Založ si blog

Vzdialené vrcholky hôr (5)

1.4.      Ďaleký skok

 

                21.1.     Budíček, odchod na letisko, bláznivá cesta mestom, o 9.20 som v lietadle, o 10..00 v Zürichu, o 12.00 odlet MC 11, opäť nad oblakmi. V lietadle je plno Potrubárov, aspoň sa nestratíme. Prílet do Dillí 24.00.

 

Ráno sa dobrodružná cesta začala. Batožina sa ocitla v mojich rukách iba na niekoľko nie veľmi dlhých okamžikov, keď som ju nakladal do auta. A aj to som mal pomocníkov. Vyrazili sme. Doslova. Brat sa rútil ulicami maximálnou možnou rýchlosťou, pretože aj on išiel do roboty, letisko je dosť za mestom a práve na opačnej strane, ako sú Lúky. Sekal to chvíľu po magistrále, potom v snahe vyhnúť sa stredu mesta, odbočil cez Podolí  na druhý breh Vltavy, Malou Stranou a Strahovským tunelom do Ruzyňe a odtiaľ na letisko.  Bolo to tak rýchle, ako to proste išlo, ale aj tak sme išli viac ako pol hodiny. Pred odbavovacou halou zastal , čo najbližšie ku vchodu, pomohol mi naložiť dva kufre a náplecnú tašku na vozík, stlačil mi pevne ruku, švagriná ma pobozkala a podala mi balíček čokolády, obaja  zamávali,  nasadli do auta a už ich nebolo.

 

Odtlačil som vozík dovnútra odbavovacích priestorov a začal postupovať tak, ako ma inštruovali deň predtým na Škodaexporte.

„Nájdite zamestnancov Austrien Airlines, budú pri odbavovacích pultoch Swissairu, spoznáte ich podľa modrých sák s drobnými prúžkami, ak len nezačali používať  letnú  rovnošatu.“

Rozhliadol  som  sa  po  množstve   priehradok s nadpismi rôznych leteckých spoločností, Swissair som našiel celkom vľavo. Rakúska spoločnosť bola uprostred. Ale nik pri  nej nebol.. Chvíľu som sa bezradne obzeral okolo seba, potom som zbadal ženu, ktorá bola oblečená tak, ako opisoval popis. Zopakoval som si v duchu pár slovíčok z nemčiny a odhodlal som sa ju osloviť. Ale na moje prekvapenie žena odpovedala plynulou češtinou, takže sme si okamžite porozumeli. Ako sa ukázalo neskôr, všetok pozemný personál zahraničných firiem tvoria domorodci. Pani ma upokojila, že let je v poriadku, práve ho začínajú odbavovať, aby som len chvíľu počkal pri niektorom pulte, pokým na mňa príde rad. Počkal som. Položil som batožinu na váhu, kufre nevážili ani povolených 20 kg, vyžiadal som si sedadlo pri okne pre let do Zürichu ako aj pre let do Dillí. Vybavili ma s úsmevom a veľmi  rýchlo a  ochotne. Proste profesionálne. Batožina opatrená  potrebnými  visačkami  zmizla  na  bežiacom  páse v  tuneli a ja som sa odobral

k pasovej kontrole.

Neviem, ako iným, ale mne sa pri styku s policajtmi vždy rýchlejšie rozbúcha srdce, veď nikdy si nemôžete byť istí, či predsa ste len niečo nevyviedli, alebo neurobili nejakú chybu. Poznáme, uniforma robí dôležitým. Približoval som sa k okienku, keď tu ma zadržal výstražný hlas:

