Založ si blog

Vzdialené vrcholky hôr (6)

2.1.      Dillí

 

                22.1.     Batožina došla v poriadku, v hale nás čakajú, sadáme do Maruti a odchádzame do guest housu. O 10 hod. odchod na ambasádu. Pracovná porada, Paláček mení rozhodnutie, idem na Beawar. Mením peniaze, volám domov. Večer nákupy, treba jednať. Bieda a špina.

 

Z lietadla vystupujeme pár minút  po polnoci. Opäť tunelom do odbavovacej haly. Letisko sa zdá byť dosť veľké, stoja na ňom desiatky strojov, ale hala je podstatne menšia ako v Zürichu. Zostupujeme na prízemie, kde prebieha pasová kontrola. Hala je pomerne plná, ľudia sa ponáhľajú, aby mohli byť čo najskôr odbavení. Čakám chvíľu na skupinu chlapov z Potrubí Praha, ale  tí tento krát vystúpili v poriadku a zjavne im pomôcť netreba. Koniec koncov, veď ani ja neviem, ako budem postupovať . Preto pozorne hľadím na cestujúcich, ktorí majú zrejmé skúsenosti na tomto letisku. Všetci sa  rozdeľujú pred stolíky, či vlastne pulty s úradníkmi pasovej polície. Otvorených je šesť boxov, postavil som sa do toho , kde bol najkratší  rad. Podobne ako v Prahe, aj tu je na zemi biely pás, pokiaľ môže cestujúci prísť. Odtiaľ na vyzvanie pristupuje ku kontrole. Úradníci sú rýchli, hlavne v tých prípadoch, keď odbavujú belochov. Viac to viazne  v rade, ktorá je vyhradená pre domorodcov. Za pásom pultov sú dvere vedúce do veľkej haly, kde vidím zariadenia na vykladanie batožín. Pri dverách stoja dvaja vojaci, jeden má cez plece ležérne prehodený samopal, druhý drží pušku.

Pristúpil som k pultu. Podal úradníkovi vyplnený lístok z emigračného úradu, ktorý sme vyplnili ešte v lietadle podľa pokynov letušiek. Počerný chlap otvoril pas, mrkol na počítač, usmial sa a povedal:

„Bussines?“

„Yes.“ – odvetil dom.

Udrel do pasu  okrúhlu pečiatku, podal mi ho a bol som na  indickej  pôde. Vyšiel  som  do veľkej haly. Cestujúci z nášho lietadla  stáli roztiahnutí okolo pásu uprostred miestnosti, ten však stále ešte stál.  Rozhliadol som sa dookola. Sem-tam stáli skupinky ozbrojených mužov. Zarazilo ma, že sú veľmi nejednotne oblečení a vyzbrojení. Ale zjavne boli vo službe a nemali žiadne nepatričné úmysly, ako napríklad únos. Po chvíli sa pás rozbehol, ale dlho trvalo než sa objavili prvé kufre. Majiteľ, ktorý si kufor spoznal, si ho vylovil, naložil na vozík, pokiaľ sa mu ho podarilo získať, a čakal na ďalší. Ak druhý nemal, tlačil si ho smerom označeným EXIT. Lenže tie tam boli dva. Pri jednom sa pomaly vytvárala skupinka, pretože colné odbavenie trvalo dosť dlho. Hlavne domorodci, ovešaní množstvom krabíc a tašiek sa živo dohadovali so službou, mávali na seba kopou papierov , ich rozhovor pripomínal viac hádky.

Druhý východ bol z oboch strán lemovaný zelenými pásmi,  na oboch koncoch stálo zopár vojakov. Za ním bolo vidno pulty cestovných kancelárií, ponúkajúcich ubytovanie, zájazdy a taxislužby. Lenže týmto východom zatiaľ nikto nevyšiel. Nad dverami bol ešte nejaký nápis, na ktorý som dobre zo svojho miesta nedovidel. Skôr než som ho stihol prečítať, objavil sa môj prvý kufor a po chvíli aj druhý. Hurá, batožinu som mal kompletne a prv ako mnohí, ktorí sa ponáhľali k pasovej kontrole a prešli  ňou oveľa skôr ako ja. Naložil som si ich na vozík a potlačil som ho doprostred medzi oba východy. Nápis na tom zelenom hlásal DUTY FREE. GREEN ZONE. Čo som pochopil, ako pokyn pre tých, čo nemajú nič na preclenie.  Teda  aj  pre  mňa. Vstúpil  som  na zelený pás  a po očku pozoroval vojakov, či k môjmu konaniu nebudú mať žiadne pripomienky. Nemali , tak som postupoval ďalej, vyšiel som do tretej haly, kde sa za kovovým zábradlím tlačilo množstvo ľudí. Zväčša domorodých. Mnohí držali nad hlavami tabuľky s rôznymi menami, druhí hlasno vyvolávali Taxi, taxi. Jeden držal tabuľku s nápisom Škodaexport. Zamieril som k nemu. Šedo vlasý beloch sa mi po česky prihovoril, predstavil sa ako zástupca firmy a spýtal sa ma na ostatných. Upokojil som ho, že sme dorazili všetci.

