Založ si blog

VVH (7/1)

Pred obedom sme dorazili do Agry. Najprv sme sa zastavili v paláci Mogula Akbara, zvanému Červený palác. Mňa však viacej zaujímala Stará pevnosť, známa z poviedky Poklad z Agry, ale tá ležala mimo našej trasy, tak sme sa do nej nedostali. Hlavnú náplň tvorila návšteva najznámejšej stavby Indie, povestného mauzólea Tádž Mahal. Našli sme miesto na parkovanie v jednej uličke pred bránou komplexu a po zaplatení vstupného sme vošli dnu. Cena za mi nezdala veľmi vysoká, ale bola vyššia ako vstupné do iných objektov. Ale niekde sme sa stretli s cenami rovnakými, alebo aj vyššími. Zaujímavý bol zákaz používania videokamier. Aj hlavnú budovu bolo možné fotografovať iba po určitú čiaru, za ňou už bolo fotenie zakázané. Nad tým bdeli všadeprítomní policajti.  Ale zas nie veľmi starostlivo, lebo sa nám podarilo urobiť zopár snímkov aj dnu. Popisovať vlastnú stavbu sa proste nedá, na jednej strane je dobre známa, na strane druhej jej krása sa nedá vyjadriť slovami, jemnosť ornamentov, farebnosť, zlý vzduch v podzemí… Keďže stavba má náboženský význam, každý kto do nej vstúpi, sa musí vyzuť a nechať obuv pred vchodom. Mal som staršie sandále, tak som ich oželel, ľutoval som len biele ponožky, pretože celkom bosý som po studenom kameni nechcel chodiť. Po niekoľkohodinovej prechádzke stratili bielu farbu a už ju nikdy nenašli. Samozrejme aj tu sa turisti stali hlavným zdrojom obživy domorodcov. Hneď po vstupe sa prikmotrili ku skupinkám sprievodcovia ponúkajúci svoje služby.

                Mňa taký jeden zastihol až pred vlastnou hrobkou. Najprv sa ma povypytoval odkiaľ som, čo som, potom mi prejavil svoje sympatie, keďže som taký skvelý chlapík, rád sa so mnou podelí o vedomosti o stavbe. A nechce  zato nič. Tak ma povláčil po miestnostiach, ukazoval šikmú vežu, svietil baterkou na ornamenty, aby vynikol ich zaujímavý lesk, vymenoval všetky drahokamy a polodrahokamy, ktorými bola stavba vyložená. Vcelku to bolo celkom zaujímavé. Keď sme vychádzali na posledné nádvorie, stratil dobré predsavzatie, oboznámil ma so svojou tragickou situáciou, akú veľkú rodinu musí živiť, koľko členov z nej je chorých a trpiacich a proste ma požiadal o láskavosť, aby som mu pomohol tieto útrapy prekonať. Päťsto rupií by mu veľmi pomohlo. Výška sumy ma prekvapila. Jednoznačne tu každého bieleho človeka považujú za veľkého boháča. Ale zasa som nebol až taký neskúsený a vedel som, že cenu treba zjednať.

Ponúkol som dvacku. Čo sa mi za polhodinové rozprávanie zdalo dosť. Pustil sa div nie do plaču, ale povolil na stovku, ešte sme sa chvíľu doťahovali, ale potom uvedomiac si, že mám vyše tri tisícky na mesiac, čo som doma mal pre celú rodinu, povolil som a dal  mu 50 Rs.

                Veď čo, keď už dnes žiadneho zákazníka nechytí? To som však vtedy nevedel, že táto suma bola celodenným platom kvalifikovaného robotníka.

 

                Plný dojmov som prišiel  k vstupu, kde na moje mierne prekvapenie, ležali nedotknuté moje sandály. Obul som sa a vracal k strednej bráne. Aj tu boli predavači suvenírov. Jeden z nich ma zaujal, predával totiž staré indické známky. Prebudila sa vo mne stará filatelistická vášeň. Keďže aj cena sa mi zdala prijateľná, (keď sa ozve vášeň,  každá  cena je prijateľná)  kúpil som si dva balíčky s 250 známkami. Spokojný som sa vrátil k autobusu a odložil som si v ňom svoje veci. Hlavne staré známky ma veľmi uspokojovali.

                Plný pohody som prechádzal okolo autobusu, pozeral obchodíky, kúpil si chladenú malinovku (citronáda sa volala Limca) a čakal na ostatných. O chvíľku som tam už nebol sám, pristavila sa pri mne mladá v sárí oblečená žena. Začal tradičný rozhovor, odkiaľ som, čo…načo… atď.  Keď tu zrazu si ma prezrela od hlavy po päty, vraj som pekný a veľký chlap, či mi nie je smutno. Keby som chcel… vie o jednej izbe neďaleko. Musím sa priznať, že na jednej strane mi ten záujem lichotil, aj keď bolo hneď jasné, že ide o profesionálny záujem, ale na strane druhej… Keď som sa na ňu pozrel… Nie som rasista, ani  nijaký  iný extrémista, ale… bola malá, pôsobila špinavo a bola hnedá. Pripomínala mi naše Cigánky. Odmietol som.  Chytila ma za rukáv, zjavne chcela svoje argumenty ručne prízvukovať, musel som odskočiť a vytrhnúť sa jej z rúk a schovať do autobusu. Tam za mnou nešla, ale striehla dosť dlhý čas neďaleko, či si to predsa nerozmyslím. Na to , že som tu bol iba necelých 48 hodín sa India prejavila z dosť rôznych strán. V autobuse bolo už  teplo a vypitú malinovku som mal hneď na košeli, teplota nad tridsať stupňov si robila svoje. Keď sme sa okolo tretej všetci zišli, bola košeľa už usušená.