„Neprekračujte bielu čiaru!“

Pozrel som na zem, bola tam a moja noha na nej. Potlačil  som  túžbu  spýtať sa, či pukne, ako Záhorák v  tom vtipe a stiahol som sa späť. Radšej ich nerozpáliť, môže sa im nezdať podoba fotky a predlohy alebo niečo iné a narobia oštary , ako pri mojom poslednom lete z  Prahy, keď hodinu kontrolovali moju totožnosť, lebo v preukaze som nemal fúzy a pod nosom áno. A to bola iba vnútroštátna linka!  Zadržal som teda repliku, iba som si pomyslel svoje. Vyčkal na pokyn rukou a predložil pas. Chlapca za pultom však zaujímala aj letenka, vytiahol som je z vrecka a podal mu ju. Preštudoval ju, fotografiu i vízum, vrazil do pasu pečiatku, poprial šťastnú cestu a poslal ma preč. Prešiel som do čakárne. Do odletu zostávala viac ako hodina. Rozhliadal som sa okolo seba a snažil sa tipovať, ktorí poletia so mnou, pretože som vedel, že mám troch spolucestujúcich, ich mená som mal uvedené ma lístku, aby som im mohol odovzdať odkaz, lebo zabudli vybaviť na Škodaexporte nejakú maličkosť. Ale nikoho som nenašiel. Tak som študoval svetové ceny v stánkoch a reštauráciách, zabíjal čas do chvíle, keď vyhlásili nástup do lietadla. Presunuli nás do malej čakárne. Tu sme opäť čakali, pokým sme sa tam nezhromaždili všetci, potom sa za nami zatvorili sklenené dvere a otvoril sa východ z haly. Rampou sme prešli k pripravenému autobusu, ktorý nás zaviezol  k neďaleko stojacemu lietadlu. Keďže som sa pokúsil o nejaký snímok, nastupoval som medzi poslednými. Keď som prišiel k svojmu sedadlu, miesto pri okienku 14A už bolo obsadené. Nenechal som si to ľúbiť. Vyškriabal svoju angličtinu a upozornil chlapíka, že mi sedí na mieste. Zatváril sa mierne nechápavo a tak som mu strčil pred nos palubný lístok a gestikuláciu naznačil , aby sedadlo uvoľnil.  Naveľa pochopil a presadol si. Vtlačil som sa na svoje miesto. Môj sused  bol dosť objemný, ani ja nie som nejaká cintľavka, takže sme veľa pohodlia nemali. Trochu ma zarazilo, že neporozumeli mojej angličtine, ktorú preverili na dvoch skúškach, ale povedal som si, že to môžu byť nejakí Hotentoti, ktorí tú reč nepoznajú a prestal som si ich všímať.

Lietadlo vyrolovalo na dráhu, natúrovalo motory, pomaly za rozbehlo, naberalo rýchlosť, predné koleso sa odlepilo od zeme, potom zadné, zdvihlo nos a… ľahké raňajky sa ocitli prudko pritlačené na dno žalúdka.  Stroj pod ostrým uhlom stúpal nahor, až mi zaľahlo  v  ušiach.  Za  chvíľu  bolo v   troch   kilometroch a zvoľnilo stúpanie. Preglganím som si znížil tlak v ušiach a odstránil hluchotu. Odopol pásy a venoval sa letuške, ktorá začala roznášať občerstvenie. S počudovaním som zistil, že vedľa sediaci Hotentoti sa rozprávajú po česky.

Vyleteli sme za dobrej viditeľnosti, bolo zaujímavé pozorovať život na zemi z vtáčej perspektívy. Ale čoskoro sa objavili oblaky, ktoré zakryli celý výhľad, takže jediné čo som videl, bolo proti letiace lietadlo, inak len nekonečné biele more, zvlnené a ožiarené Slnkom. Pilot síce oznamoval miesta, nad ktorými sme leteli, ale nebolo ich vôbec vidieť. Nad miestom pristátia boli mraky takmer až po zem, tak som sa až bál, či sa pristáť podarí, ale zvládli sme to výborne. Opäť nasledoval prestup z lietadla do autobusov a cesta do odbavovacej haly. Zürišské letisko je jedno z najväčších v Európe a my sme vystúpili v hale B . Odlet do Indie sa mal uskutočniť z haly A, vchod 48.

 

Pred informačnou tabulou sa zhromaždila skupina  zvedavcov, podľa reči Čechov. Prihovoril som sa im. Skupina zváračov Potrubí Praha išla na to isté miesto, čo ja. Lenže, pretože v Prahe sedeli dlho na pive, nestihli si potvrdiť letenky do Indie. Zaviedol som ich k odbavovaciemu pultu, vysvetlil im cestu, čo nebol problém,  lebo je veľmi dobre značená tabulami a oznámil im, že ich počkám pri bráne 48. A nastúpil na cestu. Nastúpil takmer doslovne, lebo väčšinu cesty som sa viezol pohyblivými chodníkmi, po vlastných som len prechádzal úsek,  ktorý  bol  v  oprave,  alebo prestupoval  z pása na pás. Cesta to bola veľmi zaujímavá, z jednej strany som cez sklenenú stenu videl letiskovú plochu, na ktorej neustále pristávali a štartovali mašiny, z druhej sa striedali obchodíky , butiky a reštaurácie, lákajúce cestujúcich. Pás bežal pomerne rýchlo, bolo treba dávať pozor, aby ma na konci nezhodilo. Pred bránou 48 bolo ešte pusto, len pred halou stálo lietadlo, do ktorého nakladali kontajnery s potravinami. Tak toto bude ten stroj, MC 11.