Chcel som sa vrátiť späť do haly, aby som privolal ostatných a ukázal im správnu cestu, ale ako náhle som sa priblížil ku dverám, vojaci zareagovali, mávaním rúk mi dávali najavo, že to teda nie, keď som už vonku , tak dnu nesmiem. Preto som od dverí iba zavolal na svojho suseda z lietadla, aby ma nasledoval. Aj tohto si šedivý pán skontroloval podľa papiera, kývol akémusi drobnému Indovi, ktorý stál za mín a povedal:

„Toto je váš šofér, ktorý vás zavezie na ubytovňu, choďte za ním.“

 

Vytlačili sme vozíky von na čerstvý vzduch. Nestačil som sa ani zorientovať a už ku mne priskočilo niekoľko domorodcov, rôzneho veku od starcov až po celkom mladých chlapcov a trhali mi vozík z  ruky. Nakoniec boj vyhral najsilnejší alebo najšikovnejší a s úsmevom ho tlačil pred sebou a volal Taxi, taxi. Ledva som ho zahaltoval, takmer som pritom zrazil starca zababušeného do starej deky s puškou prehodenou cez plece. Dokelu, kam sa pohnem, samý vojak. Toto bude teda dobrý policajný štát. Objavil sa aj náš šofér, prehodil pár nezrozumiteľných slov a obaja nosiči nás už poslušne nasledovali. Zamierili sme na parkovisko, kde chlapíci uložili batožinu do mini mikrobusu, maličkého vozítka, až som mal obavy, že sa doň zmestím. Keď sa zatvorili dvere  batožinového priestoru, nosiči natiahli ruky a svorne povedali prvé zrozumiteľné slovo:

„Bakšiš, bakšiš!“

Vytiahol som jedinú drobnú mincu, ktorú som mal, strieborný štvrť dolár a podával som mu ju. Ale nosič sa stiahol a spresnil:

„Rupí, rupí.“

Dokelu, pomyslel som si, veď to , čo ti dávam, je takmer osem rupií, okrem toho ja indické rupie nemám, kde by som ich zobral?

„US dollars, I have no rupí.“

Ale nepomohlo. Takúto odmenu odmietal. Lenže ja som mu nemal čo dať, tak som nastúpil do auta , zabuchol dvere a to vyrazilo. Chlapík ešte čosi vykrikoval za nami, ale zrejme pochopil, že jeho šikovnosť mu bola nanič a urobil zlý kšeft.

 

Vodič vybehol z parkoviska a začalo niečo, čo mi hneď zahnalo driemoty. To, ako ma brat ráno viezol Prahou, bola prechádzka ružovou záhradou, proti tomu, ako sme išli  teraz. Maličké Maruti sa hnalo ulicami, našťastie polo až celkom prázdnymi, rýchlosťou, ktorú by som od neho nikdy nečakal. Prešli sme niekoľkými svetelnými križovatkami, ale pokiaľ som stihol zaregistrovať, jeho postup nezastavili ani  červené semafory, len mierne pribrzdil a pokračoval plnou rýchlosťou ďalej. Len raz zastavil, keď sa na zelenú blížilo nejaké auto, ktorého svetlá sa objavili na vedľajšej ulici. Okrem toho spomaľoval na miestach vtedy pre mňa prekvapujúcich, pretože inak kvalitná dvojprúdová cesta sa prejavovala trochu zlomyseľne, hrboľmi . Lenže, ako som uvidel ráno, neboli to výtlky alebo iné poruchy v povrchu cesty, ale úmyselné prekážky, tzv. spomalovače, ktoré miestna cestná polícia nachystala práve na takých vodičov, ako bol ten náš, aby ho donútila znížiť rýchlosť, pretože inak by asi dotĺkli seba i peších na prechodoch.

