Založ si blog

VVH (7/1)

Pred obedom sme dorazili do Agry. Najprv sme sa zastavili v paláci Mogula Akbara, zvanému Červený palác. Mňa však viacej zaujímala Stará pevnosť, známa z poviedky Poklad z Agry, ale tá ležala mimo našej trasy, tak sme sa do nej nedostali. Hlavnú náplň tvorila návšteva najznámejšej stavby Indie, povestného mauzólea Tádž Mahal. Našli sme miesto na parkovanie v jednej uličke pred bránou komplexu a po zaplatení vstupného sme vošli dnu. Cena za mi nezdala veľmi vysoká, ale bola vyššia ako vstupné do iných objektov. Ale niekde sme sa stretli s cenami rovnakými, alebo aj vyššími. Zaujímavý bol zákaz používania videokamier. Aj hlavnú budovu bolo možné fotografovať iba po určitú čiaru, za ňou už bolo fotenie zakázané. Nad tým bdeli všadeprítomní policajti.  Ale zas nie veľmi starostlivo, lebo sa nám podarilo urobiť zopár snímkov aj dnu. Popisovať vlastnú stavbu sa proste nedá, na jednej strane je dobre známa, na strane druhej jej krása sa nedá vyjadriť slovami, jemnosť ornamentov, farebnosť, zlý vzduch v podzemí… Keďže stavba má náboženský význam, každý kto do nej vstúpi, sa musí vyzuť a nechať obuv pred vchodom. Mal som staršie sandále, tak som ich oželel, ľutoval som len biele ponožky, pretože celkom bosý som po studenom kameni nechcel chodiť. Po niekoľkohodinovej prechádzke stratili bielu farbu a už ju nikdy nenašli. Samozrejme aj tu sa turisti stali hlavným zdrojom obživy domorodcov. Hneď po vstupe sa prikmotrili ku skupinkám sprievodcovia ponúkajúci svoje služby.

                Mňa taký jeden zastihol až pred vlastnou hrobkou. Najprv sa ma povypytoval odkiaľ som, čo som, potom mi prejavil svoje sympatie, keďže som taký skvelý chlapík, rád sa so mnou podelí o vedomosti o stavbe. A nechce  zato nič. Tak ma povláčil po miestnostiach, ukazoval šikmú vežu, svietil baterkou na ornamenty, aby vynikol ich zaujímavý lesk, vymenoval všetky drahokamy a polodrahokamy, ktorými bola stavba vyložená. Vcelku to bolo celkom zaujímavé. Keď sme vychádzali na posledné nádvorie, stratil dobré predsavzatie, oboznámil ma so svojou tragickou situáciou, akú veľkú rodinu musí živiť, koľko členov z nej je chorých a trpiacich a proste ma požiadal o láskavosť, aby som mu pomohol tieto útrapy prekonať. Päťsto rupií by mu veľmi pomohlo. Výška sumy ma prekvapila. Jednoznačne tu každého bieleho človeka považujú za veľkého boháča. Ale zasa som nebol až taký neskúsený a vedel som, že cenu treba zjednať.

Ponúkol som dvacku. Čo sa mi za polhodinové rozprávanie zdalo dosť. Pustil sa div nie do plaču, ale povolil na stovku, ešte sme sa chvíľu doťahovali, ale potom uvedomiac si, že mám vyše tri tisícky na mesiac, čo som doma mal pre celú rodinu, povolil som a dal  mu 50 Rs.

                Veď čo, keď už dnes žiadneho zákazníka nechytí? To som však vtedy nevedel, že táto suma bola celodenným platom kvalifikovaného robotníka.

 

                Plný dojmov som prišiel  k vstupu, kde na moje mierne prekvapenie, ležali nedotknuté moje sandály. Obul som sa a vracal k strednej bráne. Aj tu boli predavači suvenírov. Jeden z nich ma zaujal, predával totiž staré indické známky. Prebudila sa vo mne stará filatelistická vášeň. Keďže aj cena sa mi zdala prijateľná, (keď sa ozve vášeň,  každá  cena je prijateľná)  kúpil som si dva balíčky s 250 známkami. Spokojný som sa vrátil k autobusu a odložil som si v ňom svoje veci. Hlavne staré známky ma veľmi uspokojovali.