Nevyzeral príliš veľký, Boening Jumbo pôsobil impozantnejším dojmom. Priestor sa pomaly zapĺňal cestujúcimi. Hlavne 17 potrubárov ho oživovalo hovorom.  Objavovali sa aj exotickejší cestujúci, Indovia s turbanmi,  zopár  šikmookých  Číňanov,  či Japoncov, ktorí  o chvíľu tvorili presilu, čakáreň sa napĺňala viac a viac.

Krátko pred dvanástou sa začal nástup. Ako prvých odbavili rodiny s malými deťmi. Potom začal nával. Poučený z prvého letu som sa dopredu netlačil. Veď miesto som mal rezervované. Po predložení palubnej karty a letenky som vstúpil do tunela, ktorý ma doviedol priamo do trupu lietadla. Bol som prekvapený jeho veľkosťou. Dvoma uličkami oddelených tam v jednom rade bolo desať sedadiel, štyri v prostriedku, po tri na krajoch. Opäť som mal miesto 14A, ale tento krát bolo voľné. Nezdržoval som sa s cudzími jazykmi.

„S dovolením!“ oslovil som muža na sedadle14B.

„Nech sa páči.“ odpovedal mi a bolo jasné, že mám opäť vedľa seba kolegu. Naozaj išiel na tú istú akciu ako ja. Tento krát to bol Slovák, cestovanie s ním mi spríjemnilo celú cestu, hoci na to tam bolo dosť iných vecí. Cez monitory pod plafónom v uličkách bežal film, (inak paródia na Robina Hooda, dosť som sa nasmial), cez slúchadlá som si mohol naladiť niektorý z hudobných kanálov podľa žánru, ktorý sa mi ľúbil, od vianočných  kolied, cez folklór až  po hardrock. K tomu  pekný výhľad z okienka.

Presne o 12-tej sa lietadlo odpútalo od haly a narolovalo na dráhu, kde sa už radili stroje rôznych spoločností i veľkostí jeden za druhým, aby v krátkych intervaloch vystrelili k oblohe. Tak sa medzi nami a B747 ocitlo malé športové lietadlo, ale aj to odštartovalo so všetkou vážnosťou a pozornosťou. Štart bol presne rovnaký ako v Prahe. Zatlačenie tiel do sedadiel, zdvihnutie nosa a cez oblaky v ústrety Slnku. Tento krát sme si to hasili trochu vyššie, letová hladina bola 10 km. Cestovná rýchlosť sa vzhľadom na zem pohybovala okolo 980 km/h, ba chvíľu sme išli aj viac. Na monitore sa striedavo ukazovali informácie o lete, výška, rýchlosť, čas letu, predpokladané pristátie,  občas vystriedané mapkou s označením polohy a smeru a dráhy letu. Z tejto výšky bolo pekne vidieť končiare Álp, zasnežené a vystupujúce z oblakov. Leteli sme smerom na východ, teda domov. Bol som zvedavý, či sa nad oblakmi neukážu vrcholky Tatier. Ale nestalo sa tak. Na Rakúskom sme zatočili viac na juh a leteli ponad Balaton. Tatry boli dosť ďaleko a oblačnosť vysoká,  takže  nebolo vidieť  nič.  Ale, napadlo ma, letíme k najvyšším horám sveta, k Himalájam, To by bolo niečo, zazrieť ich.

Spomenul som si na rôzne knižky o himalájskych tigroch a končiaroch ako Nanga Parbat, Čo Oju, Makalu a samozrejme Čomolungma. To by bolo ono. Keď sa už tam trepem, mal by som si stanoviť ciele. Jeden som už mal, zarobiť si, ten ma tam dohnal, druhý bol jasný, zdokonaliť sa v angličtine, a tretí, zatiaľ bližšie nešpecifikovaný, prežiť dobrodružstvo. Teraz som mal osem hodín na to, aby som si tento tretí bod spresnil.

 

  1. vidieť Tádž Mahal
  2. okúpať sa v oceáne
  3. zazrieť Himaláje a urobiť si v nich výškový rekord.

 

Spomenul som si tiež na názov anglického filmu z indického prostredia, na „Vzdialené vrcholky hôr“. To je ten správny pojem. Vyšliapnuť aspoň do 4000 metrov. Pozrieť sa na svet z väčšej výšky, ako je možné z najvysšieho miesta v Európe.

Zatiaľ, čo som tak rozmýšľal, lietadlo otočilo ešte viac na juh. Oblaky sa síce začali trochu trhať, ale zo zeme sme prakticky nič nevideli, preleteli sme Bospor bez toho, aby som videl  kúsok mora. Keďže sme leteli na východ, teda od Slnka, stmievalo sa rýchle, nad Tureckom už bolo šero. Tu už oblačnosť nebola, mohli sme vidieť hornatý kraj, ale zasa svetla bolo čoraz menej a menej. Zato sa objavil Mesiac, ktorý bol v splne. Nad Agranistanom už bola úplná tma a Kábul sa objavil ako koberec svetiel na obzore.

