Opäť na office. Letenka je zaknihovaná, Mráz opäť sľubuje výlet. Kupujem si večeru a prechádzam sa okolo ubytovne, čakám na odlet. Je zaujímavé, že rovnako netrpezlivo, ako som viac »

nobel, ican, Fihnová, Thurlowová

V Osle a Štokholme odovzdali Nobelove ceny

10.12.2017 21:01

Šéfka kampane ICAN Beatrice Fihnová uviedla, že máme pred sebou "voľbu medzi dvoma koncami: koncom jadrových zbraní a koncom nás, ľudí,"

dieťa, mlieko, dojčenie

Francúzi sťahujú dojčenské mlieko od Lactalisu. Hrozí salmonelóza

10.12.2017 20:56

Francúzske úrady oznámili masívne stiahnutie dojčenského mlieka vyrábaného skupinou Lactalis pre Francúzsko aj pre zahraničné trhy.

libanon, bejrut, protest, izrael, jeruzalem

Hnev na Blízkom východe nepoľavuje

10.12.2017 20:11

Pálenie amerických a izraelských vlajok, hádzanie kameňov či nápisy typu Trump prináša katastrofu. Aj tak vyzeral víkend na Blízkom východe.

spojena bratislava, elektricka, bratislava

Električka pri novom SND straší Bratislavčanov

10.12.2017 20:00

Plánovaná električková trať v blízkosti novej budovy Slovenského národného divadla (SND) vyvolala veľké vášne.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 142
Celková čítanosť: 65212x
Priemerná čítanosť článkov: 459x

Autor blogu

Kategórie