Nárazy odstredivej sily som vyrovnával rukami a nohami a vražedná cesta nočnými ulicami pokračovala. Prehnali sme sa niekoľkými štvrťami a zjavne sme sa dostali z centra do okrajovej časti, pretože cesta sa zúžila a domy sa javili menej výstavné.  Odbočili sme z hlavnej, pár zákrut, potom malé námestíčko. Tu auto zastalo. Pred niekoľko poschodovým bielym domom. Vo dverách stál domorodec, ktorý na nás čakal. Privítal nás dobrou angličtinou. Oznámil nám, že izbu máme na druhom poschodí, ale batožinu si tam musíme vyniesť sami, že auto pre nás príde ráno o deviatej, že raňajky sa podávajú medzi  siedmou  a  ôsmou,  zvesil  pritom  kľuč zo skrinky v recepcii a vystupoval úzkym schodišťom pred nami. Na poschodí boli dvoje dvere. Jedny odomkol a vošiel do bytu, skôr by som povedal dvojgarsónky.

Bola tam predsieň a kuchyňa zároveň, z nej viedli dvoje  dvere. Ukázal  nám chladničku,  v ktorej boli  fľašky s pitnou vodou a nejaké potraviny, potom otvoril jedny dvere a to mala  byť  naša  izba. Uprostred   manželská   dvojposteľ s nočnými stolíkmi na oboch stranách s prehodenou jednou plachtou a jednou dekou, stolík s dvomi kresielkami a televízor. Otvoril druhé dvere, za ktorými bola kúpeľňa a WC. Všetko vykachličkované. Čisté. Fajn. Prakticky od rána od šiestej som bol v jednom kuse v pohybe a teraz už boli dve po polnoci. Hneď som ho použil. Potom som si kufor položil na stolík, vybral z neho veci na spanie a rozhodli sme sa, že je najvyšší čas ísť  do postele.  Nebolo to jednoduché, pretože posteľná bielizeň bola iného rázu, než sme boli zvyknutí. Dvaja chlapi pod jedným prestieradlom?

Našťastie môj spolunoclažník, si zatiaľ,  čo  som  bol  na  WC,  prezrel  celý  byt a  zistil,  že v druhej izbe nik nespí. Predpokladali sme, že už sa dnes  v  noci asi  neobjaví, preto sa presťahoval tam. Zhasil som a o chvíľu som už nevedel o svete, hoci obyčajne mi robí problémy spať v cudzom prostredí. Len pár myšlienok na domov a …

Indické denníky 177

03.07.2018

29.6. Let je bezproblémový, hladko až do Prahy. Miro má v pláne tu zostať , vybavuje si nocľah, ja idem letiskovým spojom na Dejvice, tam prestupujem na metro a odtiaľ na Florenc. Kufre sú ťažké viac »

Indické denníky 176

30.06.2018

6. Striedavo na Vasante a na office, nuda, preberám balíčky a lístky. Sedíme pri TV. Včerajšok sme strávili viac menej na izbe, je tu pomerne veselo, odchádza na dovolenku alebo domov viacero viac »

Indické denníky 175

29.06.2018

24.6. Je tu nuda. Chodíme po meste a pozeráme pamiatky, Prezidentský palác, cestu Radžov, Miro točí na kameru. Stretli sme aj prezidenta, mimoriadne opatrenia. Letenku mám na stredu, aspoň budem viac »

pavučina

Pavúčia krása (či hrôza) v Grécku: na pobreží vznikla gigantická pavučina

22.09.2018 09:33

Pavúky z druhu Tetragnatha pracovali na plné obrátky vďaka obrovským populáciám hmyzu, ktorým sa živia.

Francúzsko, štrajk, doprava, Paríž

Francúzske mestá majú mať ľahšiu cestu k zavedeniu mýta

22.09.2018 09:15

Francúzsko plánuje uľahčiť Parížu a iným veľkým mestám zavedenie mýta pre autá v snahe zredukovať znečistenie ovzdušia a dopravné zápchy.

branci

Reakcia na brancov? Nitra plánuje rómske poriadkové hliadky

22.09.2018 08:52

Náklady na projekt sú 196 293 eur.

Julian Assange

Rusko odmieta, že chcelo pomôcť Assangeovi utiecť z Británie

22.09.2018 08:17

"Ide o ďalší príklad dezinformácií a falošných správ", uvádza ruské veľvyslanectvo v Londýne.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 129528x
Priemerná čítanosť článkov: 617x

Autor blogu

Kategórie