                Plný pohody som prechádzal okolo autobusu, pozeral obchodíky, kúpil si chladenú malinovku (citronáda sa volala Limca) a čakal na ostatných. O chvíľku som tam už nebol sám, pristavila sa pri mne mladá v sárí oblečená žena. Začal tradičný rozhovor, odkiaľ som, čo…načo… atď.  Keď tu zrazu si ma prezrela od hlavy po päty, vraj som pekný a veľký chlap, či mi nie je smutno. Keby som chcel… vie o jednej izbe neďaleko. Musím sa priznať, že na jednej strane mi ten záujem lichotil, aj keď bolo hneď jasné, že ide o profesionálny záujem, ale na strane druhej… Keď som sa na ňu pozrel… Nie som rasista, ani  nijaký  iný extrémista, ale… bola malá, pôsobila špinavo a bola hnedá. Pripomínala mi naše Cigánky. Odmietol som.  Chytila ma za rukáv, zjavne chcela svoje argumenty ručne prízvukovať, musel som odskočiť a vytrhnúť sa jej z rúk a schovať do autobusu. Tam za mnou nešla, ale striehla dosť dlhý čas neďaleko, či si to predsa nerozmyslím. Na to , že som tu bol iba necelých 48 hodín sa India prejavila z dosť rôznych strán. V autobuse bolo už  teplo a vypitú malinovku som mal hneď na košeli, teplota nad tridsať stupňov si robila svoje. Keď sme sa okolo tretej všetci zišli, bola košeľa už usušená.

                Cestou späť nám vodič odporučil ešte jednu zastávku.  Má tu vraj jedného známeho, mohli by sme si pozrieť ukážky ručnej výroby. Keďže väčšina nebola proti, zastavili sme sa tam. Bol to obchod so suvenírmi. V niekoľkých miestnostiach naukladané látky, ručne maľované obrazy, kovotepecké výrobky a hlavne šperky. Majiteľ sa nám dušoval, že všetko je originálne ručná práca z drahých kovov a drahokamov. Ak by sme mali záujem , ukáže nám  aj svoj skvost. To už vzbudilo našu zvedavosť. Zaviedol nás do zadnej miestnosti, otvoril skrinku, vytiahol odtiaľ drevenú krabičku a z nej priezračný kus kameňa veľký ako slepačie vajce. Vraj čistý diamant, že sme to my, tak nám ho predá iba za 100 000 Rs. Úprimne som zapochyboval, čo vzbudilo v majiteľovi prejav nevôle. Jeho obchodnícku česť  na to, že hovorí pravdu. Nie som odborník na drahé kamene, ale ak by to bol diamant, bol by väčší ako KOH-I-NOR a mal by hodnotu niekoľko miliónov. Určite by si ho nenechával v obchode v obyčajnej škatuľke. Ale nech do nás vkladal akékoľvek nádeje, neuspel, nekúpili sme ten kameň. Niektorí nakúpili pár korálok, ale veľký osoh z nás nemal.

 

                Čakala nás 199 kilometrov dlhá cesta domov. Nasadli opäť do autobusu. Cestou som urobil ešte zopár snímkov. Fotil som diapozitívy aparátom za pár stovák, ktorý som si kúpil pred mnohými rokmi.  A práve teraz nevydržal. Keď som si chcel zobrať lešenie z bambusových tyčí v aparáte niečo cvaklo a už som ho viac nenatiahol. Do Dillí sme sa vrátili opäť za tmy. Najprv sme porozvážali všetkých na ubytovne a až nakoniec sme išli my. Do postele som sa dostal až o pol jedenástej.

 

Indické denníky 56

21.08.2017

20.8. Ráno ma budí dážď, stavba je pod vodou. O 11. vyrážam do Džodpúru, cesta je zapchaná, meníme koleso. Spím hore, Miro tu má nového spolubývajúceho. Na tento týždeň sa celkom teším. viac »

Indické denníky 55

18.08.2017

17.8. Konečne prišiel fax, je dosť nečitateľný, musím ho urgovať. Mám návrh zmluvy. Večer prišiel Jožo a priviedol nocľažníkov. Padla fľaša, ale nezapadla, bolo mi zle. Volal Miro, volá viac »

Indické denníky 54

13.08.2017

12.8.Vraj akceptovali moje požiadavky, ide mi list s ponukou miesta. Doktor meškal dve hodiny, pokecali sme, sestrička robila poriadok. V noci dážď ustal, ráno už neprší, ale obloha je stále viac »

sobotka

Český premiér Sobotka bude lobovať u Macrona a Kerna za vyššie platy

22.08.2017 22:15

Český premiér Bohuslav Sobotka vyzve francúzskych a rakúskych najvyšších predstaviteľov na zvyšovanie miezd v ich firmách v Česku.

Walesa

Walesu vyšetrujú pre podozrenie z krivej výpovede

22.08.2017 21:59

Opäť sa to týka jeho údajnej spolupráce s bývalou komunistickou tajnou políciou. Tentokrát ide o podozrenie, že v tejto veci poskytol pod prísahou krivú výpoveď.

Porošenko

Porošenko: Urobíme všetko možné, aby sme boje na Donbase zastavili

22.08.2017 21:19

Kyjev chce oznámiť prímerie vo východnom Donbase od 25. augusta alebo 1. septembra.

ischia, zemetrasenie, taliansko, chlapec, maly chlapec

Potlesk pre bratov, ktorých po otrasoch na Ischii uväznili trosky

22.08.2017 20:00

Taliansko so zatajeným dychom sledovalo drámu v Neapolskom zálive.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 91
Celková čítanosť: 39684x
Priemerná čítanosť článkov: 436x

Autor blogu

Kategórie