 

Príjemným prerušením pozorovania boli letušky, ktoré prakticky stále niečo nosili a vynukovali nás. Olovrant, večera, občerstvenie, káva, pivo a alkohol. Keďže väčšina z nás išla do krajiny neznámej, kde sme predpokladali nedostatok alkoholu, a tu bol kvalitný a zadarmo, mnohí sme to poriadne využili, niektorí až zneužili. Ja som prešiel na koňak s kolou, čo bola kombinácia pre personám čudná, ale povedali si náš zákazník, náš pán, nosili  mi  ho bez problémov.

Chvíľu pred pristátím nás kapitán upozornil:

„Práve prechádzame cez indickú hranicu!“

Vykukol som z okienka. Najprv nebolo vidieť nič, potom sa spod krídla vynorila osvetlená diaľnica. Trochu ma prekvapila tá žiara v hlbokej noci, ale potom sa aj mne rozjasnilo. To je práve tá hranica. Indicko pakistanské vzťahy nie sú na najlepšej úrovni, hranica je horúca. Osvetlená lomená čiara je vlastne územie nikoho. Miesto, kde vo dne v noci starostlivé oči sledujú pohyb nepriateľa.

Na monitore zablikla výstraha, pripútajte sa prosím, prestaňte fajčiť, pristávame. Motory stíšili hluk, stroj začal prudko klesať. Z desaťtisíc na necelých tritisíc.

Zvedavo vykúkam von. Objavujú sa svetlá, lampy okolo ciest, svietiace okná domov. Klesáme stále ďalej, na 500 metrov, vidieť idúce autá, svetlá mesta neprestávajú. Koberec zastiera celý obzor. Približovací manéver trvá desať minút. Svetlá sa nestrácajú. Veď sa ani netreba tak veľmi čudovať, hlavné mesto Indie, Dillí, má desať miliónov obyvateľov, dvakrát viac ako celé Slovensko.

Zem sa priblížila takmer na dohmat, je možno rozpoznávať stromy, pod podvozkom sa mihnú modré signalizačné svetlá, potom červené. Objaví sa betónová plocha s bielymi pásmi, zapištia kolesá , vysunú klapky, motory cez brzdiace kolená zosilňujú brzdiaci účinok,  dosadli sme.

Je 24.00. Presne podľa letového plánu.

Som v Indii.

 

Indické denníky 42

21.07.2017

20.7. Som už pol roka z domu. Inak sa dnes ulievam, bol som síce 2x na stavbe, ale iba chvíľu. Došli s bunkami, nech ich zložia, kam chcú. Beriem lieky. Oslavovať budem zajtra. Do konca je 8 mesiacov, viac »

Indické denníky 41

14.07.2017

19.7. Je mi trochu lepšie, kašlem a nechutí mi jesť. otravujú ma s prácou aj doma. Musím volať Džajpúr, tam sa dozvedám, že starý sa vydal na cestu sem. Aj prišiel, potom PTP na pohovor, viac »

Indické denníky 40

13.07.2017

18.7. Je mi mizerne, tep 120. Ohlasujem na stavbe, že som chorý, nech si robia, čo chcú. potom idem k lekárovi. Šarlatán, počúva ma cez bundu. Ale predpísal nejaké lieky. Celý deň som v posteli. viac »

poľsko, protest, demonštrácia,

Valec drví poľské súdy

21.07.2017 20:00

Fabrika na zákony, ktorá podľa Bruselu čoraz viac vzďaľuje Varšavu od európskych zásad demokracie a právneho štátu, pracuje ďalej na plné obrátky.

utečenci, lampedusa

Medzi Rakúskom a Talianskom graduje napätie kvôli migrantom

21.07.2017 19:54

Medzi Talianskom a Rakúskom ďalej rastie napätie kvôli nezhodám ohľadom zvládania prílevu migrantov do Európy.

Paolo Gentiloni

Nepoučujte nás, odkázal V4 taliansky premiér Gentiloni

21.07.2017 19:43

Taliansky premiér Paolo Gentiloni odkázal krajinám V4, že jeho krajina sa nenechá poučovať a vyzval všetky krajiny Európskej únie na plnenie svojich povinností.

škola, učitelia, vyučovanie,

Platy učiteľov v septembri zrejme porastú

21.07.2017 19:00

Platy učiteľov by mohli byť od septembra vyššie o šesť percent. O riešení má v pondelok rozhodnúť vláda.

karoldakar

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 78
Celková čítanosť: 32872x
Priemerná čítanosť článkov: 421x

Autor blogu

Kategórie