                Cestou späť nám vodič odporučil ešte jednu zastávku.  Má tu vraj jedného známeho, mohli by sme si pozrieť ukážky ručnej výroby. Keďže väčšina nebola proti, zastavili sme sa tam. Bol to obchod so suvenírmi. V niekoľkých miestnostiach naukladané látky, ručne maľované obrazy, kovotepecké výrobky a hlavne šperky. Majiteľ sa nám dušoval, že všetko je originálne ručná práca z drahých kovov a drahokamov. Ak by sme mali záujem , ukáže nám  aj svoj skvost. To už vzbudilo našu zvedavosť. Zaviedol nás do zadnej miestnosti, otvoril skrinku, vytiahol odtiaľ drevenú krabičku a z nej priezračný kus kameňa veľký ako slepačie vajce. Vraj čistý diamant, že sme to my, tak nám ho predá iba za 100 000 Rs. Úprimne som zapochyboval, čo vzbudilo v majiteľovi prejav nevôle. Jeho obchodnícku česť  na to, že hovorí pravdu. Nie som odborník na drahé kamene, ale ak by to bol diamant, bol by väčší ako KOH-I-NOR a mal by hodnotu niekoľko miliónov. Určite by si ho nenechával v obchode v obyčajnej škatuľke. Ale nech do nás vkladal akékoľvek nádeje, neuspel, nekúpili sme ten kameň. Niektorí nakúpili pár korálok, ale veľký osoh z nás nemal.

 

                Čakala nás 199 kilometrov dlhá cesta domov. Nasadli opäť do autobusu. Cestou som urobil ešte zopár snímkov. Fotil som diapozitívy aparátom za pár stovák, ktorý som si kúpil pred mnohými rokmi.  A práve teraz nevydržal. Keď som si chcel zobrať lešenie z bambusových tyčí v aparáte niečo cvaklo a už som ho viac nenatiahol. Do Dillí sme sa vrátili opäť za tmy. Najprv sme porozvážali všetkých na ubytovne a až nakoniec sme išli my. Do postele som sa dostal až o pol jedenástej.

 

Indické denníky 14/2

27.04.2017

Zistil som, že nakupuje celkom rád, aj keď to niekedy trochu prehnal. Napríklad, keď bol nakupovať kancelárske potreby. Doniesol plné dve krabice vecí, o ktorých nevyhnutnosti som zapochyboval, viac »

Indické denníky 14

26.04.2017

25.4. Volám starému, chce prísť vo štvrtok, na stavbe sa nerobí. Natiahli sme siete proti komárom, konečne sa bude dať spať. Večer nám ukradli televízor. V noci búrka, ale pršalo len málo. viac »

Indické denníky 13

23.04.2017

22.4. Definitívne opúšťame hotel, pobalili sme si veci a odsťahovali sa do Modrého. Kontrolujem 21, práce idú pomaly, ale je spustená chladnička a televízor. Zháňame mäso. Ráno si balíme viac »

Turecko, veža, vlajka, selfie, veža Galata, Istanbul

Turecká vláda pokračuje v čistkách, zrušila aj televízne a rozhlasové zoznamky

29.04.2017 21:54

Turecká vláda vydala dnes dva nové výnosy. Na základe prvého z nich prepustila viac než 3900 zamestnancov štátnej správy, armády a polície.

Európska lieková agentúra Londýn

Portugalsko chce z Británie prilákať agentúru pre liečivá EMA, záujem má aj Slovensko

29.04.2017 21:29

Portugalská vláda rozhodla o vytvorení národnej komisie, ktorá bude usilovať o presun sídla Európskej agentúry pre lieky z Londýna do Lisabonu.

Doláre

Najväčší pokrízový bankrot v USA. Skrachovala First NBC

29.04.2017 21:00

Americké úrady rozhodli o uzavretí finančného ústavu First NBC Bank, náklady na jeho ozdravenie sa odhadujú na jednu miliardu USD.

fico

Slovensko sa podľa Fica bude musieť pozrieť na mimovládky

29.04.2017 20:38

Povedal to v súvislosti so zákonom o financovaní mimovládnych organizácií v Maďarsku, ktorý ohrozuje fungovanie Stredoeurópskej univerzity.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 50
Celková čítanosť: 19227x
Priemerná čítanosť článkov: 385x

Autor blogu

Kategórie